Michaela Hučko PaštekováTumor – karcinogénna romanca zoskupenia T.I.T.S. nesie podtitul „vizuálno-pohybová performancia venovaná chorobe 21. storočia“. Vzťah s medicínskou diagnózou je iba jedným rozmerom diela. Tým druhým je príbeh lásky, v názve definovaná romanca dvoch ľudí. Obe línie sa rozvíjajú súčasne, no žiadna nechce byť (a ani nie je) dominantnou. Záleží na nás, či sa na úvodný fyzický stret tela (Nely H. Kornetovej) s telom (Jara Viňarského) budeme pozerať ako na milostný akt alebo skôr ako na vizualizáciu bujnenia choroby – organizmus by sa tumoru chcel zbaviť, odtrhnúť sa od neho, ale nie je to možné.
Rovnako slobodne môžeme interpretovať zdanlivo banálne dialógy o zoznamovaní sa – buď ich čítame v doslovnej rovine alebo ako metaforu „stretnutia“ s novým ochorením. Ak totiž otázku: „Nepoznáme sa cez mamu?“ adresujeme tumoru, úplne sa mení jej význam. V podstate každý pohyb, gesto, slovo či rekvizita sú tu dvojdomé – bozk môže byť vyznaním citov partnerovi i pokusom milovať svoju chorobu, nafukovacie koleso je plážovou rekvizitou, ale aj referenciou na CT prístroj. Svetelný raster premietaný na telá performerov sa z vizuálnej dekorácie mení na motív ožarovania. Kábel je raz partnerskou „reťazou“ prepojenia muža a ženy, inokedy nosnou kanylou.
Performancia je rozdelená do viacerých obrazov, v ktorých s partnermi/pacientmi prežívame rôzne fázy ich vzťahov – od nesmelého zoznamovania sa, veselého vzrušeného naháňania sa, postupného zbližovania a akceptácie toho druhého (partnera/tumoru), cez niekedy agresívne prejavy vzájomnej závislosti, až po momenty vyrovnávania sa a zmierovania. Každá scéna so sebou prináša iný pohybový jazyk, výraz, odlišnú dynamiku. V priebehu pár sekúnd sa „ľúbivé“ dueto dokáže zmeniť na ofenzívny súboj dvoch tiel o mocenské postavenie, zdanlivo pokojný piknik sa z ničoho nič stáva hororovým negustióznym výstupom vzájomného požierania (sa).
Tumor mieša rôzne umelecké druhy i žánre (performanciu, tanec, muzikál, fyzické divadlo, operu, činohru atď.). Niektoré sú zámerne ohýbané – baletné prvky či muzikálové výstupy sú skôr karikatúrami. Táto deformácia však nie je prvoplánová, ale dôsledne konceptuálna. Okrem multižánrovosti je pre Kornetovej autorský jazyk príznačná aj intermediálnosť – ani v tomto prípade nechýbajú videoprojekcie, karaoke či luminiscenčný projektor. Hoci každé z médií má v performancii presnú funkciu, v takmer hodinu a pol trvajúcom predstavení niektoré efekty začínajú pôsobiť nadbytočne. Vyvrcholenie partnerskej romance možno mohlo prísť o niečo skôr.
V rovine obsahu neprináša Tumor žiadne prekvapujúce zistenia či závery. Konštatovanie, že medziľudské vzťahy môžu byť pre naše telá a duše rovnako toxické ako rakovina, je všeobecne známe. Originálny je však spôsob uchopenia a spracovania náročnej témy. Zásluhu na tom majú prirodzene aj sami performeri. V tvorbe Kornetovej aj Viňarského je téma telesnosti dlhodobo prítomná, a preto kvalita tanečných či fyzických pasáži nie je prekvapujúca. V Tumore sú však rovnako presvedčiví aj v iných umeleckých identitách – či sú to takmer činoherné výstupy založené na dialógoch i dlhých monológoch alebo rozšafné zavíjania v karaoke odrhovačkách.
V diskusii, ktorá nasledovala po predstavení v rámci festivalu Drama Queer, Nela H. Kornetová spomínala, že s rakovinou máme skúsenosť (v nejakej forme) asi všetci. Rovnako s partnerskými vzťahmi. Rozprávať o oboch s nadhľadom a súčasne ich nebagatelizovať, je výzva. Tumor na ňu odpovedá nečakane vyzreto. Balansuje medzi vážnou témou a vtipnými triviálnymi momentkami bez pátosu či nepatričného zosmiešňovania.
