Katarína K. CvečkováBežný divák si pravdepodobne predstavuje, že 30. júnom sa všetky divadlá zatvoria, herci, režiséri, dramaturgovia, technici, kritici si zbalia kufre a všetci odídu zresetovať svoje mentálne i fyzické schránky niekde do teplých krajín. Popravde si nespomínam, kedy som naposledy prežila leto bez divadla, alebo aspoň takmer bez divadla. Festivaly totiž niečo ako prázdniny nepoznajú. Naopak, práve letný dovolenkový čas sa pre mnohé z nich stáva atraktívnym obdobím.
Viac ako inokedy počas roka lákajú odložiť všetky povinnosti a urobiť si divadelnú dovolenku. A ležanie na pláži s knihou či oroseným pivkom v ruke vymeniť za sedenie v divadelnej sále s programovým bulletinom, potulovanie sa uličkami historických miest, za prebiehanie z jedného divadla do druhého a potápanie sa v oceáne za potápanie sa v divadelných zážitkoch… Túto „dovolenkovú“ sezónu každý rok zahajuje festival Wiener Festwochen, ktorý začína v polovici mája a končí v polovici júna – v dovolenkovej reči by sme ho mohli nazvať ako „first moment“ zájazd. Tri júlové týždne v hlavnej sezóne zasa patria Avignonskému festivalu, na ktorý postupne termínovo naväzuje viedenský medzinárodný tanečný festival ImPulsTanz.
Divadelný mikro/makro svet
Vo vymenovávaní letných divadelných aktivít by som mohla pokračovať, a výnimkou nie je ani naše prostredie – napokon taký Kiosk vznikol pôvodne ako „letný tábor“. V tejto chvíli však upriamujem vašu pozornosť práve na Festival d’Avignon, ktorý je predsa len v niečom špecifický. Na tri týždne sa historická časť mesta obkolesená pôvodnými hradbami stáva jedinečným centrom divadla, ktorým preteká diverzifikácia scénických druhov, žánrov, tém, i jazykov. Popri hlavnom programe Avignonského festivalu, v ktorom sa každý rok prezentuje tvorba popredných svetových umelcov, v meste prebieha ešte aj OFF festival. Ten každoročne ponúka viac ako 1 000 divadelných produkcií rôznych súborov z celého sveta – prierez divadlom (tradičným i novým), súčasným tancom, umením performancie, novým cirkusom… Divadlo sa tu hrá všade – okrem oficiálnych a tradičných stánkov aj v kostoloch a kaplnkách (ktorých je v Avignone neuveriteľné množstvo), v záhradách, univerzitných priestoroch, či na historickom nádvorí Pápežského paláca. A samozrejme, na ulici – vlastne takmer na všetkých uliciach. Súbory rôznych veľkostí a rozličného renomé, ktoré sa prezentujú v rámci OFF festivalu, sa doslova bijú o vašu pozornosť. A to nielen nekonečným množstvom plagátov, ktorými je ovešané celé mesto, a letákov, ktoré poletujú vo vzduchu, krátke „trailery“ z ich diel vám ponúknu aj počas šálky kávy na terase maličkej francúzskej kaviarne.
Výber z Avignonského festivalu 2018
Samotný Festival d’Avignon je jedným z najväčších a najprestížnejších festivalov v európskom kontexte. Založil ho ešte v roku 1947 francúzsky herec a režisér Jean Vilar, ktorý bol dlhé roky aj jeho riaditeľom. Po niekoľkých výmenách na tomto poste je aktuálne už šiesty rok riaditeľom a súčasne hlavným kurátorom programu francúzsky režisér, dramatik a herec Olivier Py. Dramaturgia hlavného programu nie je zameraná iba na činohru, práve naopak – otvára sa rôznym umeleckým smerom. V programe má však každoročne výrazné postavenie aj klasika. Minulý rok to bola napríklad Racinova Ifigénia v spracovaní mladej francúzskej režisérky Chloé Dabert v silne atmosférotvornom priestore nádvoria kláštora Cloître des Carmes, so sugestívnymi (až na hranici expresivity) hereckými výkonmi. Molièrovho Tartuffa uviedol litovský režisér Oskaras Koršunovas. Postavy v krikľavých výrazných kostýmoch nechával nestále sa strácať a nachádzať v bludisku lží a pretvárok – i v reálnom záhradnom bludisku. To, čo zaujalo po vizuálnej stránke, sa však čoskoro stratilo na nevýraznom, a naopak zbytočne preexponovanom, herectve.
Flámsky režisér Ivo van Hove na festivale uviedol svoju adaptáciu románu De dingen die voorbijgaan známeho holandského spisovateľa Louisa Couperusa. Veľkú rodinnú ságu inscenoval s využitím minimalistických scénických prostriedkov – postavil ju výhradne na minucióznom autentickom herectve so zmyslom pre detail a mieru dramatickosti, z ktorého doslova sálal chlad holandských kanálov. Podobne výrazným zážitkom bola minulý rok aj produkcia Mila Raua La Reprise Histoire(S) Du Théâtre (I). Znervózňujúca, drásavá a pritom chirurgicky presná a chladná rekonštrukcia násilnej vraždy mladého muža a udalostí, ktoré jej predchádzali – samozrejme z úst rôznych postáv a z rôznych uhlov pohľadov. Rauovi však nešlo len o samotný príbeh, chcel preniesť realitu na javisko, resp. poprieť to divadelné a ukázať len až na kosť ohlodanú skutočnosť. Opäť na to využil nehercov, ktorých neohrabaná autenticita podporovala dojem kriminálnej rekonštrukcie zločinu a psychologického rozboru násilníkov i samotnej obete.
V programe každoročne nechýba ani súčasný tanec. Minulý rok sa na festivale predstavil súbor Sasha Waltz & Guests s tanečným dielom Kreatur, ktoré skúmalo ľudské telo v rôznych situáciách. Izolované nedotknuté, aj telo pod tlakom komunity. Hlavnou témou výrazne vizuálneho diela (choreografia komponovaná ako výtvarné obrazy, doplnená výsostne štylizovanými kostýmami) bola moc – moc jednotlivca nad masou a súčasne moc spoločnosti pôsobiacej na človeka.
Plusy/mínusy dovolenky v Avignone
Po mojej prvej návšteve Avignonu v roku 2015 som písala, že napriek tomu, že tento festival má svojim rozmerom i dramaturgiou medzinárodný charakter, je skôr zameraný na francúzskych, resp. frankofónnych divákov. Minulý rok sme sa opäť stretli s absenciou anglických titulkov na predstaveniach, či chýbajúcimi rozsiahlejšími pasážami v programovom katalógu v angličtine. Skúsený festivalový návštevník by mohol argumentovať práve festivalom Wiener Festwochen – ten sa aspoň v niektorých prípadoch otvára i inému ako nemecky hovoriacemu publiku, pri mnohých predstaveniach organizátori ponúkajú aj anglické titulky. Vstupenky na väčšinu predstavení Avignonského festivalu sú však napriek tomu každý rok rozchytané v priebehu niekoľkých chvíľ, takže festival sa zrejme až tak veľmi nepotrebuje otvárať svetu. Progres v podobe kroku do neznáma predstavuje aj tohtoročný program, ktorý oproti minulým nie je prepchatý len rezonujúcimi a dobre známymi menami (aj keď nechýba Akram Khan, Kirill Serebrennikov, Rimini Protokoll, či stálica Olivier Py). Objavujú sa v ňom aj mladí umelci ako francúzsky spisovateľ a filmový a divadelný režisér Clément Bondu, francúzska herečka a režisérka Maëlle Poésy, či umelkyňa a tanečníčka Célia Gondol.
Avignon som navštívila dvakrát a zakaždým ma dostal nevídanou a naozaj veľmi špecifickou atmosférou. Tento festival vás pohltí tak, ako divadelné umenie každý rok na tri týždne pohltí toto francúzske mesto. Stratíte pojem o realite a prenesiete sa do novej dimenzie – divadelný čas i priestor sú predsa vždy celkom iné ako v skutočnosti. A nie je to jedna z vecí, ktoré na dovolenkách milujeme? …že plynú celkom iným tempom a v odlišných intenciách ako náš bežný život?
