Bábkarská Bystrica, deň tretí - Pozor deti, divadlo letí (preč)

Kačka, smrť a tulipánBabička z vajíčkaLoďka a mesiac

Posledný deň prvého impulzu a zároveň prostredný deň tohoročnej Bábkarskej Bystrice ponúkol štedrú dávku paradivadelných zážitkov, kalórií, názorových konfrontácií i spomienok. Okrem divadlovania sa jedlo, pripíjalo, krstilo, pripomínalo aj polemizovalo.

 

Pre deti, pre rodičov či pre koho vlastne?

 

Opäť v rámci neho ožila aj večná diskusia o podstate, prostriedkoch a poslaní divadla pre najmenších, označovaného – po vzore produkcií, s ktorými u nás ako prvé prišlo BDNR – termínom batolárium. V našom pojmosloví je to relatívne nóvum, je to však výstižný ekvivalent pre to, čo vo svete zastrešuje skratka TEY (Theatre for Early Years). Postoje k tomuto fenoménu sú rôzne, ak sa ale v ostatnom čase v našich divadelných kruhoch skloňuje ako nový trend imerzívne divadlo, potom sú zážitkové a interaktívne predstavenia pre drobcov vlastne nanajvýš na tepe dňa.

Problém však vystáva, keď inscenácia pre malinkých vytesní zážitkovú časť, v rámci ktorej deti môžu nadviazať kontakt, dotknúť sa či obzrieť si rekvizitu, a namiesto toho neprimerane dlho predvádza príbeh (či jeho zárodok). To je aj prípad inscenácie Loďka a mesiac. Taliansky súbor La Baracca – testoni ragazzi z titulu dlhoročného priekopníka v tvorbe tohto typu divadla na festival iste patrí, ale je zároveň ukážkou formy, ktorá už je predsa len zastaraná. Deti nepochybne emocionálne naladí stíšený hlas, spev, zvuky akordeónu aj talianske melódie navodzujúce atmosféru plavby po mori, efektná je aj „ožívajúca“ mikroténová plachta symbolizujúca morské vlny (či medúzu?) a práca s objektom, v ktorej nachádzame i prvky pohybového divadla. V pohybovom výraze je však dosť dlho málo zreteľná ambícia loďky dostať sa na mesiac (azda formulovaná verbálne), animovanie rovnakých rekvizít i opakovanie melódie začína byť repetitívne, vytráca sa prekvapenie. V sále cítiť, že deti sa ošívajú, tie najzvedavejšie rodičia hamujú a za tráčiky priťahujú bližšie, aby nebodaj nevbehli na javisko. Pustite ich hrať sa, milí rodičia! A najmä, pustite ich hrať sa, milí divadelníci.

 

Tour pokračuje – má to zmysel

 

Dopoludňajší maratón predstavení pokračuje v Ladomerskej Vieske – v rámci konceptu Tour tam zavítala Babička z vajíčka divadla PIKI. Katarína Aulitisová s Ľubom Piktorom patria v našich bábkarských končinách k stáliciam. Divadlo pre deti je ich doménou, v ktorej pôsobia už dlhé roky s veľkým úspechom. Ich inscenácie v sebe zhmotňujú esenciu toho, čo na deti v divadle funguje – dynamický pohyb, rýchly strih medzi situáciami, hra s množstvom drobných detailov, vtip a nadhľad a osobitá herecká charizma. „Krabicové“ divadlo s malým javištiatkom je ukážkou bábkarskej variability a hravých nápadov. Tak ako Pes (prí)tulák Daniela Pennaca, ktorého priviedli Piktorovci do Bystrice pred dvoma rokmi, aj Babička z vajíčka je príbeh s až varovne realistickým rámcom. Hoci trable malého Eliáša, ktorého otec sa namiesto hier so synom stará len o vymýšľanie počítačových hier a jeho mamu zamestnáva iba móda, sú podané s mimoriadnym vtipom a bez moralizovania, zároveň si uvedomujeme, že romantizovanú rozprávkovú predstavu rodičovstva v tomto príbehu nahradila autentická východisková situácia. Hoci PIKI formálne neprináša prekvapenia ani inovácie, práve téma je v tomto prípade to najpodstatnejšie, čo vykukuje spod nánosov humoru a divadelných trikov.

Apropó – Ladomerskoviešťania urobili z návštevy divadla v obci malý – ba veľký sviatok. Kultúrny program po predstavení, lokše, fazuľový guľáš, koláče, to všetko bolo súčasťou (para)divadelného zážitku, v rámci ktorého sa potvrdilo, že Tour bol jeden z najlepších nápadov 20. ročníka Bábkarskej Bystrice.

 

Ako áno, ako nie, ako možno, ale...

 

Kým dopoludňajšie predstavenia boli určené skôr pre menšie deti, triáda popoludňajších inscenácií bola venovaná kategórii 6+. Inscenácia berlínskeho súboru Kačka, smrť a tulipán podľa nemeckého autora a ilustrátora detských kníh Wolfa Erlbrucha bola zážitkom dňa, kým Kniha džunglí poľského Teatra lalek Banialuka, naopak, antizážitkom. Niekde na pomedzí (bližšie k pozitívnej strane) stojí Tieňové divadlo pani Ofélie domáceho súboru.

Príbeh káčera, ktorý sa zblíži s vlastnou smrťou (a napokon skutočne umrie) patrí k línii inscenácií, ktoré sa usilujú v oblasti detského divadla odtabuizovať doposiaľ vytesňované spoločenské témy. Prezentovanie smrti ako niečoho, čo je pri nás po celý život a narušenie obrazu o nej ako o hrozivo temnej postave s kosou, to sú prostriedky, ktoré smerujú k jej akceptácii vo vedomí detského diváka. Inscenácia zároveň výborne funguje aj po formálnej stránke – živá hudba na javisku, ktorá okrem melódie vytvára aj hrkotanie a škrípanie kostí, mimoriadne vtipné herecké vodenie maňušky káčera, využívanie neartikulovaného a pritom veľmi zrozumiteľného gagotania a iných nonverbálnych prostriedkov, jednoduchá scénografia, to všetko prispelo k syntetickému zážitku z divadla, ktoré si užije rovnako detský, ako aj dospelý divák.

Na druhej strane, Kniha džunglí nastolila viaceré dramaturgicko-režijné otázky, na ktoré neodpovedala. Súdiac podľa detskej poroty, ktorá tejto inscenácii udelila druhé miesto, detského diváka upúta formálna monumentálnosť inscenácie, africké rytmy, tance, dymové efekty, reprodukované revy, atmosféra strachu v džungli, do ktorej sa malá poslušná Alica prenesie z rodinnej oslavy. Ak ale chceme príbeh odomknúť aj významovo, narazíme na viaceré nelogické a nejasné momenty. Malá Alica v tomto príbehu na začiatku nosí masku dobrej, milej dcéry, tak ako jej rodičia a ich známi nosia spoločenské masky úslužnosti a falošnej miloty (voči tým, ktorí im za to poskytujú nejaký benefit). Z až komixovej estetiky úvodného obrazu sa Alica (to, že meno dievčatka pripomína inú známu postavu, nebude náhoda) prenesie do sveta džungle – s pôvodným príbehom malého Mauglího má však dej okrem mien postáv veľmi málo spoločného. V džungli sa učí stať sa „vlčicou“, teda prejaviť sa, posilniť svoj hlas. Keď sa z tohto dobrodružstva spamätá, sníme si masku ona – ale zároveň, bez akejkoľvek motivácie v rámci deja – aj jej rodičia (prepojenie ľudského sveta so svetom džungle je len povrchové, cez mená postáv). Ak je príbeh podobenstvom o tom, že ľudia (či dokonca ženy?) by mali v sebe namiesto krotkých ovečiek nájsť svoje dravé ja a vedieť si dupnúť (či už v rodine či spoločnosti), v konštrukte dramatickej predlohy je to ukotvené skratkovito a v texte neraz protirečivo. Ani výtvarné riešenie nepridáva inscenácii na kvalitách – bábky, kostýmy a masky sú vo svojej nesúrodosti a nedbalom vypracovaní skôr rušivé.

 

Už skoro koniec, ale ešte nie...

 

Posledným predstavením prvého impulzu, ktoré zároveň predchádzalo krstu knihy o 20 ročníkoch festivalu (Bábkarská Bystrica – festival všetkých veľkostí), bolo Tieňové divadlo pani Ofélie. Smutno-nežný príbeh Michaela Endeho je o šepkárke Ofélii, ktorej divadlo prestanú ľudia potrebovať (lebo majú televíziu, kino a autá) a tak sa ocitne sama len s tieňmi, ktoré nikoho nemajú. Založí si preto úspešné tieňové divadlo. Rozprávka je peknou metaforou o zániku a pretrvávaní hodnôt, ale aj o kruhu života, našich ambíciách a tieňoch, ktoré si so sebou nosíme. Výtvarne, herecky i režijne prepracovaná inscenácia však trochu trpí na svoju dĺžku – tú zas spôsobuje úsilie predlohu adaptovať celistvo a príliš zoširoka. Od Oféliinho narodenia a detstva, kedy z nej všetci chceli mať herečku, cez prácu v divadle, stretnutie s tieňmi, odchod k moru, založenie divadla a cestovanie s ním až po smrť – to je celá plejáda motívov, v ktorých detský divák môže poľahky stratiť niť. Vyselektovať spomedzi nich kľúčové momenty, zjednodušiť a zhutniť dejovú líniu by pomohlo k jasnejšiemu tlmočeniu podstaty príbehu. V tejto podobe je totiž v inscenácii materiálu aj na viac samostatných inscenácií a má niekoľko možných koncov, ktoré predchádzajú tomu skutočnému – smrti Ofélie.

 

Pár postrehov na záver

 

Môj záverečný komentár by som chcela venovať diskusii, ktorú rozpútali účastníci festivalového kritického seminára a ktorá mala byť komentárom k inscenáciám prvého impulzu. Už po druhý raz vzniklo z popudu organizátorov takéto fórum, čo je nepochybne veľké pozitívum. Už po druhý raz však namiesto kritickej (i pozitívnokritickej) diskusie o dramaturgickom výbere festivalu a o jednotlivých inscenáciách skĺzla debata k nepriamym atakom na margo vyjadrení študentov teatrológie a ich „neškoleného“ spôsobu uvažovania. Nuž, len sa pýtam, ale nie sú terminologické lapsusy či banálne otázky tak trochu aj vizitkou systému, v ktorom sa študenti vzdelávajú? Kto ich má vyškoliť, ak nie škola? A nemalo by byť takéto fórum okrem iného ich iniciáciou do sveta, do ktorého zatiaľ (aj podľa vlastných vyjadrení) ešte neprenikli? Len sa pýtam, ale ak chceme pritiahnuť do svojho sveta nových ľudí a vyvolať v nich záujem, neodradili sme ich práve? Ak sú moje otázky banálne, prosím, odpustite...

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Mašlárová, Martina. Bábkarská Bystrica, deň tretí - Pozor deti, divadlo letí (preč). MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2016. [cit. 21.8.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://mloki.sk/node/623.