Tekuté reflexie z festivalu Divadelní Flora Olomouc No.2: Činoherný festival nielen o činohre

D. Szász: LOOP (foto L. Horký, O. Hruška)D. Szász: LOOP (foto L. Horký, O. Hruška)J. Sohn: GEISHA’S MIRACLE (L. Horký, O. Hruška)J. Sohn: GEISHA’S MIRACLE (L. Horký, O. Hruška)Ola Maciejewska BOMBYX MORI (foro L. Horký, O. Hruška)Ola Maciejewska BOMBYX MORI (foro L. Horký, O. Hruška)F. Belfiore: D3US/X\M4CHIN4 (foto L. Horký, O. Hruška)F. Belfiore: D3US/X\M4CHIN4 (foto L. Horký, O. Hruška)R. Sobarzo: PRINS OF NE†WORKS (foto: L. Horký, O. Hruška)R. Sobarzo: PRINS OF NE†WORKS (foto: L. Horký, O. Hruška)

21. ročník festivalu Divadelní Flora Olomouc bol v znamení TEKUTEJ EURÓPY. Dramaturgicky sa síce leitmotív vzťahoval skôr na činoherné predstavenia, zdalo sa však, že chrbtovú kosť celého festivalu tvorila tanečná a performatívna časť. Predstavenia boli okrem tradičnej línie Visegrad Performing Arts zaradené zväčša do novej sekcie Pestré Nizozemsko. Organizátori pozvali niekoľko medzinárodne rešpektovaných choreografov a tvorcov, ktorí reprezentujú svetové divadelné trendy.

Veď aj zvieratá sú len ľudia

V rámci dramaturgickej sekcie Visegrad Performing Arts sa okrem iných predstavil aj maďarský tanečník Dániel Szász. V sóle Loop sa počas tridsiatich minút menil z nahého živočícha, ktorý obsadzuje posledné stupienky potravinového reťazca, na čoraz vyššie, hrôzostrašnejšie formy života. Minimalistická choreografia sa pritom vyznačovala nepredvídateľnosťou, gradáciou ale i cyklickosťou (čomu napovedá už názov). Tanečník najskôr prostredníctvom práce s telom predviedol pudové atribúty správania zvierat (pes trhajúci oblečenie; mačka, ktorá sa oblizuje). Szász postupne preniesol animálny inštinkt aj do mimiky, z ktorej presakovali najbanálnejšie črty ľudskej/zvieracej osobnosti. Hudba i kostýmy (tanečník mal na sebe len čierne nohavice) boli popri výraznej choreografii a telesnosti, ktorá z nej pramenila, len sekundárnymi zložkami.

Hlavne sa dobre nalíčiť...

I v ďalšom predstavení šlo o prieskum útrob ľudskej podstaty, no tvorkyne Geisha’s Miracle sa zamerali výhradne na element ženskosti. Jednou z ústredných tém bolo postavenie žien v dnešnej spoločnosti, na čo choreografka a autorka konceptu Jija Sohn využila symbol tradičnej japonskej spoločníčky. Pod naoko spokojnými, výrazne nalíčenými „maskami“ moderných gejší presvitali pocity zlyhania i túžby po úspechu, pričom každá z nich reprezentovala iný typ ženstva (ambiciózna dámička, racionálna, no pritom rázna žena, energická školáčka). Ázijské trio pracovalo (ale len v ťažko uchopiteľných asociáciách) aj s témou vnímania klišé z rôznych uhlov pohľadu – ako Japonec prezentuje svoju krajinu prostredníctvom klišé a ako to nakoniec Európan stereotypne prijíma. Gejša sa teda stáva nielen symbolom nežného a dôstojného pohlavia, ale môže byť i vďačným turistickým a mediálnym trhákom. Jija Sohn tak nastoľuje tému zameniteľnosti prirodzenej krásy s gýčom, kultúry s popkultúrou, ľudskej dôstojnosti s morálnou prostitúciou.

... a nezabudnúť na šaty!

Inscenácia Bombyx mori od Oly Maciejewskej bola svojou formálnou špecifickosťou „Kafkom“ celého festivalu. Na javisku s bielou podlahou sa traja tanečníci oblečení do čiernych hodvábnych habitov zameriavali na priamy vzťah pohybu tela a kostýmu, pričom sa vo svojej analýze inšpirovali americkou tanečníčkou Loïe Fullerovou. Ola Maciejewská, Amaranta Velarde Gonzalez a Maciej Sado vyzerali ako temné a abstraktné skulptúry z hororových snov, ako obrázky z Rorschachovho testu či ako postavičky vystrihnuté z Mijazakiho animákov. Pomocou palíc ukrytých pod kostýmom si predĺžili ruky, s ktorými pohybovali a vytvárali vzdušné obrazce alebo rotovali, vďaka čomu vyzerali často v šatách ako čierne víriace špirály. Na umocnenie hypnotizujúceho účinku použili tanečníci aj šesť vysoko citlivých mikrofónov zavesených nad javiskom, ktoré okrem zvukov rozpohybovanej látky zachytili zrýchlený dych tanečníkov a občas náhodne i kašeľ diváka. Chtiac-nechtiac, i ten tak prispel k hudobnej zložke predstavenia. V prípade Bombyx mori však nešlo len o vytvorenie „čistej formy scénickej“ (ako zvykol hovoriť režisér Janko Borodáč). Performeri načrtli aj dôležité témy súčasnej spoločnosti. Šaty mohli asociovať moslimské burky, ale i lietajúci čierny hmyz, na čo odkazuje i sám názov. Bombyx mori je latinským označením priadky morušovej, ktorá je už stáročia hubená pre výrobu hodvábu. Jednou z tém inscenácie teda môže byť negatívny vzťah človeka k prírode.

Mám ti to zopakovať v binárnom kóde?

Môžu stroje jedného dňa úplne nahradiť človeka? Rozumieme svetu a sebe samým vďaka technológiám viac a lepšie ako kedykoľvek predtým, alebo je to práve naopak? Aj tieto otázky si kládol brazílsky choreograf Fernando Belfiore v performancii D3US/x\M4CHIN4. Ak sa opäť zameriame na etymológiu názvu, dostaneme jasnú konotáciu pochádzajúcu z antickej tragédie. Belfiore sa s touto metaforou však pohráva svojsky. Zatiaľ čo pred 2500 rokmi bola deus ex machina symbolom bytosti či objektu, ktorý sa zrazu objavil a vyriešil zdanlivo neriešiteľnú prekážku, v tomto prípade šlo o úvahu nad technickým pokrokom a správaním ľudí, ktorí sú v súčasnosti čoraz viac ovplyvnení týmito modernými výdobytkami. Okoreňte to ešte o kvarteto lascívne oblečených herečiek, ktoré nevedú medzi sebou rozhovor, len vzdychajú, slintajú a pritom sa neboja fyzického kontaktu s divákmi a predvádzania „neslušných“ gest s erotickým nádychom a dostanete celkom trpké zamyslenie nad smerovaním súčasnej spoločnosti. Dominantnou rekvizitou bola jednoznačne detská kolísko-sedačka, s ktorou paradoxne performerky nepracovali takmer vôbec. Tento výdobytok modernej techniky sa spustil na lane odnikiaľ a nečakane, presne ako deus ex machina. Neskôr začínalo byť javisko doslova presýtené rekvizitami – vysávače s mikrofónmi, vŕtačka, hoverboard... Nič z toho však nebolo použité na pôvodný účel daného prístroja (zvlášť originálne a vtipné bolo napríklad použitie selfie tyče ako kopije, či neskôr ako barly). D3US/x\M4CHIN4 bolo zamyslením nad súčasnými technickými pokrokmi, ktoré využívalo moderné pomôcky na demonštrovanie. Stanovisko tvorcov k tejto problematike bolo zjavné, používanie rôznorodých prístrojov však významovo vždy zjavné nebolo, a preto hromadenie technológií na javisku pôsobilo občas samoúčelne.

Tak čo, ideme do toho pekla, či nie?

Inscenácia Spoiler v produkcii nórskych choreografiek priniesla ešte drsnejšiu scénickú formu i výpoveď ako D3US/x\M4CHIN4. V extrémne pomalých obrazoch sme boli svedkami troch monštier, ktoré zo seba aktérky vytvorili. Aj keby sme našli pár miest s odľahčenou atmosférou (napr. scéna, v ktorej jedna z účinkujúcich s pokojným výrazom tváre nafukuje héliovou bombou balóniky až do prasknutia a druhá úplne nečakane vytiahne z vrecka hračku country cow moo), celkovo predstavenie navodzovalo pocit bezmocnosti až šialenstva. Divák bol atakovaný nepravidelnými a nesmierne rušivými pazvukmi a výkrikmi, nepredvídateľným konaním choreografiek, hlučným kompresorom, červenými svetlami evokujúcimi peklo, stroboskopom a inými rušivými elementmi. Žijeme každý deň v pekle, ktoré si spoločne vytvárame? Existuje nejaké východisko? Performeri pracovali s faktom, že za hranicou nášho vnímania existujú temné tiene a že sa pre našu záchranu musíme s nimi dennodenne konfrontovať. Žiaľ, nepriložili kľúč na otváranie konzerv, preto divákova snaha nájsť návod na poľudštenie samého seba môže skončiť ako hľadanie ihly v kope sena.

Alebo vieš čo, radšej ostaňme doma, v klietke

Projekty chilského umelca Rodriga Sobarza sa pohybujú na pomedzí performancie, inštalácie a vizuálneho umenia. Podobne to bolo aj v prípade Prins of Networks. Zo začiatku sa performer štylizoval do polohy vášnivého hráča počítačových hier, ktorý sa ako virtuálny avatar so zbraňou v ruke mohol „odreagovať“. Počas performatívneho experimentu sa ale Sobarzo zameral predovšetkým na kultiváciu živých múch. Spolu s nimi bol uzavretý v stane s priehľadnými stenami, kde sa muchy snažil za pomoci silného UV-svetla aktivizovať. Komplexne išlo v Prins of Networks o performatívnu metódu zobrazujúcu rozdiely medzi technológiou a organickou prírodou, ktoré tvoria jeden ekosystém. Je to vizuálny manifest, v ktorom Sobarzo spája digitálny svet s analógovým a v ktorom skúma nové ekologické prostredie. Škoda len, že sme sa nedočkali zmanipulovaného, poslušného hmyzu.

Rozšírením programu o sekciu Pestré Nizozemsko sa Divadelní Flora stala historicky najväčšou prehliadkou súčasného tanca a performancie v Českej republike (aspoň tak to uvádza festivalový bulletin). A čo je ešte pozitívnejšie, jednotliví špičkoví tvorcovia zo zahraničia si získali aj svojho českého diváka. Niektorí performeri si získali aj mňa.

Bibliografický záznam: Molnár, Jakub. Tekuté reflexie z festivalu Divadelní Flora Olomouc No.2: Činoherný festival nielen o činohre. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2017. [cit. 18.12.2017]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://mloki.sk/node/741.