MLOKi
Boris Charmatz / Musée de la danse: 10000 Gestures | Photo: Tristram Kenton
Boris Charmatz / Musée de la danse: 10000 Gestures | Photo: Tristram Kenton

Tanzplattform in Deutschland No.2

Choreografie sa podobajú na inštalácie, tanečné divadlá na múzeá. Pri návšteve tohtoročného festivalu Tanzplattform in Deutschland vytŕčal okrem internacionalizácie ešte jeden úkaz. Súčasný tanec koketuje s galerijným svetom.

White box ako nový black box

Na samom okraji areálu kultúrneho centra PACT Zollverein sa už vyníma moderná šedá kocka posiata malými štvorcovými okienkami – tzv. SANAA-Gebäude, dielo rovnomennej japonskej architektonickej kancelárie a najnovšia budova porúrskej umeleckej akadémie Folkwang Universität der Künste. Počas Tanzplattform budova slúžila hlavne ako dejisko ranných diskusií. Ja sem mierim za inštaláciou Xaviera le Roya Temporary Title. Počas piatich hodín, v ktorých sa predstavenie odohráva, sa sem môže ľubovoľne vchádzať a vychádzať – podobne ako pri návšteve galérie. Beriem to za slovo a prichádzam niekedy v polovici druhej hodiny.

Keď sa vyveziem výťahom do druhého poschodia, ocitám sa in medias res predstavenia. Dvierka výťahu sa otvoria a s nimi i pohľad do vysokej, presvietenej miestnosti. Na zemi sú po celej ploche roztrúsení performeri v malých skupinkách. Diváci posedávajú, postávajú či dokonca polihujú dookola. Občas sa niektorý z nich zdvihne a zamieri k východu, alebo len mení uhol pohľadu presunutím na iné miesto o pár metrov ďalej. Iní, podobne ako ja, práve dorazili a hľadajú si svoj kúsok zeme medzi ostatnými. V miestnosti vládne sústredené ticho. Hudba, ktorá by podfarbovala choreografiu, chýba.

Sála v SANAA-Gebäude, do ktorej organizátori umiestnili Temporary Title, nie je žiadne klasické kukátkové divadlo. Naopak, scenéria oveľa viac pripomína štandardný galerijný priestor, tzv. white box. Miestnosť je (na rozdiel od divadelného black boxu) absolútne transparentná. Vidieť nielen všetkých performerov, ale aj divákov, ktorí spoločne zdieľajú jednu podlahu. Nie je tu totiž žiadne javisko, elevácia ani sedadlá, len jedna otvorená miestnosť. Chýba i postavená scéna a nahí tanečníci sú tu jednoducho „vystavení“ uprostred miestnosti ako objekty inštalácie. Betónová, svetlá architektúra budovy zároveň vytvára neutrálne, priam sterilné prostredie, ktoré vyzýva ku kontemplácii. A podobne ako v galérii sa tu koncentrovane mlčí.

V Temporary Title to nie je prvýkrát, čo si Xavier le Roy vyskúšal formát tanečnej inštalácie. Už Retrospective (2012), jedno z jeho najzásadnejších diel posledného obdobia, vytvoril vo forme performatívnej výstavy. Ako už názov prezrádza, šlo o choreografiu, ktorú Le Roy komponoval z fragmentov vlastných predošlých prác. Interpretovali ich však už iní tanečníci.  

Motív evolúcie sa objavuje i v inštalačnom diele Temporary Title, ktorý Le Roy priviezol na nemecký festival. Chronológia tu však nie je len téma (ako v Retrospective), ale i formálny princíp. Choreografia je zostavená z repetitívnych pohybových slučiek, ktoré na seba plynulo nadväzujú. Na rozdiel od tradičného tanečného predstavenia, ktoré tvoria skôr početné a komplexné pohybové zmeny, sa Temporary Title pokúša o niečo ako radikálne lineárnu choreografiu. Pohybové slučky vychádzajú jedna z druhej a nadväzujú na seba. Nejde však o rýchle premeny, ale o pomalý proces, ktorý postrehne až návštevník, ktorý s Le Royom a jeho tanečníkmi strávi dlhší čas. Pohyby tanečníkov sú pritom drobné, mechanické a vyslovene nespektakulárne. Aj táto ich sošnosť, či priam robotickosť posúva hybridný zážitok z predstavenia skôr k návšteve inštalácie. Telá účinkujúcich však napriek tomu pred očami pomaly „rastú“ a vyvíjajú sa od statických ležiacich objektov po čoraz komplikovanejšie držanie tela. Temporary Title tak napodobňuje pomalý proces premeny tela v čase, do päťhodinovej choreografie akoby zhustil vývoj prírody od neživej časti z kameňov po komplexné živé organizmy.

Temporary Title prekračuje konvenčné princípy aj v oblasti inštalačného umenia. Vzťah medzi tanečníkmi a performermi sa v predstavení podobal skôr experimentom z performatívnych umení. Hranica medzi objektmi a subjektmi je tu priepustná rovnako ako nedokonalý white box v SANAA-Gebäude, do ktorého prenikajú lúče svetla cez štvorcové okenné štrbiny. Pri obzretí sa po miestnosti totiž vidieť zaujímavý úkaz: diváci sa usporiadali do podobných polôh ako tanečníci. Sedia a ležia v skupinových formáciách rovnako ako nahé telá uprostred miestnosti a spoločne tak dotvárajú priestorovú kompozíciu predstavenia.

V niektorých momentoch sa hranica prekročí ešte priamejšie. Jeden z tanečníkov nadviaže očný kontakt s niektorým z divákov, preruší predvádzaný pohyb a vyberie sa za vyhliadnutým členom publika, s ktorým uskutočňuje tichý rozhovor medzi štyrmi očami. Divák je najskôr objekt, potom partner. Podobne ako diváci, i tanečníci v priebehu predstavenia prichádzajú a odchádzajú. Zjavia sa v sále v civilnom oblečení ako bežní návštevníci, vyzlečú sa a jednoducho sa pridajú ku skupine účinkujúcich. Sami sú tak súčasťou živej premávky v priebehu predstavenia a jeho „regeneratívnych“ kolobehov.

10 000 gest a vždy inak

Boris Charmatz, ďalší Francúz na Tanzplattform, vedie v meste Rennes tzv. Musée de la dance. Ide o značku, pod ktorou Charmatz produkuje svoje choreografie, názov však treba brať aj doslova. Vo svojom choreografickom centre sa totiž skutočne pokúša etablovať niečo, čo je v našej kultúre nezvyčajné, priam paradoxné – múzeum tanca. Podľa vlastných slov chce poukázať na to, ako málo inštitúcií tohto typu na svete vôbec existuje. V porovnaní s múzeami z iných oblastí to vypovedá o marginálnej pozícii súčasného tanca v spoločnosti a je načase to zmeniť. Posledná výstava v Musée de la dance je venovaná napríklad tvorbe Williama Forsythea.

Zdá sa, že Charmatza naopak fascinuje práve rozporuplnosť myšlienky zachytiť pominuteľné umenie pohybu. Koniec-koncov ide o utópiu, a teda o príležitosť ako stvorenú pre umenie. V diele 10 000 gestures si za východisko dáva nemožnú úlohu: vytvoriť choreografiu, ktorá by pozostávala z desaťtisíc pohybov. Výsledok má byť paradoxne presný opak muzeálneho archivovania a prezentácie.

„Spísali sme niečo ako katalóg gest. Napríklad gesto historické, erotické, virtuózne. Každý z tanečníkov ho interpretuje inak,“ vysvetľuje choreograf. „Výsledná choreografia ide proti bežným pravidlám, keďže pohyby na seba nenadväzujú. Nedáva to zmysel,“ dodáva s úsmevom.

Áno, 10 000 gestures skutočne ide proti pravidlám budovania choreografie a podobne ako Le Roy aj Charmatz vyvíja svoj vlastný, nekonvenčný systém. Tanečníci chrlia jedno gesto za druhým, pohybové motívy sa striedajú ako strih za strihom. Zabudnite však na harmóniu. Každý z tanečníkov si pohybovú partitúru interpretuje individuálne a vo vlastnom tempe. Línie jednotlivých gest sa tak v priebehu večera mimovoľne schádzajú a znovu rozchádzajú. Scéna je tak preplnená, roztrieštená, dezorientujúca, preťažujúca. Vďaka ľahkosti pohybu a (seba)ironickému, nonšalantnému humoru však zároveň dýcha slobodou. Nie náhodou majú tanečníci kostýmy, ktoré pripomínajú štandardné klauniády. V 10 000 gestures vládne organizovaný chaos s oslobodzujúco anarchistickou energiou.

Práve smršť originálnych gest následne vyzdvihuje sladko-trpkú prchavosť tanca, kde sa žiaden moment už nikdy nezopakuje. A v pozadí znie Mozartovo Requiem. 10 000 gestures je niečo ako memento mori pohybu“, keďže upozorňuje práve na jeho vzletnú pominuteľnosť. Táto metafora napokon vždy v prvom rade oslavuje sám život.