MLOKi
Orango a Antiformalistický jarmark. foto Hana Smejkalová
Orango a Antiformalistický jarmark. foto Hana Smejkalová

Slávy dcéra Sláva – nevšedne talentovaná režisérka

Priznávam sa bez mučenia, že na opery nechodievam pravidelne. Boli dokonca časy, keď som nahlas povedala (počas štúdia estetiky!), že opera je zatuchnuté zvetrané umenie minulosti, ktoré prežilo v konzervovanej podobe. Za operu hodnú zmienky som v tom čase považovala len takzvanú súčasnú operu (absolútne ma vtedy ohúrila Opera v Boeingu – Cirostratus skladateľa Sláva Solovica v divadle GUnaGU). Dnes už by som si to takto jednoznačne kategorizovať nedovolila, ale abonentku do Opery SND stále nemám. Niekoľko operných čísel sa mi už predsa podarilo vidieť, nepopieram, že najmä vďaka festivalom. No aj spomedzi tých festivalových preferujem najviac operné tituly, ktoré uchopia činoherní režiséri.

Pri pohľade na program festivalu Eurokontext.sk mi preto zasvietil len jediný titul – dve málo uvádzané operné diela Dmitrija Šostakoviča v réžii Slávy Daubnerovej.

Opera – nové územie

Pri synestetickom zážitku, aký ponúklo pražské Národní divadlo s dvojtitulom Orango & Antiformalistický jarmok, sa vynára otázka, ako je možné, že operný svet túto režisérku doteraz neobjavil? Hoci osobne si viac prajem, aby Daubnerová pracovala najmä ako performerka, autorka, herečka i režisérka vlastných javiskových diel, operné domy by ju mohli tiež vítať s otvorenou náručou. A to nielen kvôli jej výnimočnému výtvarnému oku.

Orango je v drobnom fragmente ukrytý pôsobivý príbeh o jemnom rozhraní, ktorým sa líšime od zvierat. Nápadité je rámcovanie príbehu výstupom upratovačky. Okrem spevácky a herecky sebavedomých výkonov je zdrojom zážitku aj choreografia Stanky Vlčekovej. Tá nechala tanečnicu Martinu Hajdylu Lacovú v role opice strhnúť na seba všetku pozornosť. Podobne nezabudnuteľný je aj výstup baletky, ktorá je nútená tancovať do úplného umorenia, dokonca ani barly jej nebránia v nekončiacom tanci.

Fantazijná a bujará atmosféra Oranga sa už v úvode Antiformalistického jarmoku prehupne do vážnejšieho, aj vizuálne menej pestrého, sivého prostredia. Napriek ponurej téme, ktorú dielo prináša, ponúklo aj humorné momenty. V poloprázdnej sále však tieto časti sprevádzalo zmätočné šumenie, ktoré dávalo pocítiť aj drobný diskomfort časti publika. Ten vyvolal najmä obraz, v ktorom sa politické popravy naznačili odľahčenou skratkou v podobe až filmovo karikatúrnych grimás všetkých členov zboru. Nuž, ako diváci si stále nevieme zvyknúť, že smiech nemusí byť tabu ani pri tragických témach. Že môže byť aj oslobodzujúci.

Jeden talent v generácii

Tvorivá charizma Slávy Daubnerovej a jej vytváranie imaginárneho sveta sú spradené z dvoch dôležitých súčiastok – z jemného, inteligentného humoru, ktorý nuansuje na stupnici od láskavého až po ironicko-mrazivý, a z dôkladnej a precíznej, no pritom celkom svojbytnej práce s dokumentárnym materiálom. Ten je pre ňu len predstupňom, z ktorého vyhmatá látku na svoje kusy. Senzitivita voči výtvarnej stránke a dozor dokonalého oka sa k spomínanému pekne pripájajú a robia z jej diel zážitok pre viacero zmyslov. Jemná subtílna krehká ženskosť, mäkkosť a citlivosť je v kontraste s animálnou silou, skrytou v človeku a v umení, a teda spájajúcou sa v osobe umelca.

Po sledovaní poslednej inscenácie Solo lamentoso mi zrazu došlo, ako veľmi sa Daubnerová od svojich prvých diel posunula. Akú cestu prešla aj od kritikmi odsúhlasenej, no pre mňa ešte divácky trochu chladnej inscenácie M. H. L. Došlo mi, že talent Slávy Daubnerovej je dnes už nepopierateľný. A potvrdila mi to aj táto zvláštna Šostakovičova dvojinscenácia. Jej diela – laboratóriá, v ktorých pod zväčšovacím sklom pitve dušu umelca, aby tak obnažila vlastný vnútorný život, to je niečo veľmi nevšedné a takáto osobnosť sa v umení, ergo aj v divadle, rodí len raz za generáciu.

Zuzana Andrejco Ferusová

Absolventka slovakistiky a estetiky na UK a neskôr aj divadelných štúdií na VŠMU. Pracuje ako knižná editorka a jazyková redaktorka. Najradšej spolupracuje s malými vydavateľstvami (BRAK, Monokel books) a na angažovaných projektoch (ASPEKT, Post Bellum). Je spoluzakladateľkou platformy MLOKi a príležitostne píše o divadle aj inde. V umení aj divadle obdivuje predovšetkým ženskú kreativitu a odvahu hľadania.