Katarína K. CvečkováVyrastala na predstaveniach Starého divadla Karola Spišáka v Nitre. Študovala tvorbu hračiek a dekoratívnych predmetov a aj keď neskôr chcela ísť na maľbu, napokon zvíťazila bábkarská scénografia. To jej však tiež nestačilo, a tak sa v poslednom období venuje aj réžii a autorskej tvorbe. Či už je to činohra alebo bábkové divadlo, inscenácie pre deti či dospelých, Daša Krištofovičová vždy tvorí so špecifickou výtvarnou poetikou, zmyslom pre humor, s nadhľadom i sebairóniou.
Scénografiu si študovala najskôr na Katedre bábkarskej tvorby na VŠMU v Bratislave a neskôr na Katedre alternatívneho divadla na pražskej DAMU. Čo tieto dva akademické svety znamenali pre tvoju prácu?
Na VŠMU ma poháňalo a inšpirovalo aj to, že som študovala u scénografky Evy Farkašovej, ktorá je pre mňa doteraz veľkým vzorom. Najmä pre jej profesionalitu, presnosť, veľký rozhľad a komplexnosť, s akou tvorbu berie. Nie je zameraná iba na vizualitu, ale aj na funkčnosť v rámci koncepcie. Zároveň si dokázala nájsť ten správny kľúč ku komunikácii so študentmi – tak, aby jej rozumeli, ale zároveň ich nepodceňovala. V Prahe som zažila úplne iný spôsob dialógu v ateliéri u Petra Matáska. S ním to bolo občas úplne bláznivé, niekedy bol hrozne super a chápavý a inokedy som mu vôbec nerozumela. Vďaka nemu som však prenikla do praktickej stránky tvorby, naučil ma, na čo si mám dať pozor pri realizovaní inscenácie priamo v divadle a ako sa nemám nechať oklamať, že sa niečo nedá, keď sa to vlastne dá.
Tvoríš pre bábkové divadlo aj činohru, vždy však s výrazným výtvarným rukopisom. Ako hľadáš konkrétnu vizuálnu identitu – inšpiruje ťa text, na základe ktorého vzniká scénografia alebo koncepciu tvoríš skôr v dialógu s režisérom?
Záleží to od konkrétnej spolupráce. Napríklad so Šimonom Spišákom sa poznám už veľmi dlho a viackrát som s ním už robila. Viem, že nemá rád také to čarokrásne „ľúbivé výtvarno“ a chce, aby bola scénografia čo najpraktickejšia a „slúžila“ jeho koncepcii. Zároveň nikdy nemá striktný scenár, podľa ktorého režíruje, takže sa nedá hneď naplánovať ani konkrétna scénografia. Pri našej poslednej spolupráci – Kocúrovi v čižmách v Novom divadle – som vymyslela neutrálnejší členitý priestor, ktorý je možné využiť na viacerých úrovniach. Súčasne som v scénografii chcela pracovať aj s témou, ktorá bola od začiatku daná – kocúr je zloduch, ktorý všetkými manipuluje. Chcela som, aby scéna bola obrazom jeho sveta, jeho optiky, a tak vznikol mačací konšpiračný byt celý potiahnutý kobercom, v ktorom sú jedna k jednej mačacie preliezky, škrabadlá a pod.
Keď pracujem pre konkrétneho režiséra a nie je to Šimon Spišák, väčšinou sa snažím mať návrhy nachystané vopred, aby si to vedel predstaviť. Ak ale režírujem ja, tak scénografia zväčša vzniká až počas skúšania a často sa ešte rôzne mení.
V roku 2014 sme vás spolu s režisérkou Silviou Vollmannovou pozvali ako tvorivú dvojicu do „talkshow“ zo série Z očí do očí s MLOKmi. Vaša spolupráca začala už počas školy legendárnym Hola, Madrid! a postupne si vytvorila scénografie pre viacero jej bábkových i činoherných inscenácií. V čom je základ tohto vášho dlhodobého „tvorivého spojenectva“?
Pre Silviu je výtvarno veľmi dôležité, väčšinou do takej miery, že sa od neho odvíja celá koncepcia. Vizuál v jej inscenáciách nesie konkrétnu myšlienku a aj v činoherných dielach veľmi často rozkóduje všetko ostatné. Niekedy sa v réžii dokonca podriadi tomu, aby vynikol konkrétny výtvarný zámer či efekt. Takto si predstavujem dobrú spoluprácu – v niečom ustupujem ja jej ako režisérke a v niečom ustúpi ona, aby to v konečnom dôsledku bolo konzistentné. Ale dôvodom je zrejme aj Silviina špecifická výtvarná predstavivosť a zároveň túžba zakomponovať to koherentne do koncepcie. To nemá každý režisér.
Je to možno trochu aj spomienkový optimizmus, ale po tých rokoch mi pripadá skúšobný proces Hola, Madrid! dokonalý. Mali sme kopec času, mohli sme si hocičo poskúšať a nad všetkým sa zamýšľať dlhšie ako mnohokrát teraz, keď robíme viac projektov naraz. Nemáme už ten komfort ako na vysokej škole – venovať sa jednej inscenácii trištvrte roka, čo je škoda. Hlavným výtvarným princípom v Hola, Madrid! boli balóny a ich rôzne variácie, ktoré sa stali spoluhráčom jedinej herečke – Lýdii Ondrušovej (vtedy Petrušovej, pozn. red.). Už vtedy začala vznikať spolupráca, v ktorej sú si režisérka a scénografka rovné. Momentálne so Silviou spolupracujem na inscenácii Kryptogram v pražskom Divadle X10, kde sa snažíme rozkódovať zamotaný Mametov jazyk.
Keď spolupracuješ na inscenáciách pre detského diváka, premýšľaš nad ním aj pri vytváraní konceptu scénografie? Berieš napríklad do úvahy konkrétnu vekovú kategóriu, pre ktorú je inscenácia určená?
Snažím sa myslieť na to, aby sa to páčilo hlavne deťom, je to pre nich. Nechcela by som ich však podceňovať. Mám pocit, že to je jav, ktorý sa v našom divadle pre deti často vyskytuje. Zdá sa mi pritom, že deti nemajú rady, keď sa im podsúva niečo, čo je iba peknučké, dobručké a ružové, aj ony vedia oceniť vizuálny vtip. Treba sa podľa mňa s nimi baviť na rovinu. Rozumejú oveľa viac, ako si možno myslíme, a keď nerozumejú, tak to určite vedia dať najavo.
To, čo hovoríš, mi nápadne pripomína tvorbu Starého divadla Karola Spišáka, najmä počas „spišákovskej“ éry. Máš pocit, že sa estetika či poetika tohto divadla odráža aj v tvojej práci?
Možno nie úplne vedome, ale celá táto nitrianska „banda“ zo Starého divadla, ktorá sa neskôr presunula do Nového divadla, ma určite ovplyvnila. Vždy to boli ľudia, pri ktorých som mala pocit, že sú mi blízki – ľudsky aj umelecky a pracovne. Predtým, než som šla na vysokú školu, som sa o tvorbu Starého divadla zaujímala intenzívnejšie, ku všetkým inscenáciám som vzhliadala a mala som pocit, že takto by sa to malo robiť.
Okrem scénografickej a bábkovej tvorby sa venuješ v posledných rokoch aj divadelnej réžii. Ako si sa k nej dostala, čo bol ten spúšťací impulz?
Výhoda štúdia na DAMU bola aj v tom, že všetky odbory sa tam oveľa viac miešali ako na VŠMU, takže som sa dostala aj k inej tvorbe ako len k scénografii. Skutočným impulzom však bola moja prvá autorská inscenácia Etogramy. Keďže témou bola láska mojich starých rodičov, nedokázala som si predstaviť, že by to mohol režírovať niekto iný. Zároveň tam mala veľmi výrazný zástoj výtvarná zložka – scénu som vytvárala počas predstavenia prostredníctvom live videoprojekcie premietanej na záclony. Mala som vtedy pocit, že nikto tomu celému nerozumie tak ako ja. Réžia Etogramov mi pripadala samozrejmá, hravá a v niečom jednoduchá, čo je už teraz tiež možno spomienkový optimizmus. Snažím sa, aby každá moja inscenácia bola iná a niečím zaujímavá. To by však nebolo možné bez ľudí, s ktorými spolupracujem.
Neskôr sme s Michalom Belejom, Jozefom Štupákom a Jánom Tomandlom založili Prvý plán – platformu, pod ktorou realizujeme naše autorské projekty.
Keď sa pozriem na tvoje ostatné autorské inscenácie, mám dojem, že si vyberáš často témy z bežného života, ktoré si ale nevšímame, a zobrazuješ ich nebežným, často ironickým spôsobom.
Áno, sú to občas také správy z „topiek“, ale snažím sa spracúvať aj vážne témy, ako to bolo v inscenácii Pamäť, ktorú Prvý plán uviedol v Trezore Divadla ASTORKA Korzo ´90 alebo v performancii MEDNYÁNSZKY v Slovenskej národnej galérii pre Divadlo NOMANTINELS. Ale k tým správam z „topiek“ – napríklad Vegánska apokalypsa vznikla práve na motívy novinovej správy o tom, že väzeň začal držať hladovku, pretože mu nebola podávaná vegánska strava. Postupne sme s Michalom Belejom začali zisťovať kontext tejto kauzy a prišli sme na ďalšie dôležité súčasné témy. Väzeň zahájil protestnú hladovku preto, že sa jeho prípad nehýbal vpred, boli mu odopreté základné ľudské práva – to, že bol vegán, bola len náhodná okolnosť, ktorej sa chytili médiá a ľudia na sociálnych sieťach. Doteraz mám pocit, že Vegánska apokalypsa je aktuálna najmä tým, že je výrazne protiextrémistická. Youtuberka, ktorá zmanipuluje svojich followerov, aby podpaľovali policajné autá a väzeň tak dostal „svoj bulgur“, je podľa mňa úplný obraz doby. Ľudí je dnes možné zmanipulovať veľmi ľahko aj na základe totálnej blbosti. Môžu protestovať z pohodlia domu tým, že sa odfotia a zverejnia to na sociálnej sieti, ale nevedia si predstaviť, aký to môže mať všetko reálny dosah.
Podobným prípadom z „topiek“ bol aj váš imerzný projekt Fake It Till You Make It?
Námetom sa stal príbeh Jill Sharpovej, ktorá päť rokov na instagrame predstierala vzťah s mužom, ktorého ani nepoznala. A keď ju zažaloval, súd vyhrala ona. Spolu s Michalom Belejom a Andrejom Šoltésom sme vytvorili inscenáciu, ktorá je realisticky poňatou svadbou s príhovormi, nechutne pocukrovanými pohármi s prípitkom a ďalšími svadobnými zvykmi. A toto všetko smeruje k prekvapivému záveru. Svadba je nami vyfabulovaná, príbeh Jill síce skončil šťastne a vyhrala súd, ale nešla k oltáru. Snažíme sa inscenáciou upozorniť na to, aké príspevky ľudia zverejňujú na sociálnych sieťach a ako ľahko sú vďaka tomu sledovateľní, vystopovateľní. Skúšanie bolo extrémne náročné, keďže tu účinkuje dvadsať hercov a ďalších desať ľudí sa stará len o chod predstavenia. Nie je teda celkom v našich silách reprízovať inscenáciu mesačne. Ďalšie reprízy však chystáme v júni 2020.
Myslím si, že oba spomínané prípady sú aktuálne a nebezpečné a treba na tieto témy upozorňovať, ale nám sa to nechce robiť cez ťažké drámy, humor je podľa mňa lepšia cesta.
S humorným a ironickým prístupom k reálnemu životu sa zrejme spája aj najnovšia inscenácia Smútok v srdci, falafel v placke, ktorú pripravuješ s tvojím ďalším tvorivým partnerom Michalom Belejom na motívy jeho rovnomennej knihy. Odohrávať sa však nebude v divadle, ale v Bohéma Bare.
Keďže kniha je zbierkou statusov a nemá nejakú výraznú príbehovú líniu, zdalo sa mi vhodné spraviť to celé ako barové vystúpenie. Knižka je postavená na týchto postavách: egotriperský, ale veľmi milý gay po tridsiatke, jeho bigotne katolícka mama a niekoľko jeho kamošiek, ktoré sme pre potreby inscenácie skomprimovali do jednej. Smútok v srdci, falafel v placke by teda malo byť niečo ako stand-upový kabaret popretkávaný piesňami z nášho detstva, v ktorom všetky tri postavy rozprávajú o svojich životoch. Každý z nich má pritom svoju tému – láska, nenaplnené predstavy o rodine, či kariéra. Bar bol teda logickou voľbou, klasické javisko by takémuto formátu dodalo nepatričnú vážnosť. A ja by som bola rada, aby to fungovalo skôr s nadhľadom a aby bolo zrejmé, že títo ľudia si zo seba dokážu robiť srandu, aj keď sa trápia. Zároveň vedia, že tieto trápenia v skutočnosti nie sú horibilné. Lebo aj keď sa niekto z nich sťažuje, že sa mu nechce chodiť do práce, stále tú prácu má a má aj kde bývať, má si čo obliecť, môže ísť do obchodu kúpiť si rožok a nehorí mu pri dome les. Takže posolstvom by malo byť to, že občas vyplakávame zbytočne a nevážime si to, čo už máme.
