MLOKi

Zden Brungot Svíteková: Život bez ľudského dotyku by mohol poznamenať vývoj spoločnosti

Projekty choreografky a tanečníčky Zden Brungot Svítekovej zväčša vychádzajú z dlhodobého tvorivého výskumu. Vedľa tanečnej pedagogiky na Vysokej škole múzických umení jej smerovanie formovali rôzne zahraničné programy, rezidencie a najmä spolupráce. Dlhodobo sa venuje aj rôznym somatickým technikám a prístupom, ktoré sú aj organickou súčasťou jej tvorby. V súčasnosti skúma najmä dva protipóly – ľudský dotyk a geologické sily tvarujúce našu planétu.

Na počiatku pandémie COVID-19 si mala absolvovať dosť exkluzívnu rezidenciu v Saari Residence v Myanmäki vo Fínsku. Podarilo sa to?
Technicky áno. Všetci rezidenti nastúpili podľa plánu začiatkom marca. Postupne sa však situácia vyhrocovala a krajiny začali obmedzovať pohyb či uzatvárať hranice. S ubúdajúcimi medzinárodnými linkami a lockdownom územia Helsínk začali mať organizátori starosti o náš návrat. Nadácia Kone promptne zaviedla formát domácich rezidencií pre fínskych umelcov a túto možnosť následne ponúkli i nám. V náplni rezidenčného zámeru sme pokračovali z domu, zachovali sme aj pravidelné stretnutia, počas ktorých sme diskutovali o aktuálnej práci. Kontakty s kolegami aj štipendium nám ostali, no prišli sme o skvelé pracovné podmienky, v mojom prípade to bolo úžasné tanečné štúdio.

V Myanmäki si plánovala skúmať úlohu rôznych zmyslov v spojitosti s dotykom. Koronavírus to však zrejme celé postavil na hlavu.
Skôr podnietil uvažovanie nad témou ďalšími smermi. V Saari som sa plánovala zamerať na výskum, čítanie a praktické skúmanie v štúdiu a viesť rozhovory s kolegami. Hovoriť o dotyku, jeho filozofií, technikách či prístupoch k nemu, ako sú napr. fyzioterapia, Body-Mind Centering, Feldenkreisova metóda, Rolfing Structural Integration, osteopatia, či fasciálne terapie. Takéto rozhovory sa našťastie dajú robiť aj na diaľku. Okrem toho som plánovala študovať odborné lekárske materiály a zároveň sa venovať i knihe kanadskej filozofky Erin Manning The Politics of Touch. Zámerom rezidencie bola tiež kultivácia jednotlivých typov dotyku, ktoré môžem odovzdať druhému. Skúmať, čo to vyžaduje a ako to mení samotné telo.

Dotyk sa ale náhle stal, a to naďalej pretrváva, čímsi veľmi exkluzívnym.
A problematizovaným. I to prinieslo mnoho otázok. Čo vlastne znamená samotný dotyk a čo je pri ňom dôležité – ruky, celé telo, hlas alebo prítomnosť druhej osoby? Tým, že sme zrazu fungovali v mode „dištancovania sa“, začala som uvažovať aj o tom, čo znamená dotyk vo virtuálnom priestore. S Olive Bieringa, ktorá sa dlhodobo venuje metóde Body-Mind Centering, sme počas jedného z rozhovorov skonštatovali, že dotyková stimulácia a vnemy sa dajú sprostredkovať aj cez digitálne platformy. Dôležitú rolu v tom hrá hlas a somatické naladenie facilitátora. To však neznamená, že by sme mohli začať fungovať bezkontaktne. Život bez ľudského dotyku by mohol ďalší vývoj spoločnosti dramaticky poznamenať.

Takýto živý kontakt však skúmaš už dlhšie.
Otázky o senzualite sme si začali klásť ešte dávnejšie s Barborou Látalovou, s ktorou spolupracujem už viac ako desať rokov. Prenieslo sa to do skupinového výskumného projektu o dotyku designed for tt∫, ktorý som následne viedla spolu s Pedrom Prazeresom. Východiskový protokol bol nasledovný: odovzdávanie a prijímanie, aktívna pasivita – načúvajúca aktivita: Jeden tanečník položil ruky na telo svojho kolegu so zámerom dostať jeho telo do pohybu prostredníctvom vibrácií. Odtiaľ sa odvíjali ďalšie akcie a situácie. Od fyzického kontaktu sme prechádzali do vibrácie tela, pohybu, priestoru. Uvedomila som si, aký mocný nástroj je dotyk druhého práve schopnosťou sprostredkovať mi informáciu a povedomie o mojom vlastnom tele.

Z toho čo vravíš vyplýva, že v tvorbe pracuješ s rôznymi princípmi fyzickej komunikácie a so somatickými prístupmi. To má pravdepodobne istý vplyv aj na projekty, ktoré sú na hranici medzi procesom a hotovým dielom ako geste-action či spomínané designed for tt∫.
Myslím, že procesuálnosť zohráva v mojej práci dôležitú úlohu. Finalizácia a uzatváranie diela do konkrétneho tvaru mi prinášajú často krušné chvíle. Prechod od procesu k tvarovaniu formy je momentom zodpovedania (si) otázky, kedy dozrel čas a dielo má tvar, do ktorého je zmysluplné prizvať aj ďalších ľudí, a aká bude jeho forma. Moja práca sa spočiatku rozlieva do širokých korýt a následná kryštalizácia pre mňa predstavuje výzvu. Zároveň si uvedomujem, že existujú isté očakávania od výsledku ako uzatvorenej formy, hotového a nemenného umeleckého diela. V takomto vnímaní umenia – a života, či spoločnosti – vidím v súčasnosti veľký otáznik.

Okrem svojich autorských projektov vstupuješ aj do rôznych spoluprác, raz ako spoluautorka, inokedy ako interpretka. Čo ti vyhovuje viac?
V angličtine je to skvelo rozlíšené – existuje kolaborácia a kooperácia. Interpret je ten, kto väčšinou kooperuje. To znamená, že prídem, niekto ma vedie a ja sa rada nechám nadchnúť. Finálne rozhodnutie však spadá do kompetencie vedúceho projektu. Francúzi v tejto súvislosti používajú vynikajúci výraz „porteur de projet“ – ten, kto „nesie“ projekt. Posledných sedem rokov sa však čoraz viac ocitám v polohe tvorkyne, či spolutvorkyne. Spoločné premýšľanie a tvorba ma nesmierne napĺňajú. Aj spolupráca s Bárou Látalovou sa časom zmenila z kooperácie na kolaboráciu a ostatné roky sa k umeleckej pripojila i spolupráca produkčná.

Aj inscenácia Tanec a fyzika. Fg = G [(m1m2)/r2] z januára 2020 vznikla vašou spoločnou kolaboráciou. Viac ako názov pre dielo to znie ako pomenovanie pre vedecký projekt. Ide o edukatívne divadlo?
V procese tvorby sme sa pohrávali s rôznymi pojmami a fyzikálnymi fenoménmi, ako napríklad gravitácia či rôzne druhy síl a energií. Keď však divák príde na predstavenie, očakávať priamočiary výklad o tom, ako a prečo funguje svet, by s najväčšou pravdepodobnosťou vyústilo v sklamanie. Ide o veselé, spektakulárne dielo, v ktorom fyzika je tým, čo v divadle slúži na to, aby vzniklo divadlo. Svetelný dizajnér Štepán Hejzlar sa o našej spoločnej práci vyjadril, že Tanec a fyzika „naciťuje, no nevyslovuje“. Nemáme ambíciu ani vzdelanie na to, niekoho vyučovať. Ak by si však dielo pozrel tvorivý fyzikár, určite by ním dokázal mnohé javy naozaj osvetliť. Napokon, v roku 2010, keď vznikla prvá verzia inscenácie, to jeden učiteľ aj urobil. Vysvetľoval látku cez obrazy nášho predstavenia, respektíve si vedomosti študentov po predstavení hneď na javisku vyskúšal.

Okrem fyziky ťa momentálne zaujíma aj geológia. Ako si sa k tomu dostala?
Ako som už naznačila, veda a výskum ma inšpiruje i fascinuje. Dlhodobo ma zaujíma psychológia a keď sme v roku 2010 začali s projektom Tanec a fyzika, pohltili ma diskusie kvantových fyzikov a kozmológov o tom, ako fungujú veci a tiež ich rigorózny prístup, zapálené diskusie a pripravenosť kedykoľvek prijať fakt, že sa môžu mýliť. Ku geológii som sa dostala neočakávane. Pri revízii diela Define Yourself or You Will Get Defined! sme s kolegom pracovali s prenášaním telových vibrácií a v jednom momente nás oboch zasiahla predstava tektonických dosiek ako veľkých, „nehybných“ más pod náporom okolitých síl. Nasmerovalo nás to k ďalším úvahám a štúdiu. Zem som začala vnímať ako telo – rozličné formy hmoty, ktorú formujú mohutné sily a procesy. Niečo na tomto a v tomto tele vzniká a iné zaniká. Je to neustály a pre ľudské vnímanie väčšinou aj neviditeľný proces transformácie, ktorý má vplyv aj na človeka.

Tak zrejme vznikol tvoj najnovší projekt Tekto Party, ktorý predstavuješ ako performatívnu skúsenosť. O čo v tejto kombinácii workshopu a tvorivého stretnutia ide?
Tekto Party je súčasťou projektu Sentinelle G, ktorý je práve dôsledkom tejto fascinácie geologickými procesmi a hlavne tektonikou Slovenska. Veľmi ma inšpirovalo stretnutie s Máriom Olšavským zo Štátneho geologického ústavu Dionýza Štúra. Sprostredkoval mi odborné vedomosti, a hlavne vlastný zápal pre vec, čím ma „vystrelil“ k premýšľaniu o partitúrach, ktoré budú inšpirované geologickými procesmi. Územie Slovenska je klenot. Je pomerne „mladé“, stavbou komplikované a tvarovali ho komplexné zemské procesy – odtiaľ i nápad názvu Tekto Party a pracovný podtitul Stratigrafické tance.

Samotný formát peformatívnej skúsenosti sa zrodil zo spolupráce s platformou SKOK!. Jaro Viňarský začal zaraďovať túto formu do dramaturgie združenia v roku 2018. Ide o skúsenosť presahujúcu hranice workshopu, v rámci ktorej sú účastníci zároveň performermi. Mojím zámerom bolo vytvoriť partitúry prístupné komukoľvek bez ohľadu na tanečné skúsenosti, teda každému, kto bude mať chuť ich interpretovať.

A pre koho je napokon táto skúsenosť určená, pre teba, ľudí, alebo Zem?
Dôležitý je pre mňa každý účastník. V tejto súvislosti mi dnes ale napadá otázka, koho považujeme za účastníka a na základe čoho? Zároveň by som celý koncept a premýšľanie rada posunula bližšie k Zemi. Nasmerovala ho na samotné prostredie, nielen vnášala niečo ľudské do toho, čo ľudské nie je. Alebo začať vnímať i človeka ako súčasť veľkého systému a prejsť od vymedzovania ľudské-neľudské k integrácii? Ako to urobiť, je zatiaľ v procese nachádzania.

Milo Juráni

Absolvoval Environmentalistiku na UK v Bratislave a Teóriu a kritiku divadelného umenia na DF VŠMU. Je zakladajúcim členom platformy MLOKi. Okrem kritickej reflexie súčasného divadla sa zaoberá výskumom toho, akým spôsobom environmentálna situácia vstupuje do myslenia o súčasnom divadle a performance. Do roku 2022 pracoval ako teatrológ v Divadelnom ústave Bratislava, dramaturgicky sa podieľal na výbere inscenácií pre festivaly Dotyky a spojenia, Nová dráma/New Drama a iné. V sezóne 2023/2024 nastúpil ako dramaturg do brnianskeho HaDivadla.