Diana PavlačkováDivadlo Petra Mankoveckého si počas svojej krátkej existencie stihlo vybudovať charakter zoskupenia, ktoré do slovenského prostredia prináša nielen nové témy či špecifické výpovede mladej generácie, ale predovšetkým inovatívne prístupy k divadelnej forme. To sa prejavilo najmä v imerzívnej inscenácii Porucha – Vianoce v Stalkville z roku 2016 (réžia Petra Tejnorová), ktorá súboru priniesla pozitívne prijatie divákov aj kritiky.
Spolupráca s režisérom Mariánom Amslerom, ale najmä ich vlastná marketingová komunikácia (oslovenie mladého publika na sociálnych sieťach prostredníctvom hororových trailerov a podobne), vyvolali pri najnovšej inscenácii očakávania jedinečného a autentického divadelného novotvaru. Ambícia pracovať v divadle so žánrom hororu je neobvyklá a o to zaujímavejšia, no napriek tomu zostali Strachopudi iba lineárnym divadelným zážitkom.
Keď sľúbený strach neprichádza
Inscenácia sa odohráva v nedivadelnom ošumelom priestore kotolne na Fakulte architektúry STU. V jednotlivých komponentoch je síce remeselne kvalitne vystavaná, no uchopenie hlavnej témy je príliš ploché. Inscenačný tím sa spoľahol na tajomné pôsobenie priestoru. Strach prebieha viac v rovine textu, než v kontakte so samotným divákom. Postavy sa boja, no ich strach k publiku neprechádza. Herci zväčša neprekročia pomyselnú štvrtú stenu a nenarúšajú konformitu divákov. Nechávajú ich neohrozene sedieť a v pohodlí hľadiska nerušene sledovať dej.
Strachopudi sú klasickou mozaikou viacerých príbehov neznámych postáv, ktoré sa pomaly prelínajú a spájajú. Ich reakcie na nočný les a stretnutia s postavou vlka-človeka sú hlavnými hýbateľmi deja. Každá z postáv reaguje na strašidelnú situáciu iným spôsobom, ako napríklad agresiou, sexuálnym vzrušením či útekom.
Dej hry síce postupne graduje a výstižné repliky v hovorovom jazyku znejú prirodzene, no príbeh pôsobí príliš triviálne. Situácie sú koncipované spôsobom, pri ktorom ľahko tušiť, akým smerom sa budú osudy postáv vyvíjať. Nedochádza ku komplexnému skúmaniu strachu, ako to sľubuje popis k inscenácii. Tvorcovia, bohužiaľ, nepracovali s touto tematikou detailnejšie a vo finále ponúkli iba jej prvoplánové zobrazenie.
Príkladom je klasický dramaturgický oblúk postavy galantného muža v obleku, ktorý sa premení na chladnokrvného vraha. Hoci sa hercom (Tomáš Grega/Šimon Ferstl) darí zachovať vo výraze nečitateľnosť motivácie a pomaly gradovať od milej úslužnosti k agresii a sexuálnej brutalite, osud tejto postavy je už od začiatku predvídateľný.
Rozprávkový výlet
Povrchnému príbehu pomáha rovina rozprávkových motívov. Každá z postáv je vlastne modernou alúziou na rozprávkové bytosti. Kto je kto je obsiahnuté iba v náznakoch, a tak sa odkrývanie stáva pre diváka až akousi hrou. Príbehy zo známych rozprávok tvorcovia pretavili do reálnych situácií a ich kreatívne spracovanie miestami umocňuje aj absurdný humor.
Ruženka je rozpoltenou osobou, ktorá zapíja tabletky alkoholom. Tlmenejší a civilnejší prejav v stave „prebudenia“ a zmätenosti dokáže Kristína Svarinská stvárniť prirodzenejšie než emočné výkyvy v polohe opitej a zdrogovanej ženy. Michaela Fech ako moderná Červená čiapočka je v reálnom obraze sveta obyčajným dievčaťom, ktoré sa stratilo na túre. Herečka zobrazuje charakter ako mladú naivku s maznavým tónom v hlase a s neohrabanou chôdzou.
Najkomplexnejšia je postava Janka v alternácii Braňa Mosného a Pavla Šimuna. Obaja postavu kreujú ako labilného chlapca, neschopného vnímať celistvú realitu. Charakter transformujú stuhnutým postojom, spomalenou chôdzou a neprirodzeným vystretím tela. Ich reč je vecná. Janko je jediná postava v inscenácii, ktorá podnecuje k úvahám o vplyve strachu na našu psychiku. Vplyvom vypätých situácií prechádza prerodom od ustráchaného chlapca, cez agresora až k bezcitnému vrahovi.
Jeho staršiu sestru Maru stvárňuje v alternácii dvojica herečiek – Jana Kovalčiková a Barbora Andrešičová. Už kvôli prirodzenému naturelu oboch herečiek nadobúda postava v závislosti od alternácie odlišnú podobu, hoci ani jedna z nich ju výrazne významovo neposúva. Kovalčiková je jemnejšia a emočne citlivejšia, zatiaľ čo Andrešičová má naopak racionálnejší charakter. Obe herečky dokážu obsiahnuť širokú škálu pocitov, ktorú zbytočne nepreháňajú a sú tak schopné zachovať si aj istú tajomnosť.
Malý náznak strachu
Jediný, kto narúša hranicu diváckej konformity, je Tomáš Pokorný v úlohe „vlkočloveka“. Nejednoznačnosť jeho charakteru a koncentrované fyzické herectvo sú jednými z mála momentov v inscenácii, ktoré ponúkaným zážitkom napĺňajú sľubovaný koncept. Pokorný má navyše veľmi náročnú úlohu, pretože jeho postava má potenciál ľahko skĺznuť do paródie. Dôslednou prácou s každou časťou tela, striedaním jemných pohybov s drsnými a varírovaním chrapľavých zvukov zosobnil toto živočíšne stvorenie natoľko uveriteľne, že naozaj vyvoláva strach a nepôsobí vtipným dojmom.
Strašidelnú atmosféru sa tvorcom podarilo čiastočne navodiť najmä vďaka výtvarnému riešeniu inscenácie. Tvorcovia využili každý jedinečný aspekt priestoru kotolne, dokonca i susedných miestností, kde pohyb hercov môžeme iba tušiť na základe zvukov a šumov. Tajomnú atmosféru dotvárajú minimalizované zdroje svetla (baterky, „čelovky“, telefón), zvuky šušťania vetra alebo jednoduchá atmosférotvorná akustická hudba. Tvorcovia rovnako precízne pracujú s dlhými momentmi, ktoré prebiehajú v tichu a v tme. Po chvíli si však divák na priestor a prácu s ním zvykne. A potom ho už nemá viac čo prekvapiť a vystrašiť.
Strachopudi sú zaujímavou inscenáciou skôr na plagáte ako na „javisku“. Avizované témy a priestor ponúkajú inšpiratívny východiskový materiál, ktorý tvorcovia spracovali príliš konvenčne. Z tohto dôvodu je inscenácia v širšom kontexte alternatívnej divadelnej scény skôr priemerná. Človek by sa aj chcel báť, ale nemá sa veľmi čoho.
