Milo JurániJe leto. Ťažké témy by asi mali ísť bokom. Ale keďže náš svet sa neustále dusí v krízach, človeku v hlave kolujú čudné otázky aj uprostred horúcich letných dní.Napriek trochu klišé úvodu môžem čestne povedať, že nasledujúcich pár riadkov mám v hlave už dlho. A som presvedčený, že nie som jediný.
Divadelná komunita na Slovensku je malá. V konečnom dôsledku je to len pár ľudí, ktorí sa naplno venujú divadlu, ktorí sú ochotní mu niečo obetovať, chcú umelecky napredovať a snažia sa sem-tam aj niečo zmeniť. Vedľa seba pôsobia zdatní remeselníci túžiaci „len“ robiť svoje divadlo, prudkí intelektuáli, čo o divadle lepšie hovoria ako ho robia, ale aj čudáci – avantgardisti, ktorí to vždy musia robiť inak ako všetci, no niekedy to vie byť aj celkom fajn. K širokej plejáde umelcov možno pridať ochotníkov. Tvoria, lebo ich to neskutočne baví a ani nesnívajú, že by na divadle mohli zarábať. Ďalej sú tu oddaní manažéri. Spravujú kultúrne centrá a ponúkajú umelcom priestor aj príležitosti. A celkom nakoniec zástupcovia kritiky. Ľudia rôznych vekových kategórií, odlišných životných skúseností a nekonečne rôznofarebného vkusu. Na Slovensku tak vzniká skromná, no vskutku pestrá a nevídane kompaktná divadelná rodinka, pomerne výrazné spoločenstvo, ktoré sa pravidelne stretáva (napr. na divadelných festivaloch), komunikuje a vymieňa informácie.
Napriek tomu však široká divadelná obec (myslím teraz všetkých divadelne interesovaných) čosi podstatné obchádza. Neotvára dôležité diskusné témy, ktoré sa nespájajú len s tvorbou a umeleckou stránkou divadelnej tvorby. Samozrejme, ide tu v prvom rade o problém kritiky. Na Slovensku absentuje snaha vyjadrovať sa k témam, ktoré presahujú to tradičné posudzovanie či analyzovanie, či „toto bolo dobré, toto lepšie a toto nič moc“. Chýba reflexia fungovania nášho divadelného mini-sveta. Aby som nebol veľmi všeobecný, uvádzam príklady. Málo sa pýtame napríklad na to:
Prečo majú niektoré divadlá málo peňazí. Či tie, ktoré ich majú dosť, tak si ich aj skutočne zaslúžia a koľko peňazí vlastne treba na fungovanie divadla či kultúrneho priestoru.
Málo sa pýtame, či naše umelecké školy fungujú ako majú fungovať, či náhodou neprodukujú viac ľudí, než je schopný náš divadelný svet prijať. Málo kritizujeme umelecké, ale aj manažérske vedenia divadiel, málo ich chválime, ak niečo skutočne dosiahnu.
Málo sledujeme, či sa niekde nedejú nejaké nekalé transakcie, málo sledujeme, či niekde nevzniká niečo skutočne výnimočné. Málo sa pýtame, prečo je toľko našich divadelníkov v zahraničí a aké tam dosahujú výsledky.
Málo sa odvážime povedať, že Robert Wilson je už v podstate za zenitom, že jeho 1914 je vlastne celkom slabota, a že festival Eurokontext nebol žiadna veľká výhra. Málo sa odvážime povedať, že minister Maďarič by možno naozaj nemal tvoriť v žiadnom divadle, pretože to potom vyzerá, že sa s niektorým divadlami kamaráti viac ako s inými.
Málo sa odvážime opýtať, prečo mal Rastislav Ballek na Slovensku v minulej sezóne iba jednu réžiu, keď sme ho nazvali európskym režisérom. Prečo na našich umeleckých školách neučí naša divadelná špička. Prečo Spišské divadlo v Spišskej Novej Vsi nemá novú fasádu. Či herec Slovenského národného alebo Spišského divadla zarába dosť na to, aby sa mohol úspešne vyhýbať seriálom a ešte si aj udržať nejaký životný štandard.
Málo sa pýtame, prečo divadlá zanikajú a nevznikajú, málo sa pýtame, kto za to môže, málo kričíme týmto divadlám na pomoc. Málo sa pýtame, prečo sa zrušila Farma v jeskyni v Košiciach, málo škandalizujeme, málo voláme na poplach, málo sa vzájomne spovedáme, málo si dovoľujeme, málo sa interesujeme.
Prázdne miesto na poli reflexie, však má svoj dôvod. Denné periodiká venujú divadlu maximálne minimum a chýba tu časopis typu českých Divadelných novin, ktorý by dokázal poskytnúť promptnú reflexiu všetkých pálčivých tém. Divadelná kritika je preto zväčša odkázaná písať výhrade v rámci svojho voľného času. Toto obmedzenie spôsobuje, že sú kritici radi, keď sa podarí recenzentsky pokryť aspoň väčšinu výraznejších inscenácií. Na hlbšie zamyslenia vzniká priestor maximálne v krčme pri družnej debate o tom, čo nové sa vo svete divadla aktuálne deje.
Toto ospravedlnenie však neobstojí. Prázdny priestor treba začať zapĺňať. Naplno som si to uvedomil práve pri kauze zániku divadla elledanse (aj keď značka pokračuje ďalej a edukatívne projekty sa presunú do nových priestorov). Objavilo sa more tlačových správ, mnoho informačných miničlánkov, ale ani jeden názorový postreh, ktorý by sa pokúsil odhaliť podstatu toho, prečo etablované divadlo musí skončiť, namiesto toho, aby sa hľadali náhradné priestory. Sypem si teraz popol na hlavu aj sám. Do elledanse som chodil málo a tiež som k tejto téme nič nenapísal. Napriek tomu si myslím, že tak dôležitá a boľavá vec, akou je zatvorenie divadla, by mala mať náležitú odozvu. elledanse je však už špičkou ľadovca. Mimoumelecké náležitosti divadla na Slovensku skrátka nemajú svoj priestor a nemajú ani ľudí, ktorí by o nich boli ochotní písať. A to je nie len škoda, ale aj solídne zlyhanie.
