4+4 dny v pohybu 2019 No.1: V znamení rôznorodosti

festivalová atmosféra v Desfourskom paláci (foto M. M. Černá)výstava Nevšechno (foto M. M. Černá)Wariot Ideal: Škůdci (foto M. M. Černá)Wariot Ideal: Škůdci (foto M. M. Černá)Trajal Harrell: Judson Church is Ringing in Harlem (made to measure) / Twenty Looks or Paris is Burning at the Judson Church (foto archív festivalu)Ntando Cele: Black Off (foto E. Mendes)

Medzinárodný festival 4+4 dny v pohybu už po tretíkrát oživil Desfourský palác na Florenci. Tento rok na jeho oknách visel tematický nápis: Nikdo nemá nic, ktorý sa stal zjednocujúcim lajtmotívom pre výstavy, inštalácie aj site-specific projekty. Čo všetko máme a čo z toho naozaj potrebujeme? Kde sú naše morálne hodnoty a vzťah k prírode, pred ktorými veľakrát uprednostňujeme naše materiálne potreby? Ako veľmi ovplyvňuje digitalizácia spoločnosti náš vzťah k sebe samým? Motto festivalu vyvoláva nekonečné množstvo otázok a reaguje na rýchlo sa meniace spoločenské, environmentálne, ale aj ekonomické zmeny, ktoré súvisia so západnou kultúrou.

Okrem pohybového programu sú každoročnou súčasťou festivalu aj výstavy. Najväčšia z nich s názvom Nevšechno spájala diela viac ako 50 umelcov z rôznych krajín, pričom jej dominovali tí slovenskí. Výstavu najlepšie charakterizuje slovo rôznorodosť – nejednoznačný názov totiž otváral množstvo tém, výsledkom ktorých bola koláž kontrastných diel a tvorivých prístupov. Silnú výpoveď malo okrem iných aj dielo Slovenky Emílie Rigovej (nositeľky ceny Oskára Čepana za rok 2018) s názvom Vomit ergo sum. Rigová v 45-sekundovom videu predvádza zvracanie tekutého zlata, čím reaguje na svoju rómsku identitu a zaužívané stereotypy, ktoré sú s ňou spojené. Sila jej výpovede spočíva najmä v práci so samotným telom, keď divák prežíva celý akt spolu s ňou (hoci sa celá akcia odohráva iba na videu).

Súčasťou výstavného programu boli aj výtvarné inštalácie založené na priamej interakcii s divákom. V inštalácii Zásahy do umění tvorivého zoskupenia LSJ si návštevník mohol vyskúšať rolu strelca, ktorý vzduchovkou strieľa do vystavených objektov a spolupodieľa sa tak na procese tvorby výsledného diela. Inštalácia Máme jen to, čo je v naší hlavě s návštevníkom naopak interaguje na intímnej rovine. Ten má pri pohľade do zrkadla možnosť zamyslieť sa nad vlastnou každodennosťou a faktom, že život ktorý žije, je iba odrazom jeho subjektívneho vnímania. Neoddeliteľnou súčasťou inštalácie sú básne Pavly Melkovej a autorský denník Michala Škodu, ktoré efekt obyčajného pohľadu na seba samého myšlienkovo rámcujú a vizuálne umenie prepájajú s poéziou.

Hoci bol centrom festivalu opäť Desfourský palác, predstavenia sa konali zväčša v klasických divadelných priestoroch. Jedným z mála, ktoré prebiehali v Desfourskom paláci, bola premiéra českého súboru Wariot Ideal s názvom Škůdci. Tvorivý prístup tohto špecifického umeleckého zoskupenia už roky zohráva v českom alternatívnom divadelnom prostredí významnú rolu. Najnovšou premiérou ju súbor iba potvrdil. Charakteristickými prvkami ich tvorby sú búranie hraníc medzi komickosťou a vážnosťou, realitou a snovým nádychom, či špecifický vzťah k hudobnej zložke. Tú si väčšinou skladajú sami na javisku pomocou podomácky zostrojených nástrojov. Hlavnými  postavami v tomto diele sú bližšie nedefinovateľní škodcovia v bližšie nedefinovateľnom priestore – divák sa ocitá v miestnosti plnej nábytku, krabíc, poličiek a obrazov. Steny sú otapetované vzorom, ktorý pripomína les. Škodcovia sídlia v jednej z krabíc, v ktorej sa v tichosti schovávajú pred vonkajším svetom. Ich ústrednou motiváciou je zničiť všetko, čo sa nachádza v najbližšom okolí, nevynímajúc pritom ich samých navzájom. Platí tu pravidlo: pokiaľ nezničíš niečo moje, je všetko v poriadku. Ale hneď ako k tomu dôjde, spúšťa sa nonverbálny súboj sprevádzaný prskaním a nenávistnými pohľadmi. Performeri rozohrávajú vtipné gagy založené na banálnych i absurdných situáciách, v ktorých dominuje pudovosť. Zvieracie inštinkty prevládajú v každom ich konaní od nenásytného jedenia chrumiek až po agresívne chránenie si vlastného teritória a absurdných predmetov povaľujúcich sa po scéne. Stačí, ak sa na dielo pozrieme s väčším odstupom a premietneme si doň vlastné motivácie nášho konania – odpoveď na otázku, kto sú reálni škodcovia, sa vyjaví sama.

Podobne nadnesene (aj keď v úplne inom žánrovom kontexte) pracuje s významami aj americký tanečník a choreograf Trajal Harell, ktorý sa festivalovým divákom predstavil tanečnou inscenáciou Judson Church is Ringing in Harlem (made to measure) / Twenty Looks or Paris is Burning at the Judson Church. Dielo spočíva v prepájaní dvoch tanečných štýlov 60. rokov, ktoré sa nezávisle od seba vyvíjali v New Yorku – voguingu a raného postmoderného tanca reprezentovaného skupinou Judson Dance Theatre. Charakteristickými prvkami Judson Dance je práca s každodennými pohybmi ako sed na stoličke, ľah či držanie metly s dôrazom na minimalistický prejav, ktorým reagovali na spektakulárnosť a naratívnosť vtedajšieho moderného tanca. Tanečný štýl vogue je naopak extravagantný, inšpirovaný chôdzou a pózovaním modeliek a prezentovaný je obzvlášť členmi LGBT komunity. Harell sa v diele zamýšľa nad potenciálnou otázkou: Čo by sa stalo, keby skupina Judson Dance Theatre pôsobiaca v Judson Church v Greenwich Village zavítala do Harlemu na konci Manhattanu a ocitla by sa v prostredí vogue tančiarní? Hoci vychádza z fiktívnej situácie, dielo je založené na širokom výskume oboch tanečných štýlov. Harell ho formálne rámcuje vlastnou spomienkou na kresťanské bohoslužby afroamerických veriacich. Choreografia začína minimalistickým úvodom, v ktorom všetci traja tanečníci (jedným z nich je sám Harell) sedia na stoličkách v čiernych tunikách a spievajú slová z jazzových a bluesových piesní, ktoré sú púšťané z reproduktora. Tie neustálym opakovaním nadobúdajú meditatívny charakter. Cielene dlhá pasáž je sprevádzaná frázou „do not stop“, ktorú český tanečník Ondřej Vidlář variuje v rôznych hlasových aj výškových moduláciách. K prechodu od spomínaného minimalizmu k prudkému voguingu dochádza postupne. Tanečníci začínajú jemne reagovať na beatovú hudbu, až sa postupne uvoľnia a telá úplne prispôsobia zrýchľujúcemu sa rytmu popovej hudby. Postupný návrat do pokojného emočného aj pohybového stavu na záver zdôraznil kontrastnosť týchto dvoch tanečných techník.

Na kontraste postavila svoje dielo aj africká umelkyňa Ntando Cele, ktorá momentálne žije a pôsobí vo Švajčiarsku. So svojou stand-up performanciou Black Off tematizuje skrytý rasizmus a postoj bielych Európanov voči imigrantskej politike. Na pódium prichádza celá natretá na bielo a sprevádzaná živou kapelou ironizuje problémy človeka západného sveta. Predstavuje sa ako Bianca White. Počas prvej časti na seba preberá rolu prísediacich v hľadisku a vymedzuje sa voči černochom. S ironickým podtónom nám predstavuje svoj život, postoje a názory, ktoré ako biela Európanka zastáva. Jej vystúpenie zahŕňa aj občasnú improvizáciu a prácu s publikom. V jednej chvíli si zavolá na pódium černošku z hľadiska, pričom neustále komolí jej meno a učí ju, ako sa správne pije prosecco. Neustála hranica medzi tým, čo je ešte smiešne, a tým, čo diváka núti zamyslieť sa, je veľmi tenká a miestami až nepríjemná. Poukazovanie na alibizmus a správanie sa „nás bielych“ ukončí performerka tým, že si otočená chrbtom k divákom odlíči masku, pričom jej tvár je prenášaná v priamom prenose na plátno. Po prestávke sa Ntando Cele vracia na pódium a vystupuje sama za seba. Druhá časť je sprevádzaná rockovými piesňami, ktoré vďaka jej výraznému hlasu spolu s vulgárnymi textami evokujú hnev voči spomínanému zmýšľaniu. Odkazuje nám, čo si myslí o alibistickej pomoci z diaľky, nadraďovaní sa a sebeckosti. Ntando priniesla pohľad z druhej strany, s ktorým v našej spoločnosti neprichádzame často do kontaktu najmä preto, že to sami odmietame. A hoci je celé dielo zveličené tak, aby bolo v prvom rade vtipné, pocit z dobrej zábavy je to posledné, s čím divák z predstavenia odchádza.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Hlubinová, Ivana. 4+4 dny v pohybu 2019 No.1: V znamení rôznorodosti. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2019. [cit. 10.8.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://mloki.sk/node/1048.