Printové médium alebo Utrpenie mladého kritika, diel prvý

Keď vám v pondelok o jedenástej ráno rozvibruje telefón vo vrecku neznáme číslo, nezvykne to veštiť nič dobrého. Zmocní sa vás neblahá predtucha, že váš milý operátor alebo drahá banka opäť majú niečo neodkladné na srdci, čo vám musia nevyhnutne oznámiť, lebo veď pondelok. Napriek tomu to, zrejme v náhlom návale sebatrýzne, zdvihnete. Už sa chystáte nadýchnuť, že sa volajúceho jemne strasiete, keď vás zarazí hlas redaktorky jedného z mála printových médií, ktoré ste kedy od čias Káčera Donalda považovali za aspoň ako-tak mienkotvorné. Nie, teraz nemyslím Bravo girl (aj keď človeku dá určite do života viac, ako všetky slovenské denné periodiká dokopy), no skrátka, medzičasom z rozhovoru vyplynie, že vás niekto ohovoril, vraj ste boli minulý piatok na divadelnej premiére. Padne stručná otázka, či o tom nechcete napísať do mienkotvorného denníka. V duchu sa už vidíte, ako si potriasate pravicou s laureátmi Pulitzerovej ceny a odpovedáte – dobre, dokedy? A ona, že ideálne by bolo dnes do tretej (vráťme sa o pár viet dozadu a pripomeňme si, že je jedenásť), ale že ak nemáte voľný deň, stačí dozajtra (uf).

Napriek množstvu iných povinností, ktoré na vás číhajú z diára, zaslepení vidinou mediálnej slávy, ťukáte slovo k slovu, až sa z toho začína kľuť čosi ako článok. Samozrejme, trvá vám to neprimerane dlho, lebo veď Pulitzera nedostanete len za pekné oči a dobrú gramatiku a čitatelia denníka si predsa zaslúžia inteligentný text. Potíte sa teda vymýšľaním decentných slovných hračiek a jemných metafor na oživenie vašich precízne formulovaných argumentov. Priblíži sa deadline, opäť vám telefonuje pani redaktorka, aby vás jemne posúrila a zároveň vám nadiktovala mailovú adresu inej redaktorky, ktorej článok do hodiny pošlete. Dôkladne si údaj zapíšete. Samozrejme, keď o hodinu a pol mail odosielate, vráti sa vám. Skúsite pozmeniť údaj, mail sa opäť vráti. A tak voláte redaktorke, ktorá vám neprekvapivo nadiktuje rovnaký údaj ako predtým, aby ste si mohli uvedomiť, že na vine bude vaša vytrvalá snaha písať s diakritikou. Zmažete znamienka a čuduj sa svete – funguje to. Hrdo a šťastne čítate povzbudivé tvrdenie, že „vaša správa bola odoslaná“.

A tu sa dostávame k meritu veci. Vaša krvopotná snaha neprekročiť deadline viac než o hodinu síce vyšla navnivoč, pretože kvôli inzerátu na stranu bude váš článok presunutý do ďalšieho čísla, ale to vám nijako zásadne nevadí, Pulitzer predsa počká. Zdúpniete až pri magickej vete – článok je pridlhý, vedeli by ste ho skrátiť? Vraj - aspoň o tretinu by bolo treba.

Popravde, viete, že ste si sami na vine. Snažili ste sa písať úspornejšie, než obvykle, ale predsa len ste chceli niečo povedať. Neverili ste tým rečiam kolegov o mizerných rozsahoch. Nespýtali ste sa, koľko toho máte napísať, dúfajúc, že príslušnú redaktorku ohromíte svojimi brilantnými postrehmi a fakt, že ste o stranu presiahli normu, sa vám podarí nenápadne ututlať. Ale nie, nepodarilo sa. Jediný pohľad stačil na to, aby vytrénované redaktorské oko zbadalo váš prečin. A vy máte na výber – buď si to upravíte sami, alebo vám to upravia oni. Keby ste si mali vybrať, či si dáte urobiť plastiku (ktorú vlastne nechcete) chirurgickým skalpelom alebo vreckovým nožíkom, ako by ste sa rozhodli?

A tak sa do toho pustíte. Najprv máte pocit, že ste čosi ako kuchár vo vegetariánskom bistre, ktorý má urobiť králika na smotane z tofu a sójového mlieka v prášku. Po chvíli si ale sebakriticky uvedomíte, že vám nemusí byť ľúto každej spojky a niektoré rozvité súvetia môžu byť aj menej rozvité. Veď aj holá veta je veta, nie? S vypätím všetkých síl sa vám teda podarí znížiť počet znakov o takmer tisícku. Zdá sa vám, že ste podali nadľudský výkon, ale blažene sa usmejete a prepošlete nový mail. Po chvíli otvoríte novú správu od známeho odosielateľa. Láskavo vám v ňom oznamujú, že je to stále trochu pridlhé, ale nevadí, oni sa opatrne pokúsia to napraviť. Nasleduje vďačný pozdrav, ktorý vo vás vyvolá pocit spriaznenosti a vy, keďže nechcete pôsobiť ješitne ani nikoho uraziť a hlavne máte aj časť života, ktorej stredobodom nie je článok do novín, sa odovzdáte do rúk osudu. Pred spaním sa pomodlíte k bôžikovi modernej žurnalistiky a neinvazívnych chirurgických zákrokov. Redaktorka vám neskôr napíše, že to už ide do tlače. Dodá, že váš článok je výborný.

Na druhý deň si samozrejme nezabudnete kúpiť oný denník. Nalistujete si príslušnú sekciu, hľadáte ten svoj kúsok slávy. Najprv ho neviete nájsť, ale vzápätí sa vám niekde čosi zazdá povedomé. Zrazu si uvedomíte, že naň vlastne pozeráte, len ten nadpis je iný. A prvá veta je iná. Aj druhá. Vlastne takmer všetky. Nuž, výborný článok, len nie tak úplne váš. Najprv sa chcete hnevať na tú milú osobu, s ktorou ste si písali. V duchu sa rozlúčite s večnou slávou, oplačete Pulitzerovu medailu a posťažujete sa priateľom na sociálnej sieti. A potom si prelistujete zvyšok novín, ktoré držíte v rukách a náhle vám to dôjde. Chyba je len v tom, že ste si pomýlili rubriku. Váš problém, že chcete písať články o divadle. Nestačí vám priestor? Stačí zmeniť tému. Veď na také športové komentáre je zjavne miesta dosť. A o horoskopoch nehovoriac. Nuž, prečo nie. Možno to treba skúsiť. Veď aj za horoskopy sa dá dostať Pulitzer, či?

{Mašla}

Bibliografický záznam: Mašlárová, Martina. Printové médium alebo Utrpenie mladého kritika, diel prvý. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2013. [cit. 21.8.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://mloki.sk/node/28.