Kiosk 2016 - deň tretí

Odivo: Divočiny. Foto: Natália ZajačikováMatthew Rogers, Chris Leuenberger:Desire & Discipline. Foto: Natália ZajačikováPetra Fornayová: Opernball. Foto: Natália ZajačikováJiří Suchánek, Miroslav Tóth, Stanica a deti: DTBZ. Foto: MaxVd.Anton Lachky Company:Side Effects. Foto: MaxVd.

Po dvoch prebdetých festivalových nociach je letargické tempo sobotňajšieho rána celkom pochopiteľné. Účastníci KioSK-u sa lenivo trúsia do baru po nevyhnutnú kávu, gastrozóna hlási, že z raňajok bude skôr brunch, hoci niektorým z nás už zúfalo škvŕka v bruchu a jediným uspokojivým sústom v okolí sú holandské vafličky. Meškanie, ktoré naberieme ešte pri rannom programe, počas dňa už nedoženieme – vyvrcholí pompéznym nočným hodinovým čakaním na vyhlasovanie ceny Poučn. Nikomu to však príliš neprekáža, naopak, diváci si v dobrej viere, že majú čas, objednávajú pivo tesne pred začiatkom predstavenia a len o čosi náhlivejšie ho dopíjajú, keď sa rad čakajúcich pred sálou nesmelo pohne.

...

Prvou aktivitou, ktorá vytrhne prítomných z medovo spomaleného stavu, je diskusia o predstaveniach predošlého dňa. Všetky som vidieť nestihla, ale keď sa rozpúta debata o produkcii skupiny D´Epog (viď príslušnú pasáž článku z druhého dňa festivalu), až tak neľutujem, že mám medzery. Zato mi je trochu ľúto, že nemôžem až do konca ostať v diskusnom šapitó, v ktorom sa ľudia zapájajú akosi aktívnejšie, než býva zvykom na podobných platformách. Avšak o pár metrov ďalej (kompaktnosť a komornosť sú prednosti KioSK-u, ktoré mnohí milujeme) práve začína produkcia pre maličkých (ale i väčších) odvážnych divákov – Divočiny zoskupenia Odivo.

Niet divu, že jedno chlapča ešte počas predstavenia neodolá a musí si to celé ísť pozrieť zblízka. Divočiny podľa Maurica Sendaka priťahujú predovšetkým oko, hoci scéna – drevená bedňa s možnosťou vyklápania jednotlivých plôch – je predovšetkým funkčným prvkom, vďaka ktorému sa dá za pár sekúnd zväčšiť či zmenšiť, obrátiť a inak obmeniť dejisko pre dobrodružstvá malého Maxa. Najväčšou vizuálnou lahôdkou sú však bábky – zvieratá vyrobené z konárov a kusov neopracovaného dreva v kombinácii so súčiastkami starých bicyklov (napr. pedále ako vtáčie nohy). S týmito až steampunkovými obludkami narábajú dvaja herci – Maja Danadová a Filip Hajduk, ktorí však ani náhodou nie sú len „vodičmi“, naopak, diváckym zážitkom je aj sledovať mimický a výrazový koncert tejto dvojice, ich dotváranie deja vlastnými reakciami, vydávaním zvukov či žonglérskymi trikmi. A predstaveniu – rovnako ako pri predošlej produkcii Odiva – nechýba ani skvelá živá hudba, ktorá ani tentokrát nie je iba kulisou, ale priamo dáva impulz pre dianie na javisku a reaguje naň, vytvára konkrétnu atmosféru a funguje ako herecký partner. Práve vďaka hudbe ani rušivé zvuky z okolia (predstavenie sa hralo vonku, pod nadjazdom, na ktorom fungovala bežná premávka) neboli natoľko rušivé.

...

Po dobrom divadelnom štarte je krátka pauza medzi jogou a obedom, tak sa väčšina opäť presunie o pár metrov a združí na obľúbenej terase. „O jednej je tá debata o plaste,“ zahlási ktosi pri stole. Nad pohárom hostětínskeho muštu, zhodou okolností druhu „zelená energia“, spýtavo lovím v pamäti, či som si v programe všimla nejakú enviro prednášku a podvedome pohľadom zablúdim k recyklačnému kútiku, či nezbadám nejaký infoleták. Ukazuje sa ale, že ide o úplne iný plast, teda PlaST, platformu pre súčasný tanec, ktorú nedávno založila skupina aktívnych ľudí z oblasti súčasného tanca a momentálne získavajú ďalších prívržencov, aby mohli mŕtvolne stagnujúcu situáciu tohto umenia na Slovensku oživiť. Debata sa točí okolo boja s úradníkmi, ministerstvom, nedostatkom zanietených kultúrnych manažérov, okolo neexistencie priestorov a ďalšej hrče pridružených problémov. Nie len tanečníci majú podobné problémy, ale to, že sa komunita vôbec spojila v túžbe nachádzať riešenia, je chváleným a chvályhodným prvým pozitívnym krokom k zmene.

...

Prvá sobotňajšia produkcia pre dospelých (v tomto prípade doslova!) by mohla niesť podtitul „Nočná mora Mariana Kotlebu“. Work in progress predstavenie Desire & Discipline je verejnou obdobou súkromných výskumných performatívnych „one to one“ interview The Eros Sessions, ktoré dvojica tanečníkov viedla s niekoľkými vybranými návštevníkmi festivalu. Témou týchto „sessions“, ich prezentovaného variantu s tanečníkom Jarom Viňarským, ako aj inscenácie, ktorá by mala na základe výskumu Matthiewa Rogersa a Chrisa Leuenbergera vzniknúť, je erotika na javisku, v umení, v tanci a predovšetkým v myslení diváka. Napriek tomu, že pomerne priamočiary prístup k téme erotiky (v tomto prípade homoerotiky) cez nahotu a dotyky (pre mňa) vo výsledku nie je vôbec erotický, hľadanie vlastných odpovedí na otázky kladené počas interview vytvára zvláštny pocit intimity v rámci zdieľaného zážitku. Prekračovanie tabu i hraníc osobného priestoru sme si užili z bezpečia hľadiska, ale pritom so vzrušujúcim pocitom voyeura.

Hoci o piatej popoludní ma už teší pocit dobre stráveného a programom nasýteného dňa, pred nami sú ešte štyri predstavenia. Opernball Petry Fornayovej vo mne vďaka dobrým ohlasom vzbudzuje očakávania. Repríze, žiaľ, dosť ublížil priestor žilinského Bábkového divadla, zlyhá aj technika, tanečníci (najmä Monika Haasová) pôsobia nekoncentrovane. V kontexte ostatných produkcií tohto ročníka KioSK-u a slovenskej tanečnej tvorby všeobecne je však v tomto prípade viac než technická dokonalosť dôležitá snaha priniesť tému sociálnej nerovnosti, existenčnej neistoty človeka (byť v systéme je panika – nebyť v systéme je panika), čoraz väčšie roztváranie nožníc medzi chudobou, do ktorej sa prepadajú aj stredné vrstvy a excesívnym blahobytom najbohatšej vrstvy, ktorej jedinou starosťou je výber správnych šiat na ples. Hoci inscenácia redukuje svoju výpoveď na zovšeobecňujúce konštatovania a pôsobí sčasti tézovito, tvorcom treba uznať, že podobne spoločensky provokatívne výpovede chýbajú nielen v slovenskom tanci.

Na druhej strane absolútne apolitické, ale technicky mimoriadne precízne je predstavenie Times to be opened Evy Klimáčkovej, slovenskej tanečnice pôsobiacej vo Francúzsku. V čiernom trikote, ktorý odhaľuje len končatiny od kolien a od lakťov nižšie, sa vynára z tmy v svetelnom „stane“ Yanna Le Bras, jej hudobným podkladom je nahrávka básne Ghérasima Lucu. Svetlo a pohyb vytvárajú dokonalú optickú ilúziu distorzie, končatiny vyzerajú ako vykĺbené z tela, spájajú sa v zvláštnych pozíciách tak, že v istom momente telo pôsobí ako kreatúra z cirkusového panoptika príšer. Francúzske verše pripomínajú rozcvičku, namiesto údov sa však naťahujú abstraktné koncepty – predkloniť obavy, smrť natiahnuť ďaleko dozadu, vystrieť prázdno a pritiahnuť ho k životu. Poddajnosť a ohybnosť tela tu kopíruje poddajnosť a ohybnosť slov v pokojnom rytme, divákova pozornosť je sústredená na najmenší pohyb prstov či kĺbov. Nebolo by to však také efektné, nebyť svetelného dizajnu, ktorý napokon večer zaslúžene získava spomínanú cenu Počin/Poučn.

...

Pomedzi všetok ten pohyb a tanec dobre padne intermezzo v podobe opery, ktorú súčasný operný tvorca Miro Tóth pripravil s účastníkmi workshopov pre deti, pravidelne organizovaných na Staničke (pod záslužnou taktovkou Hany Lukšů a Ivany Rumanovej). Decká majú na KioSK-u premiéru, v industriálno-spirituálnom priestore modlitebne žilinskej Synagógy ich sedí asi desať. Po predvlaňajšom úspechu detskej opery Mareka Piačeka 2´16´´ a pol: Vesmírna odysea vzbudzuje nový detský operný titul zvedavosť. Témou performancie DTBZ je hluk, ale aj komunikácia, jazyk, hudba ako jazyk a jazyk ako hudba. Asi nikto nečaká operné árie, zvlášť poznajúc tvorbu Mira Tótha. Nikto však zrejme nečakal ani to, že z hluku, ktorý deti bežne robia, môže vzniknúť niečo umelecky – a na báze teórií jazyka vo filozofiách 20. storočia – aj intelektuálne vzrušujúce. Všetko pritom vychádza len z toho, čo je deťom vlastné – krik, hranie počítačových hier, recitácia, hry v skupine. Tu to však naberá pridanú hodnotu nečakaných významov a prekvapivých spojení (dievčatko prednášajúce úryvky z teórií lingvistu Noama Chomského, počítačová hra ako forma hudobného zápisu, dirigovanie detského ujúkania). A ak býva prítomnosť detí na javisku často patetická, v DTBZ to, našťastie, neplatí.

...

Medzeru medzi večernými predstaveniami vypĺňa multinštrumentálnou one man show mladučký hudobník Pjoni, jeho violončelo, looper a, ako inak, macbook. Namiesto sláčika podchvíľou použije USB ventilátor (spotrebiče sa, zdá sa, stávajú čoraz častejšou súčasťou hudobného umenia, viď článok z druhého dňa o opere Tyč) a rozohráva hypnotizujúci mix vážnej hudby a elektra. Vyvrcholením festivalu – hoci nie úplne posledným predstavením – je však tanečno-činoherná inscenácia o psychickej poruche, Side effects Antona Lachkého. Na môj vkus je v nej činohry až priveľa, najmä preto, lebo štvorica tanečníkov sa na javisku výborne hýbe. Expresívny prejav predstaviteľky vyšinutej hlavnej hrdinky sa mi zdá navyše zbytočne extrémny, jej prežívanie vyvoláva vo mne pocit nepatričnosti, až nad rámec istého diváckeho diskomfortu, ktorý je zámerom inscenácie. Ovácie v hľadisku aj reakcie kolegov ma však utvrdzujú v tom, že som jednou z mála, ktorá predstavenie neprijala bez výhrad. Nevadí, pretože aj to je súčasťou konceptu festivalu KioSK – hľadať hranice diváckeho vnímania, vyberať inscenácie, ktoré nie sú mainstreamovo páčivé, ktoré provokujú a možno aj rozčúlia či pobúria. Aj sobotňajší program ukázal, že dramaturgia festivalu často balansuje na hranici medzi absolútnou fascináciou a totálnym nepochopením, alebo čímkoľvek medzi tým. A asi je to práve to, prečo sa väčšina divákov, ktorí raz zažijú KioSK, naň opakovane vracia...

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Mašlárová, Martina. Kiosk 2016 - deň tretí. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2016. [cit. 22.6.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://mloki.sk/node/603.