Demokracia s pachuťou víťazstva

,,Hladina mora stúpa… Klíma a svet sa mení… Zem sa otepľuje… Pomaly, ale isto… Vraj je to kvôli autám… Vraj je to kvôli lodiam… Vraj je to kvôli bohom… Vraj na to nie je dôvod…“ Vitajte v Lide. Krajine, ktorá doposiaľ žila svoj pokojný, tradičný, ničím nerušený život postavený na vlastnom mnohogeneračnom stereotype a monarchii. Teraz ale nastáva nová doba. Kvôli klimatickej zmene sú Ostrovania nútení svoje domovy opustiť, a preto prichádzajú do Lidy. Noví obyvatelia spoločnosť polarizujú, a preto sa lidanský kráľ rozhodne po prvý raz v histórii krajiny vyhlásiť demokratické voľby.

Ešte pred tým, ako návštevníci vojdú do divadla, stoja na nádvorí. Uvádzačky podídu postupne ku všetkým divákom, vysvetľujúc, že pôjde o interaktívne predstavenie a netreba sa báť. Ak by počas prestávky chceli občerstvenie, bude možné si ho zakúpiť len za špeciálnu menu ,,lidu“, za ktorú im uvádzačky zamenia eurá. Jednoducho, keď už raz budú v Lide, neodchádzajú z nej ani počas rýchlej pauzy. Ak doteraz neboli na predstavenie naladení, tieto oznamy ich vtiahnu do hry. Ani do sály nevstupujú len tak. Divákov po menších skupinkách či jednotlivcoch usádzajú herci. Dávajú si záležať, aby každý divák počul, že sú hercami a len hercami. Ležérnym tónom niekoľkokrát opakovaná skutočnosť sa vryje do pamäti – tieto štyri osoby sú len herci.

Hľadisko je plné a vás, mediálnych poradcov a poradkyne, víta Lida. Krajina sa zmieta v utečeneckej kríze a po prvýkrát v histórii sa v nej chystajú voľby prezidenta či prezidentky. Predstavujú sa Ostrovania, národ, ktorý v dôsledku klimatickej krízy prišiel o svoj domov a nezostalo mu nič iné, ako prísť do Lidy. Utečenci, imigranti, konflikt? Divákovi sa nič nepodsúva, predstavuje sa niekoľko Ostrovanov, život v Lide, názor si tak vytvárajú postupne a sami. Na javisku sú predsa len herci. Tí však postupne stvárňujú jednotlivcov z lidanskej i ostrovanskej spoločnosti, a tak sa divákovi pred očami rozkrýva situácia v krajine, ktorá netuší, aký postoj zaujať voči novoprišelcom. Narušia lidanské tradície? Zničia kultúru? Alebo naopak, obohatia spoločnosť a prinesú jej pokrok?

Nastávajú volebné týždne a začína sa kampaň. Lida má troch kandidátov a jednu kandidátku na prezidentský post. Rozdelenie hľadiska na štyri segmenty teda nie je len rozvrhnutím priestoru, ale aj rozdelením divákov do mediálnych skupín. Každá štvrtina hľadiska sa stáva mediálnou skupinou jedného kandidáta či kandidátky. Z hercov sú zapisovatelia s tabuľkami obsahujúcimi rôzne kampaňové slogany. Skupina si na začiatku vyberá tri slogany, ktoré charakterizujú kampaň ich kandidáta, a tiež si volí jeho či jej štýl – formálny alebo neformálny. Slogany sú rôzne, keďže kampaň sa točí najmä okolo Ostrovanov, niektoré slogany sú xenofóbne, agresívne, iné naopak zmierujúce, upokojujúce situáciu. Po definovaní imidžu kandidáta prichádza samotná kampaň. Herci na tabuľkách zapisujú kombinácie písmen a číslic, ktoré si skupina poradcov vyberie. Časový limit núti skupinu k dynamike rozhodnutí, v niektorých je to voľba hovorcu, iné sa dohadujú kolektívne. Keďže nikto z divákov netuší, čo sa skrýva za jednotlivými kombináciami, nikto nevie dopredu ovplyvniť počet bodov, ktoré v kampani získa jeho kandidát. V každom kole má skupina na výber z dvoch kombinácií. Celú kampaň riadi hlas z reproduktora, ktorý oznamuje možnosti a výsledky. Je to prvok, ktorý násobí pocit zapojenia sa do väčšej veci, odcudzuje a nehodnotí, stroho oznamuje. Počas celej inscenácie je zaujímavé sledovať dynamiku jednotlivých skupín. Herci sa zapájajú minimálne, len vedú ,,hru“ do ďalších kôl, zapisujú vybrané možnosti a ich bodové súčty. Výsledok volieb je teda súčtom bodov z jednotlivých kôl kampane.

Scénu (Ján Ptačin, Peter Kočiš, Jana Wernerová) tvoria makety budov, poschodová bytovka, kostol… Čisto biele makety na tmavom javisku umocňujú pocit nestrannosti. Divák má pocit, že ho nič vonkajšie neovplyvňuje. Herci v jednofarebnom oblečení (kostýmy Emma Korpová) s bielymi tvárami, scéna v neutrálnych farbách… A zrazu si ten istý divák musí vybrať medzi ,,štátnym prevratom“ alebo ,,vyhnaním Ostrovanov do tábora“. Samotné možnosti sa môžu zdať na prvý pohľad komické, pri hlbšom zamyslení však prichádza precitnutie. Naozaj vyberáme menšie zlo? Prečo nie väčšie dobro? Bola táto možnosť naozaj tá najlepšia?

Jedna skupina doviedla svojho prezidentského kandidáta k víťazstvu. Cez mŕtvoly. Doslova. Po každom kole kampane je oznámená nálada v krajine, ktorá sa odvíja od víťaza jednotlivého kola. Tak sme sa dostali od liberálnej nálady ku xenofóbnej a radikálnej. Kandidát, ktorý zvíťazil vo voľbách, nenechá zničiť tradície a kultúru Lidy. Po oznámení výsledkov volieb a agitujúcom príhovore novozvoleného prezidenta zaznie jedna veľmi rezonujúca veta: ,,Ak nie ste s výsledkom spokojní, ďalšie voľby sú už o štyri roky.“ Mrazivá správa, ktorá môže práve študentom – prvovoličom, pre ktorých je inscenácia tiež určená, otvárať otázky vedomej, naozaj poctivej voľby svojich budúcich zástupcov. Na zmenšenom modeli sa ukazuje moc, jej veľkosť, ale aj trpkosť rozhodnutí, ktoré ovplyvnia všetkých. Veď to je len na štyri roky.

Celá inscenácia je sprevádzaná hudbou, či už reprodukovanou, alebo priamo živým spevom. Herci vystupujú ako rôzne postavy, no celý dej riadi ,,gamemaster“ z reproduktora. Vopred pripravené nahrávky umocňujú silu volebnej mašinérie a neosobnosť kampane, ktorá prebieha. Interaktivita celej inscenácie postupne diváka vťahuje do kampane, ktorej je tvorcom. Herci sú len sprievodcami, miestami reprezentujúcimi kultúru Lidy alebo Ostrova.

Divadlu Na Peróne sa podarilo vyskladať jednotlivé zložky do kompaktnej formy inscenácie, vytvárajúcej posolstvo občianskej angažovanosti na pozadí klimatickej krízy, ktorá je spúšťačom celého deja. Volebná kampaň je hektická, miestami frustrujúca, jednoducho ukazuje, že krok, ktorý urobíte, už nejde zvrátiť, môžete sa len snažiť zmierniť jeho následky. Rovnako tak už nevieme zvrátiť klimatickú krízu, môžeme sa ale ako jednotlivci snažiť o lepšiu voľbu.