MLOKi
Caterina Barbieri (foto: Branislav Grebečí)
Caterina Barbieri (foto: Branislav Grebečí)

Thank you, Next No.2

Článok je pokračovaním reportáže Thank you, Next No.1

Sú umelci, pri ktorých nám srdce zaplesá už len preto, že ich vidíme naživo. Fatima Al Quadiri priniesla do Bratislavy originálnu show Shaneera, ktorá bola postavená na genderovo nepohodlnej persone a hudobnej oslave drag queens. Nie je potrebné pripomínať, že v arabských krajinách je to nežiadúci fenomén. „Queen Shaneera, bitch!“ – útržky z queer zoznamky Grinder v kuvajtskej a v egyptskej hovorovej arabčine boli pozbierané od skutočných drag queens, ktorých identita ostala pre ich bezpečie utajená. Quadiri ich spoločne s provokačnými hyper-feminizačnými pózami, parochňou a vizážou doháňala až do extrému. Shaneera v arabčine znamená výstredný či odporný, no v slangu queer komunity označuje tzv. evil queen. Práve tú drag queen, ktorá sa s ničím a s nikým „neserie“. Drzá póza umelkyne, ktorá bola umocnená lesklými a luxusnými komoditami na plátne, zanechala hmatateľné znechutenie z konvencií a útlaku, ale aj nekontrolovateľnú radosť z rytmu a z každej príležitosti byť sám sebou.

V bezprostrednom okolí budovy YMCA sa počas večera združovala mládež, ktorá prišla na trapovú akciu v Majestic klube a postupne zaplnila vchod i chodby budovy. Nechýbali záchranky či policajti a organizátori museli pomáhať ľuďom dostať sa na pokračovanie festivalu v klube Hopkirk na druhom poschodí cez zadný vchod. To bol aj jeden z dôvodov, prečo sa mnohí, vrátane mňa, spriatelenej akcie Mäss nezúčastnili.

Posledný festivalový večer otváral Matúš Bolka v spolupráci s Rosou Menkmann a ich laptopová etuda, ktorá sa týkala umelých zásahov do fotografií a nezmyselných štandardov krásy. Obaja umelci holdujú fenoménu glitch, tzv. kazovým vizuálnym výstupom digitálnych médií. Vtipná eklektická performancia bola inšpirovaná slávnou kauzou Shirley z päťdesiatych rokov, kedy spoločnosť Kodak využívala snímku ženy so svetlou pokožkou a krásnou tvárou ako šablónu pri vyvolávaní fotografií. Invenčný vizuál bol dôvtipnou zmesou spotvorených krásnych bábikovských tvári v nemých pózach, internetového „tutoriálu“ na upravovanie fotografií a obrazu, ktorý bol naživo tvorený radom nepredvídateľne vyskakujúcich obrazoviek. Hudobná zložka nezaostávala v humore a pokrčený trap či harmonika spolu so skvelým vizuálnym odľahčením hlavnej myšlienky zanechali vo mne jeden z najpozitívnejších dojmov z festivalu. Kanadskí DATANOISE nepredviedli zásadnú či inovatívnu show, ich koncert mal sledovať ľudské vedomie zahltené dátovým a informačným smogom. Ozvučené struny nadrozmerného počítadla rezonujúce so slákom, káblikové mašinky a zhluk činelov predstavovali tri stanovištia, na ktorých sa striedali dvaja hudobníci. Performancia bola až po okraj „nadupaná“ hlasným kinetickým noiseom a zdrvujúcim vizuálom preblikávaným led svetlami. Projekcia však významovo neposúvala vystúpenie a celkovo vyznievala skôr pateticky než invenčne.

Najväčšia headlinerka, Caterina Barbieri, prilákala mnohých milovníkov modulárnych syntetizátorov Buchla a minimalistickej hypnózy. Mladá predstaviteľka talianskej novej elektronickej vlny si za pomerne krátke pôsobenie na scéne vytvorila charakteristický zvuk. Jeden hudobný vzorec, či štruktúru, transformuje postupne v malých zmenách do nikdy nekončiacej slučky všetkých možných obmien. Základom je omamná repetitívnosť, ktorá hlboko pôsobí na ľudské podvedomie. Bratislavská premiéra sa niesla skôr v znamení kratších sekvencií a hlukových prepadov. Práve to je dôvod, prečo ma set slávnej milovníčky Bacha ale aj brutálneho noiseu nepreniesol do nebeských výšin. Barbieri odohrala skôr hutnejší prierez svojej tvorby namiesto toho, aby predviedla schopnosť rozvíjať jednu hudobnú myšlienku do repetitívnej agónie.

Klubové pokračovanie večera po viac ako hodinovej technickej prestávke klub Hopkirk neuniesol a po štvrtom výpadku prúdu zrušil vystúpenie slovenskej DJky wyme. Hoci sa ani vystúpenie talianskych vizionárov Primitive Art nezaobišlo bez technických problémov, ich temná kázeň prelomila ľady medzi publikom a umelcami. V zelenom opare sa lesklo spotené telo speváka, ktorý sa naliehavo prihováral k divákom a tí mu v pomalom tranze kývali na súhlas. Podivnú seansu vystriedal okamžitý výbuch energie Bamba Pana a Mc Makaveli. Africký gabber a nikdy nekončiaca nálož spevného rapu udržali mnohých na nohách aj napriek únave účastníkov. Pozitívny náboj šialene rýchlych beatov a melódií na mňa zapôsobil natoľko, že som tanečný rytmus počula aj vo vŕzganí nôh na snehu počas záverečnej cesty domov.

Festival Next je o experimente, pokuse a omyle, o novom pohľade a snahe upriamiť ho na to, čo dokáže byť inovatívne a prínosné pre akademické i laické publikum. Na Slovensku nemá konkurenciu a v tom tkvie aj jeho problém. Osobne by som uvítala častejšie zaradenie domácej scény do hlavného programu. Rovnako by podmienky pre hudobníkov aj návštevníkov mali byť alfou a omegou každého festivalu, Next nevynímajúc. Vďaka dobre fungujúcemu vzorcu na úspech má festival svoje miesto na pomyselnej mape kvality vyhriate. Otázkou je, či by nebol o niečo pútavejší keby sa jeho overená dramaturgická dráha narušila vybočením z komfortnej zóny.

Veronika Kubanková

Čerstvý bratislavský privandrovalec, učiteľka v knižnici s pisateľskou základňou v českom Full Moon Magazine. Hudba je moja každodenná poživeň. Večne zvedavá, bez žánrového fašizmu, poteší ma metal i ambient a neprebádané zákutia obskurít internetu. Rada píšem aj o tom, čo sa mi apriori nepáči, pretože ma baví prekračovať hranice konformity. Neznesiteľné je len to, že nič nie je neznesiteľné. Písanie o hudbe nie je deprivačný komplex ani tancovanie o architektúre, ale snaha opísať zážitok z abstraktnej krajiny, v ktorej čitateľ nebol.