Malá inventura 2018 očami Laury Brechmann

O trochu viac politiky...

Európa čelí ťažkým časom. Diskutuje sa o hraniciach, hraničných kontrolách, otázkach národnej izolácie aj európskej komunity. Populizmus a pravicoví radikáli znovu získavajú popularitu a stále viac ľudí sa riadi heslom: „Nás sa to netýka.“ Politická situácia v Európe je ale komplexná. Nie je ľahké vybrať si stranu, reagovať, zapojiť sa, pretože je stále náročnejšie všetko chápať.

V konfrontácii s netransparentnou politikou a v snahe definovať svoje miesto uprostred rozochvených medzi-zón si preto mnohí tvorcovia opäť kladú obligátnu otázku: Akú rolu má v dnešnom svete zohrávať umenie, resp. divadlo? Pátranie po politickom zmysle umenia nie je nové, umelci sa ním zaoberajú už desaťročia. Otázka pretrváva a pôsobí naliehavo aj dnes. Aj festival Malá inventura bol tento rok o niečo viac politický ako jeho predošlé ročníky. Viacero produkcií vykročilo od zábavného princípu k politicky angažovaným výpovediam.

Nejde však o zmenu zaužívaného fungujúceho systému. Hlavný organizátor Nová síť sa stále viac ako na dramaturgiu zameriava na medzinárodný networking. Festivaloví hostia sa preto môžu stretávať a zoznamovať sa s českou divadelnou scénou i divadelníkmi zo zahraničia v útulnej obývačke festivalového centra aj v kreatívnom „hube“ Štúdia ALTA. Naďalej platí, že väčšina produkcií, ktoré tvoria vzorku nového divadla a súčasného tanca českej nezávislej scény, prináša veľa momentov skutočného potešenia. Príjemne strávený čas v tomto zmysle ponúkali jednoduchšie produkcie ako Kaffeeklatsch od Holektívu, v ktorom sa tri mladé tanečníčky na javisku pôvabne vyrovnali s povzbudzujúcimi účinkami kávy. Pulsar od Michaela Záhoru bol zas technicky perfektný tanečný kus o komplexnosti ľudského bytia.

V spoločnosti týchto produkcií sa objavili také, ktoré pretrvajú v pamäti dlhšie. Dobrým príkladom je Stereopresence Christiny Maldonado. Jej vizuálna esej sa v prvom pláne zaoberá demenciou. Hravá multimediálna performancia však cez reflexiu tejto choroby ponúka obrazy rôznych možných svetov existujúcich v jednom čase. Využitím viacerých projekcií aj akéhosi indiferentného štýlu hrania samotnej Maldonado, Petry Hauerovej aj Lamije Čehajić vzniká správna kombinácia zaujímavého a iritujúceho zároveň. Použitá poézia je subtílna, javisko tmavé, narácia sa vyvíja pomaly. Najstrhujúcejší moment príde vtedy, keď Maldonado začne brutálne lúpať pomaranč pri deformovanej videoprojekcii, ktorá znásobuje jej obrys. Táto obyčajná akcia odhalí krehkosť, izoláciu aj melanchóliu. Nič zvláštne sa nedeje, ale diváci sa ocitajú kdesi medzi realitou a fantáziou, pravdou a ilúziou.  

Podobne zaujala aj tanečná inscenácia Nothing sad od VerTeDance v réžii Petry Tejnorovej. Trojica tanečníkov (Tereza Ondrová, Nathan Jardine, Matthew Rogers) hrá tanečnú hru plnú energie, fyzického kontaktu, ale s jasnými pravidlami. Vyskakujú, tancujú, hýbu sa v spomalenom rytme s chráničmi na kolenách. Intenzita, motivácia aj entuziazmus rastú každou minútou. Kričia súhlasné áno, ktoré adresujú sebe navzájom, ale rovnako okoliu. Sú plní vášne, života – a plní lží? Nothing sad sa stáva skutočne závažným až vo chvíli, keď tanečníci začnú čeliť skutočnému vyčerpaniu. V tomto momente nevinná zábavka končí a začína sa výpoveď o tom, ako dnes nájsť motiváciu pre život, hoci sama skutočnosť je taká komplexná.

Stereopresence a Nothing sad sa oproti ostatným spomenutým titulom výraznejšie zahrávajú s divadelnou formou, ktorá sa v nich vyvíja v závislosti od obsahu. Obe produkcie rôznymi spôsobmi experimentujú s performatívnymi možnosťami, sú odlišné témou aj prístupom, no stretávajú sa v jednej veci: sú politické prostredníctvom zvolenej umeleckej formy. Na rozdiel od nich, Fidlovačka aneb Kdo je my? súboru Spielraum Kollektiv, ako aj Horizont 8 Jiřího Honzírka ponúkli konkrétne politické otázky, obe sa rôzne vyrovnávali s politickou situáciou Česka, najmä s jeho vzťahom k Európe. Koncept Horizont 8 je scénicky slabý pokus klásť dôležité politické otázky v divadle. Táto, nazvime to „lecture performance“, je nejasná a mätúca. Vedľa pochybnej idey o existencii dvoch skupín, elitárskeho publika a jednoducho uvažujúcej pracujúcej vrstvy, je to najmä nedostatok zaujatia zo strany performerov, vďaka ktorým je inscenácia skutočne nevýrazná. Vyzerajú, akoby sa sami strácali v komplexnosti témy. Pýtajú sa: „Čo je v divadle politické?“ Ale zaujíma ich vôbec odpoveď alebo aspoň diskusia na túto tému? Performeri pôsobia, akoby všetko robili na príkaz, a ich osobný záujem úplne vyprcháva v momente, keď vyhadzujú konfety a s neúnosným pátosom recitujú akúsi formu manifestu. Zapamätateľná je hádam len spontánna diskusia, ktorá sa spustila na konci Prológu. Vtedy náhle prichádza do hry niečo skutočné, čo intenzívne ovplyvňuje atmosféru. Ale aj to len na chvíľu, pretože sa ukáže, že diskusia vôbec nie je plánovanou časťou konceptu. Človek nakoniec nadobudne pocit, že Honzírek s ňou vôbec neráta. A to je trochu škoda, pretože práve v tomto momente dochádza k ozajstnej komunikácii javiska s hľadiskom.

Fidlovačka aneb Kdo je my? bola presným opakom a je to pravdepodobne najzapamätateľnejšia inscenácia tohto ročníka festivalu. A to napriek tomu, že jazyková bariéra sťažila medzinárodnému publiku možnosť sledovať dej a chápať detaily. Charakteristickou črtou práce Lindy a Matthiasa Straubových je, že do svojich dokumentárnych inscenácií zapájajú divákov. V čase, keď sa otázky národnej identity opäť stávajú horúcou témou, vytvorili dielo o českej národnej sebadôvere. Sme svedkami ankety určenej na definovanie naozajstného Čecha. Diváci musia ukázať vedomosti z českého kontextu alebo poodhaliť čosi zo svojho vlastného profilu a názorov, odpovedať na otázky ako: „Žili ste dlhší čas v zahraničí?“ či „Poznáte českú národnú hymnu naspamäť?“ Nedostávajú však žiadne zdôvodnenia, prečo by mali odpovedať. Performancia je vizualizáciou názorov a hlboko zakorenených presvedčení, ktoré sa prelínajú s biografiou trojice medzinárodných herečiek (Kati Linek, Tatyana Synková, Heda Bayer). Okrem témy národnej identity tak reflektuje aj tému česko-nemeckých vzťahov a migrácie. Atmosféra eskaluje vo chvíli, keď pri otázke: „Chcete vychovávať svoje dieťa k hrdosti na svoju vlasť?“ diváci väčšinovo odpovedajú: áno. Len pár z nich volí zápornú odpoveď. Už o pár obrazov neskôr sa zjaví vlajka so svastikou. Je už na divákoch, či medzi svojou odpoveďou a svastikou nájdu nejaké prepojenie.

Na záver ostáva len citovať šepot nemeckej ženy, ktorá na otázky zväčša odpovedala záporne: „Aj keď som Nemka, nechcem vychovávať moje deti k hrdosti na takzvanú moju krajinu. Chcem ich vychovávať v zmysle hrdosti na hodnoty celej Európy.“

preklad: Milo Juráni

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Brechmann, Laura. Malá inventura 2018 očami Laury Brechmann. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2018. [cit. 23.10.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://mloki.sk/node/845.