MLOKi
CIRK LA PUTYKA: Black Black Woods (foto: Mike Rafail)
CIRK LA PUTYKA: Black Black Woods (foto: Mike Rafail)

MALÁ INVENTÚRA 2017 – Exportná zmes z pražského trhu

Studio Alta, Jatka 78, Meetfactory, Ponec, Alfred ve dvoře, Venuše ve Švehlovce – to je len zlomok všetkých kultúrnych stánkov Prahy, ktoré momentálne ponúkajú domov divadlu. Priemyselné haly transformované na umelecké inštitúcie, starý bitúnok, sklady alebo bývalá tanečná sála v štýle art deco. Bratislavčan odchovaný na jedinej, navyše trikrát presídlenej A4-ke cíti závisť. Najmä, keď si spomenie na miesta, ktoré okupujú kultúrni dinosauri, alebo je k ním cesta zahataná a podliehajú postupnému rozkladu (ako napr. Kúpele Grössling). Ak už tú závisť nad priestormi nejako prehryzneme, podráždi nás umelecká rozmanitosť produkcií, ktorú Praha ponúka. Ale to, samozrejme, nie je nič nové.

Festival kapitalista

Malá inventúra je najmä trhovisko. Showcase sa sústredí na pražskú alternatívu a vábi širokú škálu kultúrnych lovcov – festivalových dramaturgov, producentov, umeleckých šéfov, vedúcich kultúrnych inštitútov a tiež pár kritikov a teatrológov. Poslední menovaní si tu však na svoje až tak neprídu. Žiadne bohaté diskusné hody o esteticko-umelecko-filozofických otázkach divadla. Sprievodný program festivalu je cielene zameraný na sieťovanie (Sbal ho!), prezentácie (Give Me 10 Minutes) a spoločné – pre romantiku umeleckých vzťahov nevyhnutné – žúrovanie (Večírek). Debaty o umeleckom obsahu tak treba páchať v menších skupinkách pri pive. Festivalu diskusia chýba, ale je to svätá voľba organizátorov. Majú jasné exportné ambície a nedá sa im to zazlievať, pretože Praha na to kvalitu má.

Inscenácie prirodzene ostávajú kľúčovou prioritou. Tento rok lákali známe mená – spolupráca Jozefa Fručeka a Lindy Kapetanea z Rootlesroot Company spolu s jednotkou českého nového cirkusu Cirk La Putyka; tradičný ťahák festivalov Farma v jeskyni (ktorá bola pre chorobu zrušená); stále populárnejšie Studio Hrdinů; oceňovaná Věra Ondrašíková. Okrem obvyklých „harcovníkov“ festival rozpumpovala Nová krev (Plata company a ich Tisíc tuctů, MIR.THEATRE s projektom μSputnik…) a tiež rôzni zahraniční hostia. Každý deň tak mal svoje predpokladané vrcholy.

Streda: V čiernom lese je to boj

Inscenácia Black Black Woods skupiny nového cirkusu Cyrk La Putyka, ktorá vznikla v spolupráci s Jozefom Fručekom a Lindou Kapetanea, ukážkovo pracuje s marketingom. Už prvá veta anotácie na ich webe v rovnakej miere prebudí záujem, ale aj odpor k veľkohubosti. Čiernočierny les je „patlanie sa“ vo vzťahu medzi otcom a synom. Ide o pohľad na koexistenciu dvoch generácií tvorcov La Putyky, ktorý prezrádza veľa o ich spoločnom fungovaní. Vzťah Nováka st. a Nováka ml. osciluje medzi láskou, vzájomným súperením, starostlivosťou a permanentným súbojom. 270 minút inscenácie preto vyzerá ako permanentný zápas o dominanciu medzi starším, ktorý vie, ale už stráca silu a mladším, ktorý je síce príliš tvrdohlavý, no utiahne za oboch. Akoby sa na javisku stretol nafúkaný, ale nesporne múdry Zeus a večne odvrávajúci silácky Herkules. K mýtickému výkladu zvádza aj posledný obraz. Syn vyhadzuje do vzduchu masívnu kamennú guľu. Do trepotajúcej sa plachty nad jeho hlavou, na ktorú sa premieta nebo, tým urobí viacero dier. Fruček s Kapetaneou roja takéto výtvarné metafory od začiatku do konca: napríklad keď otec poľahky zatiera oranžovou farbou vety, ktoré namáhavým artistným pohybom drobivou kriedou načarbal na podlahu jeho syn. („Udělám to lépe. Udělám to po svém.“) A Novák mladší neskôr podlahu zo vzdoru rozbíja.

Performeri síce vychádzajú z expresívneho pohybu klaunov, ktorý je pre ich druh umenia typický, keďže však ide o ich vlastný príbeh, vystupujú aj sami za seba. Neprepínajú sa k prepiatym výkonom, ich bytie na javisku je často veľmi autentické. Umelecky spracovaný vzťah dvojice tvorcov ale hranice umenia neposúva. Black Black Woods odhalí úprimné extrémy vzťahu – lásku, ponižovanie, starostlivosť, boj o moc. Všetko to, čo otcovia i synovia dobre poznajú. K ozaj komplikovaným otázkam dvojice, ktorú spája osobný aj profesionálny vzťah však neprenikne. Obrazy nabité výnimočnými formálnymi nápadmi prinášajú nové podnety iba prvé dve hodiny. Potom už nepovedia nič nové.

Štvrtok: Antické mystérium v ére internetu

Medziodborové umelecké laboratórium Handa Gote spája moderné prístupy s tradíciou a zaujíma sa o koncept postdramatického a postspektakulárneho divadla. Znamená to, že v momente, keď usadáte do hľadiska, netušíte, čo vás čaká. Či to bude chudobné divadlo striedmych prostriedkov, alebo vás rozomelie technicky nabitá (až prebitá) post-opera. V Eleusis platí to druhé. Vďaka tomu bájne Eleuzínske mystériá zasvätené bohyni Deméter doslova prežijete. Tento šialený, mystický techno obrad považujem za vrchol festivalu. A to aj napriek tomu, že nie som práve fanúšik digitálnych javiskových orgií.

Eleusis začína dvojjazyčnou prezentáciou, ktorou tvorcovia vysvetľujú príbeh Persefóny unesenej Hádom do podsvetia a následný výbuch hnevu jej matky Deméter. Táto časť je divácky vďačná – vtipná a ľúbivá. Nasledujúca séria pateticko-naivných operných výstupov, predvádzaná na pozadí akusticko-vizuálneho šumu, už môže naopak pomerne slušne iritovať. Jej princíp spočíva v kontraste. Vznešené umenie opery – vážnosť výrazu a kvalitu spevu performerov Veroniky Švábovej a Jakuba Hyblera zrážajú na zem absurdne opulentné videoprojekcie v extravagantných farbách i hlasové efekty, ktoré spev degenerujú. Videomapping a zelená stena sú dnešnými bôžikmi ilúzie a vizuálnym presýtením umožňujú rekonštruovať prastarý rituál. Antických kňazov zastupujú nerdi v bielych plášťoch, ktorí namiesto pšeničnej plesne – kyjaničky purpurovej, mútia hlavy divákom prostredníctvom svojich mašiniek Apple. Nakoniec, aj v pôvodnom mýte Persefónu odsúdi na večné bytie v temnotách podsvetia práve skonzumovanie zrnka z granátového jablka.

Pretlmočiť zážitok strácania sa v bizarných rituáloch, stavoch halucinačného zážitku a zároveň si od toho udržať vtipný odstup sa Handa Gote darí v plnej miere. (Nakoniec, urobte si obraz sami: Eleusis.) 

Piatok: Encyklopédia pouličných umelcov

Medzinárodné označenie pre pouličné umenie, teda busking, na Slovensku ešte nezľudovelo. Rovnako nezľudoveli ani experti všedného dňa. Slovné spojenie evokuje pejoratívne pomenovanie pre mudrlanta. V skutočnosti zahŕňa ľudí rôznych profesií, no bez umeleckého vzdelania, ktorí preberajú roly hercov, stávajú sa aktérmi konania na javisku. Matthias Straub a Linda Straub zo skupiny Spielraum Kollektiv v Divadle Archa takto pracovali so štyrmi zástupcami pouličného umenia, pričom otvorili rôzne témy, ktoré sa buskerov týkajú – pravidlá subkultúry, ich spôsob života, to, koľko zarábajú, akí sú ľudia, čomu najčastejšie čelia a aké boje vedú… V Busking un/limited vytvárajú doslova encyklopédiu pražského buskerstva. Navyše, už v základná situácia pôsobí ako lišiacky kalkul. Sympatickí (roztomilí, talentovaní, autentickí) zástupcovia buskerov – mladé dievča s gitarou Tereza, priamočiary hráč na bicie Juraj, rozvážny gitarista a staručký čudák rozprávajú o svojich problémoch – o kafkovskom boji proti magistrátu, bežných patáliách dňa, slabom finančnom zabezpečení atď. My s nimi súcitíme. A musíme v tom pokračovať, aj keď sa otvorí otázka kvality prostredia a to, ako ju umelci hraním ovplyvňujú. Sympatie s autentickými buskermi nedávajú možnosť premýšľať kriticky.

Spielraum Kollektiv ašpiroval na istý objektívny odstup, no stal sa obhajcom uličníkov. Mozaika fragmentov z osobných príbehov i profesionálnych problémov síce zaujme a skutočne podá komplexný pohľad na fenomén, ak by však v sále namiesto hudobníkov, ktorí nám postupne odhalia svoje umenie, stáli napríklad sprejeri, squateri, predajcovia suvenírov alebo akákoľvek iná subkultúra, nič by sa nezmenilo. Záverečný sentimentálny granát by vybuchol rovnako. Poetizujúci obraz rozpadajúcej sa nádeje na slobodu buskerov, v ktorom ako domino padajú obaly od CD a medovým hlasom spieva Tereza Bártová, je príliš sladký a demonštratívne ukazuje, na koho strane tvorcovia stoja.

Proces na prvom mieste

Môj kritickejší pohľad na dva ukážkové kone festivalu nemení nič na tom, že stačia tri večery s Malou inventurou, aby sa ukázalo, že naša nezávislá divadelná scéna ešte stále má svoje rezervy. Spomínané i ďalšie inscenácie (či už hravý tanečný Potmehúd o identite Slováka v zahraničí, alebo akčných Tisíc tuctů, ktoré vyčerpávajúco pracovali s divadelnými možnosťami kartónových obalov od vajec) ponúkali okrem úvah o výsledku aj nutnosť premýšľať nad motiváciami a procesom vzniku. Nútili zaujať názor a provokovali k tematickej i estetickej polemike. Škoda, že na ňu nebol priestor aj inde, ako len pri večernom drinku v divadelných kluboch.

Milo Juráni

Absolvoval Environmentalistiku na UK v Bratislave a Teóriu a kritiku divadelného umenia na DF VŠMU. Je zakladajúcim členom platformy MLOKi. Okrem kritickej reflexie súčasného divadla sa zaoberá výskumom toho, akým spôsobom environmentálna situácia vstupuje do myslenia o súčasnom divadle a performance. Do roku 2022 pracoval ako teatrológ v Divadelnom ústave Bratislava, dramaturgicky sa podieľal na výbere inscenácií pre festivaly Dotyky a spojenia, Nová dráma/New Drama a iné. V sezóne 2023/2024 nastúpil ako dramaturg do brnianskeho HaDivadla.