MLOKi
Foto: MIL
Foto: MIL

Z varu OST-RA-VARU (deň 3 lebo deň 4 ma zaujal neveľmi)

Tretí deň = Tri x stredne dlhá inscenácia (viac ako hodinu a pol) + raz diskusia o kritike (viac ako hodiny dve) + 4 kávy + cesnačka so slovenskou sekciou + dvě piva (dobre… možno aj tri, štyri boli) + 1-krát slivovica.

Smútenie stratených lovcov

Dvojhodinové diskusie majú tendenciu zjednodušovať. V Nemecku by to asi nestačilo ani na úvod do problematiky. V Ostrave sa preto stihlo pomenovať iba pár zásadných, no pomerne známych problémov. Analýza situácie, diskusia o možnostiach (a nemožnostiach) kritiky, zahraničné prezentácie – na krátky čas toho bolo skrátka veľa. V Česku je (čo sa týka umeleckej reflexie),  podobne ako u nás, zamračené. Čakať slnko ale nie je márne. Kritika má stále svoj zmysel, len nemá potrebný priestor. Keď už aj nie je v periodiku tlačenom, treba ho hľadať inde. Stotožňujem sa so záverečným posolstvom: Písať, písať a písať – na internet, do samizdatov, do šuplíka. Nech ste v akejkoľvek krajine. Jedna z výstižných metafor (od kritika, teatrológa a pedagóga Vladimíra Justa) prirovnala divadlo k lesu, v ktorom divadelníci tvoria porast a zvieratká. Nad nimi na postriežke číhajú ako lovci divadelní kritici. Po diskusii by som dodal, že aj keď to zvieratká neteší, veľmi dobre to chápu. Strieľajú sa totiž len choré kusy. Keďže však aj lovci mávajú svoje dni, tak sa v Ostrave mohli aspoň zdôveriť s tým, čo ich trápi.

Pád kráľa neresti, chlad i ľad, zhavranelí bratia

Rozmarný Brechtov Baal z Komorného divadla Aréna, tajomný a chladný Lesík od nórskeho autora Jespera Halle v NDM a nakoniec „buranský“, na vraždy i samovraždy plodný Osiřelý západ. Pestrá piatková trojka. Od silnej hereckej interpretácie, cez výraznú režisérsku poetiku, až po groteskné pohrávanie sa s brutalitou. Osiřelý západ je obratne napísaná čierna komédia vyznávača Tarantinovho štýlu Martina McDonagha, z ktorej čerpá remeselne postavená inscenácia s výrazne prekreslenými postavičkami. Dvaja bratia, ktorí žijú kdesi v ospalej diere na okraji sveta a necítia nutnosť zamýšľať sa nad svojim rozboreným životom sú zdrojom absurdných situácie. Malicherné konflikty o čipsy a chľast stoja ďaleko pred ozajstnými morálnymi hodnotami ako napríklad nestrieľať otca do hlavy. Režisérka Janka Rizsanek Schmiedtova zdôrazňuje v inscenácii najmä komediálnu rovinu. Pridáva javiskové gagy, pomocou scénického konania ešte vyostruje typy a aj vzťah dvojky antihrdinov – na svoje vlastníctvo háklivého zberateľa svätých sošiek Wallena a jeho naničhodného brata Colemana. Ostáva tu ale isté „ale“… Všetci sa dobre zabávajú, no preniká k nim popri bujarom smiechu aj téma?

Baal v réžii Davida Šiktansa a v podaní Michala Čapka nie je veľmi súčasný človek. Kráľ roztrasených ženských kolien a roztrhaných spodničiek, vyhľadávač mladých panien, ktorý sem tam vypĺňa voľný čas písaním básní pre krčmovú čeliadku tu má podobu vlasatého a spustnutého zvera v rozopnutej halene. Je otázne, či práve tento typ zvodcu-dinosaura už nevyhynul, či takýto Baal nie je dnes trochu out. Čapkovo čítanie textu napriek tomu kreuje démonického Baala so svojským šarmom, škoda, že si to herec niekedy až moc pustí. Miera expresivity má svoje hranice. A tu dochádza sem tam až k expresívnym orgiám – kriky, údery, buchoty a dupoty až sa z toho roztočí hlava – aj divákovi. Talentovaný „pojedač sŕdc“ krok za krokom oddane vkráča do priepasti vlastnej prehnitosti a skončí na smetisku dejín – ako zdochnutá mrcina kdesi v temnom lese. Chvíľu grotesknej expresivity, strieda klasická stmievačka, nasleduje prestavba a zas trochu tej expresivity. Že režisér nesiahol po väčšej hre s divadelným jazykom je škoda.  Úvodná scéna totiž  v tomto zmysle čosi naznačí. Postavy z vyššej spoločnosti sedia v rade na stoličkách a pchajú sa do zadku „geniálnemu“ Baalovi, pričom (okrem potenciálnej milenky) sa mu nik nepozrie do očí. Dívajú sa výhradne pred seba a mimicky rozohrávajú drobné reakcie na jeho správanie. Prečo tento jazyk autor ihneď po úvodnej scéne opustí  ostáva trochu záhadou.

Lesík v réžii Nórky Victorie Meirik tiež začína scénou s radom stoličiek. Dospelé postavy sa ponárajú do svojich spomienok, aby sa pobabrali vo vlastnom detstve a vybrali z nich staré traumy. Stávajú sa z nich deti, ktoré objavujú mestský les, miestnu divočinu. Tá ich pokúša a zároveň desí, až do chvíle, kým sa jeden z ich mnohých strachov skutočne nenaplní. Outsiderka Júlia zmizne a detektívna zápletka môže začať. Paradoxne sa však jej telo nakoniec nenájde v zlovestnom lese s magickým jazerom, ale pod kopou uhlia v jednej z domácich pivníc. Čo upúta v inscenácii na prvý pohľad, je scénické riešenie. Tvoria ho veľké školské tabule – pohyblivé paravány, na ktoré herci kriedami kreslia lesík. Krieda je znak detstva a navyše funkčný nástroj, ktorý dokáže v sekunde pretvárať prázdny priestor na konkrétne miesto.

Hercami sa to na javisku zväčša riadne hemží. Našťastie sa nepokúšajú deti doslovne napodobňovať. Nie sú prehnane infantilní, nekomolia slová a nesnažia sa neprirodzene ohýbať intonácie. Robia to veľmi šarmantne. Pohrávajú sa s detskými štylizáciami, presne v zmysle hesla: menej je viac. Lesík je symbiózou herectva, scénických návrhov, hudby (Jakub Kudláč) a videoprojekcie, čím tvorí jednoliatu chladnú atmosféru európskeho severu. Je to tak trochu gesamtkunstwerk, len bez spevu a tanca. Z mojej trojdennej šichty po Ost-ra-var-ských divadlách predstavuje celkom jednoznačný top.

Festival som uzavrel dňom štvrtým. Ten sa mi do mysli špeciálne nezapísal. Jazzové rytmy a hudobné zručnosti hercov z Divadla Petra Bezruče v inscenácii Zbabělci (dramatizácia kultovej prózy Josefa Škvoreckého) mali svoje čaro, ale celkovo chýbala silnejšia dramaturgická výpoveď. Možno ich spolu s Velkým Gatsbym poreflektuje vo svojej zhrňujúcej reportáži naša česká spojka. Spätne ľutujem len premeškanie favoritov festivalu – SlyšeníAko sa vám páči z divadla Aréna, ktoré žiaľ zažiarili už v prvej polovici festivalu. 

Milo Juráni

Absolvoval Environmentalistiku na UK v Bratislave a Teóriu a kritiku divadelného umenia na DF VŠMU. Je zakladajúcim členom platformy MLOKi. Okrem kritickej reflexie súčasného divadla sa zaoberá výskumom toho, akým spôsobom environmentálna situácia vstupuje do myslenia o súčasnom divadle a performance. Do roku 2022 pracoval ako teatrológ v Divadelnom ústave Bratislava, dramaturgicky sa podieľal na výbere inscenácií pre festivaly Dotyky a spojenia, Nová dráma/New Drama a iné. V sezóne 2023/2024 nastúpil ako dramaturg do brnianskeho HaDivadla.