Zuzana Novotová Godálová: Diskusia je tu vítaná, tak verím, že ju otvárame

Zuzana Novotová Godálová (foto T. Habo)Roni Katz a Bar Altaras - Praktiky lásky (foto T. Habo)Vystúpenie bubeníckeho súboru Libertas (foto T. Habo)Kristína Kandriková a Zuzana Novotová Godálová - Podmienky odrazu (foto Nástupišťe 1-12)Koncert Mike Parker´s Trio Theory (foto T. Habo)Pavol Seriš - Pri kase (foto Nástupište 1-12)Seansy s materiálom (foto Nástupište 1-12)

Miesto otvorenosti a experimentu, aj tak by sa dalo označiť Nástupište 1-12 v Topoľčanoch. Už šiesty rok prináša podujatia s domácim i svetovým súčasným umením, a to priamo v priestore, ktorým denne prechádzajú stovky ľudí. Tento multimediálny projekt vznikol z iniciatívy viacerých aktivistov z oblasti kultúry, ktorých ambíciou je pozdvihnúť kultúrne povedomie obyvateľov mesta a okolia. Ako uvádza samotné Nástupište, ide o miesto, cez ktoré do Topoľčian vstupuje umenie. O pozadí fungovania projektu a o jeho súčasných témach sme sa porozprávali priamo v podchode so Zuzanou Novotovou Godálovou, predsedníčkou občianskeho združenia Nástupište 1-12.

Študovala si v Británii a neskôr si isté obdobie pôsobila v New Yorku, kde si robila videokulisy pre divadlo. S akými pocitmi si sa vracala na Slovensko?
Mala som ideu, že by som chcela otvoriť niečo svoje. Už predtým som sa zúčastnila viacerých výstav. Tie boli vždy spojené s nejakým koncertom. Z toho som načerpala inšpiráciu. V New Yorku som si zasa všimla miestnu spoluprácu, hlavne v Brooklyne mesto dávalo k dispozícii prázdne a opustené budovy výtvarníkom a umelcom na dielne. Boli to obrovské industriálne priestory vhodné pre vystavovanie. Práve tam mi skrsla myšlienka skúsiť s naším mestom spoluprácu. Moja prvá vízia po návrate teda bola, otvoriť si galériu alebo priestor pre súčasné umenie. Opustené priestory, tých je na Slovensku dosť, ale nájsť také, s ktorými mesto nemá konkrétne plány či vízie, je ťažké.

Topoľčiansky podchod bol v tom čase nelákavé a špinavé miesto. Ako vyzerala jeho premena? Boli v tom aj nejakí sponzori?
Sponzori neboli. Začali sme založením občianskeho združenia. Ozvalo sa mnoho kamarátov z detstva, ktorí odišli z Topoľčian, ale aj takí, čo v Topoľčanoch ostali žiť. Dostali sme tento priestor od mesta za jedno euro ročne s tým, že na začiatku to bolo všetko dobrovoľné. O dva roky neskôr sme toto miesto rekonštruovali a celý týždeň nám pomáhalo vyše sedemdesiat dobrovoľníkov, medzi nimi aj dvanásť študentov z Fakulty architektúry Slovenskej technickej univerzity. Od začiatku boli v projekte prítomné aj lokálne firmy, v ktorých pôsobia moji kamaráti z detstva. Pri nich však nešlo o finančné dary, ale o konkrétne produkty, veci či služby.

Nemala si vtedy pocit, že môže ísť o odvážny projekt v malomeste, ako sú Topoľčany?
Veľmi rýchlo sme si uvedomili, že umenie ako také nemôže existovať priamo v Topoľčanoch. Nie je to kultúrna metropola, ktorá by mala svojich výtvarných divákov zvyknutých chodiť na vernisáže. Aj preto sme začali najskôr robiť workshopy. Keď sa otvárala výstava, ku každej sme volali miestne školy, hlavne gymnázium a umelecké školy. Mohli sa tak priamo stretnúť s výtvarníkom, ktorý v daný večer otváral vernisáž, a priamo sa konfrontovať s jeho tvorbou. Po workshope sa študenti tešili na koncert. Často sme robili koncerty noisovej hudby. Tento repertoár sme prehodnotili, keď sme zistili, že v Topoľčanoch nemá tento žáner zázemie. Momentálne robíme koncerty jazzovej, elektronickej, rockovej hudby, zaradili sme i alternatívny pop. Vždycky spájame niečo náročnejšie s ľahším, „stráviteľnejším“ žánrom. Za ten čas sme si však už vychovali aj určité publikum.

Ak sa ťa dnes niekto cudzí spýta, čo znamená Nástupište 1-12, ako odpovedáš?
Je to multimediálny priestor, ktorý prezentuje súčasnú kultúru – a to v podchode aj vo verejnom priestore. Samotné miesto má len šestnásť metrov na dĺžku a tri metre na šírku. Rekonštruovali sme ho s architektmi zo skupiny 2021. Pôvodne sme boli len taká dlhá bunka s oknami a mne sa nepáčilo, že ľudia prechádzali popod tie okná. Teraz máme veľké osemmetrové dvere, ktoré sa dajú otvoriť, a tým bariéra s verejným priestorom zaniká a divák je bližšie. Pre nás je dôležité práve to, aby sa všetko dialo vo verejnom priestore, pretože si myslíme, že návštevnosť je potom oveľa väčšia. Ideou je aj to, aby sme zasiahli ľudí v ich dennom režime, cestou do školy či do práce.

Myslíš si, že vďaka podchodu začali ľudia v meste vnímať kultúru inak, liberálnejšie?
Verím tomu, že áno. Už len keď sa pozriem na svoje okolie, napríklad na rodičov, susedov a známych, s ktorými sa bavím o jednotlivých témach. Určite sa u nich objavila otvorenosť. Rovnako to vnímam aj pri ľuďoch, ktorí len prechádzajú okolo. Nemám pocit, že by existovali nejaké sťažnosti. Nikdy sme tu nemali ani výtržnosti. Verím, že ľudia sa tento priestor naučili rešpektovať. Diskusia je tu vítaná, tak verím, že ju otvárame.

Splnila si po šiestich rokoch svoju víziu, ktorú si mala na začiatku?
Možno, že ľudia o nás vedia, sú otvorení, ale stále si to nedávajú do nejakého denného itineráru, ktorý musia splniť. Možno nám fandia, ale niektorí radšej zostanú doma pozerať televíziu. Je to tu zadarmo, je to tu pre nich, preto by som bola rada, keby si našli čas a prišli sa pozrieť. Niektoré veci sú tu fakt super! Náš program začína od detských dielní a pokračuje až po uspokojenie veľmi náročného diváka, preto verím, že ľudia by mohli chodiť častejšie.

S akými reakciami sa stretávaš od ľudí zo zahraničia?
Zahraničným umelcom sa páči dialóg priamo s ľuďmi, čo možno doma nezažívajú. Väčšinou hrajú alebo vystavujú priamo v inštitúciách na to určených. Keď prídu sem, môžu sa priamo konfrontovať aj s úplným laikom, ktorý možno pred chvíľou obkladal dlažbu, alebo s pani, ktorá sa tu zastaví cestou z trhov s rajčinami, z ktorých ide domov robiť kečup. Ide o to, že naši návštevníci väčšinou nenavštevujú galerijné a divadelné priestory. Niekedy sa takto umelci zarozprávajú s bežnými návštevníkmi, niekedy ich niekto dokonca ponúkne aj tou rajčinou. Občas vzniká jazyková bariéra, ale o to je to lepšie, pretože ľudia sa zároveň zdokonaľujú v cudzom jazyku.

Ako vyzerá organizácia jednotlivých podujatí?
Každý rok otvárame „open call-y“ s výzvami. Keďže je naša sieť medzinárodná, ozýva sa nám aj dosť umelcov zo zahraničia. Zároveň máme komisiu, ktorá pravidelne zasadá a z projektov vyberá. Sú to ľudia z občianskeho združenia, napríklad moja sestra Jana za výtvarnú stránku, Matej Lacko za grafický dizajn, Julo Krištof, ktorý má na starosti PR, prezentáciu a komunikáciu. Sú tam aj rôzni ľudia z Topoľčian, ktorí nám pomáhajú. Omar Mirza, kurátor z Nitrianskej galérie, je zároveň aj naším garantom. Vždy si sadneme a vyberieme si. Chceme, aby umelci prišli a neprezentovali len už existujúce hotové veci. Snažíme sa ich motivovať, aby reagovali na samotný priestor. Robíme veľa autorských projektov a tiež zahraničné rezidencie po celej Európe i v USA.

V súčasnosti organizujete v podchode každú stredu vernisáže detských dielní. Pozná Nástupište 1-12 taký pojem ako umelecké prázdniny?
Tak to áno. Deti sem chodia počas prázdnin oddychovať. V škole majú vždy formálne vyučovanie, my sa snažíme vzdelávať ich hravou formou. Jednotlivé okruhy, ktorým sa každý týždeň venujú, sú inšpirované rôznymi umeleckými smermi. Leto máme vždy voľnejšie a v septembri to začína opäť naberať na obrátkach.

Denník N označil Nástupište 1-12 za jedno z najprogresívnejších kultúrnych centier na Slovensku. Poznáš v okolitých mestách niečo podobné?
Sme súčasťou Antény, čo je sieť slovenských kultúrnych centier. Samozrejme, niektoré sú omnoho väčšie, napríklad Stanica Žilina-Záriečie, A4 v Bratislave, košická Tabačka či Štokovec Banská Štiavnica, ktorý je skôr rezidenčno-umeleckým centrom. Kultúrnych priestorov je tu teda dosť veľa, ale my sme trochu iní. Väčšina z nich majú klasické vykurované priestory so záchodom a barom. My z toho nič nemáme, ale máme podobnú náplň činnosti. S kolegami z Antény sa dvakrát do roka stretávame a snažíme sa kolaborovať v rámci projektov a programov.

Nástupište sa v poslednom čase zviditeľnilo aj kvôli účasti umelkýň Bar Altaras a Roni Katz a ich nahotou vo verejnom priestore. Čo si s odstupom času myslíš o medializácii tohto prípadu?
Stále si myslím, že sme neurobili nič zlé. Stojím si za rozhodnutím, že sme to zaradili do našej dramaturgie. Venujeme sa do značnej miery aj LGBT tematike. Vždy raz do roka sa snažíme túto tému otvoriť. Aj preto nemám dôvod myslieť si, že sme urobili niečo zlé. V umení je nahota veľmi častá a zároveň čistá. Predstavenie samo o sebe nemalo vôbec nič vulgarizovať. Medializácia nám zároveň dosť pomohla. Ozvali sa nám ľudia, o ktorých som ani nevedela, že nás sledujú. Máme dosť podporovateľov aj zo zahraničia. Naše spolupráce sa tak rozbehli na viacero smerov. Dievčatá sú veľmi populárne a majú momentálne viacero ďalších pozvaní v rámci Slovenska aj Česka. Vítame veľmi aj diskusiu, ktorá sa strhla, pretože ide o stále nedoriešený jav nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Otázkou je, aká prístupná má byť nahota v umení a kde sú jej hranice?

Hovorila si o tom, čo sa momentálne v médiách deje, aj s performerkami?
Áno, o všetkom ich informujem. Vedia, že pôjdem vypovedať na políciu. Povedali, že ak by to bolo nevyhnutné, neváhajú do kauzy vstúpiť aj oni. Takto vystupujú pravidelne, nahota je súčasťou ich performancie. Sú teda rovnako šokované z vyhlásenia miestnych úradov. Prirovnali to k situácii v Poľsku, kde sa tiež obávali reakcií. Poľsko je pritom omnoho katolíckejšia krajina. Stále je zároveň otázne, kto je páchateľ, či som to ja alebo ony. Dúfam, že to polícia uzavrie s výsledkom, že nešlo o trestný čin, ktorý by sa mal ďalej preverovať.

Umelkyne vystupovali v podchode nie raz, ale viackrát počas dvoch týždňov. Prečo si to už vtedy nikto nevšimol? Kamery predsa fungovali.
To vôbec neviem, pritom to tu nahé aj dva týždne skúšali a nikto sa neozval. Možno to nikto nesleduje, možno to nikomu neprekážalo. Pred podujatím sme poslali aj tlačové správy. V newsletteri máme asi tisíc odberateľov, sú tam aj poslanci mestského zastupiteľstva. Už na pozvánke bol obrázok s nahou ženou, takže ktokoľvek si ju otvoril, musel vedieť, že tam nebude niekto vystupovať v kostýme slona. Myslím si, že nikto s tým nemal osobný problém. Nahota v umení je braná naozaj prirodzene. Ako čistá hmota, médium, ktoré vyjadruje čosi viac.

Jedna kontroverzná výstava o ľudskom podpazuší už v podchode bola. Zaznamenala si s ňou obdobný problém?
Problém to nebol. Vtedy tu bola sochárka Nina Sošková s fotografkou Lenkou Jakubčákovou, čo bolo asi tri roky dozadu. Mali tu spoločnú výstavu, ktorá bola zameraná na pazuchy. Fotili ich s tým, že to berú ako nejaký detail ľudského tela. Výstavu však nechceli mať priamo v našom priestore, ale vonku, pričom išlo o veľkometrážne fotografie. Vtedy boli reakcie rôzne. Stalo sa napríklad, že niekto na fotku dokreslil chĺpky. Bolo to veľmi interaktívne, tak sme to tak aj nechali. Ľudia to brali skôr tak, že to tu je, preto môžu do toho vstúpiť.

Keby si mala dnes opäť organizovať niečo podobné, ako by si postupovala? Priniesla ti táto kauza nejakú skúsenosť?
Ľudia sú rôzni. Neviem však, ako lepšie by sme to mohli komunikovať. Navonok to bolo odkomunikované aj so samosprávou, aj s jednotlivými médiami. Keďže je letná sezóna, ľudia si možno e-maily nečítajú tak často. Keby sme nahotu dali dovnútra, tak ju ľudia uvidia tiež, cez osemmetrové okno. Problém zrejme nastal práve v tom, že sme zrušili bariéru medzi naším priestorom a tým verejným. Možno by sme sem nabudúce mohli dať nejaké upozornenie, že ľudia prechádzajú cez miesto, kde je počas predstavenia prezentovaná aj nahota. Ale neviem, či by to pomohlo. Takto by sme na ňu upozorňovali celý večer, ale aktívna bola len pár minút.

Akú máš predstavu o budúcom fungovaní Nástupišťa 1-12?
Boli nám ponúknuté aj iné priestory, napríklad klasické budovy. Toto je však pre nás projekt, ktorého sa nechceme vzdať. Je to jedinečné práve v priamej konfrontácii umenia s okoloidúcimi. Tým tu môžeme atakovať viacerých ľudí. Preto si myslíme, že takýchto priestorov treba viac. Treba umenie vyberať z galérií a dávať ho na verejnosť, aby bol jeho odkaz posunutý oveľa ďalej. Boli by sme radi, keby sme si mohli vychovať nasledovateľov s rovnakou víziou, ktorí by sa projektu vedeli venovať po nás.

Bibliografický záznam: Habo, Tibor . Zuzana Novotová Godálová: Diskusia je tu vítaná, tak verím, že ju otvárame. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2017. [cit. 19.11.2017]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://mloki.sk/node/762.