MLOKi

Prefíkanosť + skorumpovaná spoločnosť = zaručený úspech

Ostrovskij, ktorý žil v Rusku 19. storočia a písal o svojich rodákoch a ich prefíkanosti, ani netušil (a možno tušil a práve preto písal…), že postavy z jeho hier nájdu svoje temer identické dvojčatá hoci aj na Slovensku v 21. storočí. Je to však tak a to je dôvod, prečo režiséri a režisérky siahajú po hrách tohto elegantného pána vyobrazovaného v župančeku, aj dnes.

Inscenácia Aj múdry schybí je príbeh o tom, ako sa pomocou pretvárky a využitím či zneužitím základných ľudských pudov a aj nejakých tých tajných video- či audionahrávok dá dopracovať na vrchol spoločenského rebríčka. Hra je zároveň obrázkom či mapou zmotanca pevne zatvrdnutých vzťahov a dohôd, ktoré vytvárajú štruktúru spoločnosti.

Valeria Schulczová, režisérka inscenácie v bratislavskom Divadle P.O. Hviezdoslava, akcentuje najmä tému zákulisných ťahov a praktík, ktoré sú prítomné v pozadí dosadzovania ľudí do štátnych funkcií. Bez okolkov ukazuje, že sa ustálilo pravidlo – čím hlúpejší, tým je vyššie. Keď do takýchto na hlavu postavených pomerov vstúpi prefíkaný „lišiak“, netrvá dlho, kým sa mu pomocou ľsti a páru šikovných úskokov podarí všetkých okabátiť a vyjsť zo situácie ako najväčší „pán“.

Tento odkaz je hádam najväčším prínosom inscenácie. Tá jasne poukazuje na ľahko spochybniteľnú oprávnenosť nejedného člena našej politickej či súdnickej scény zastávať svoju pozíciu. Zároveň odhaľuje už spomínanú prevrátenú hierarchiu a súbor schopností potrebných pre kariérny postup, hoci aj na tie najvyššie miesta.

Jednotlivé výstupy sa v inscenácii prelínajú, čím vytvárajú konštantný prúd, akýsi sled navzájom prepojených situácií. Po odhalení princípu sa však táto forma rýchlo stáva monotónnou a nezaujímavou. Režisérka volí priame a drsné zobrazenie motivácií konania postáv pomocou gesta a pohybu (častý je sexuálny akt). Herci sa tak nevyhnú preháňaniu, až jemne fraškovitej štylizácii. Vytrhnutím – aj keď veľmi nepríjemným – z tohto prúdu je scéna, v ktorej sa hlavná postava predstavuje svojej budúcej neveste. Glumov (M. Mitaš) vbehne na javisko a „rozbaľuje“ vrchol vlastnej šou (ktorou je vlastne celé jeho konanie) – sálu ovládne z reproduktoru púšťaná pieseň Dievčatá, počas ktorej Mitaš radostne tancuje spoločne s budúcou svokrou a nevestou. Bola na zobrazenie Glumovovho triumfu ešte aj v oblasti lásky potrebná až takáto dávka travestie?

Ironický pohľad na lásku a manželstvo vyjadruje režisérka prostredníctvom svadobnej scény – tá rámcuje celú inscenáciu a je zahraná v dvoch variantoch. Prvý, ktorý je zároveň otváracou scénou, zobrazuje svadbu vznešenú, radostnú. Nevesta sa doslova vznáša nad svetom, prilieta do náruče svojho manžela a nasleduje zábava v krásnych ruských slávnostných kostýmoch. Je to akoby naivná predstava o šťastnom konci, no ozajstný záver inscenácie je výrazne odlišný. Nevesta je zhnusená a ponížená, oblečená do priehľadných svadobných šiat. Svadba je výsledkom transakcií a dohovorov tretích osôb, žena je v úlohe predanej otrokyne, ktorej neostali ani šaty na zakrytie vlastného tela.

Schulczová potvrdila aktuálnosť hry z 19. storočia a udalosti z nej dokázala prepojiť s problémami vyskytujúcimi sa v našom súčasnom štáte. Pomerne jednoznačne formulovaný ideový obsah inscenácie v tomto prípade presahuje jej formálnu stránku. Veľký otáznik tvorí aj výrazná scénografia (v ráme natiahnuté vzorované koberce tvoria akoby strechu nad javiskom, z ktorej visia holé žiarovky), ktorá v inscenácii nemá žiadny hlbší význam (snáď iba ako odkaz na ruskú estetiku, alebo odkaz na maestrov pohodlný županček?). 

No items found

Barbora Forkovičová

Absolventka teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU a DAMU. Pracovala ako odborná redaktorka časopisu kød - konkrétne o divadle. Venuje sa divadelnej kritike, zameriava sa primárne na činohru, no obľubuje aj performatívne experimenty a nový cirkus.