Živá a zdravá, prosperujúca a perspektívna Bábková Žilina

Bábková Žilina 2017

Model bienálnych striedajúcich sa bábkarských festivalov priniesol po minuloročnej okrúhlej 20. Bábkarskej Bystrici s výborným konceptom „Tour“ (viď príslušné mlokizdatové články) tento rok v máji ďalšie jubileum – 5. ročník festivalu Bábková Žilina. Jeho podtitul „živý festival“ výstižne naznačil, aký význam má táto prvá päťročnica v kontexte slovenského (bábkového) divadla. Hoci sa to môže javiť ako samozrejmosť, udržiavať pri živote akékoľvek pravidelné kultúrne podujatie znamená každoročný zápas organizátorov o finančné, priestorové i personálne zázemie. Päť ročníkov môžeme teda vnímať ako prvý míľnik, vďaka ktorému organizátori (z Bábkového divadla Žilina) už môžu povedať: prežili sme doteraz a rátame s tým, že budeme pokračovať. Aj to je jeden z pozitívnych signálov o stave slovenského bábkového umenia, ktoré v mnohých smeroch – z hľadiska dramaturgie i tvorivého hľadania – v ostatnom období naberá nový dych.

Zároveň BŽ 2017 ukázala, že tento mladý „živý“ festival žije intenzívne a že ním na chvíľu ožije aj celé mesto. Najmä tradičný pochod bábkarov ulicami Žiliny bol sám osebe „podívanou“, ktorá vtiahla aj nezainteresovaných okoloidúcich a zároveň oživila pocit istej komunitnej spolupatričnosti, prináležitosti k „cechu“. To je niečo, čo sa v iných druhoch divadelného umenia hľadá len ťažko (azda s výnimkou súčasného tanca) a čo zároveň vytvára takmer rodinnú atmosféru (nielen) žilinského festivalu.

Slávnostné zahájenie jubilejného ročníka z oboch strán ohraničili dve inscenácie, ktoré nepochybne patrili k najväčším lákadlám BŽ 2017. Oficiálnemu otvoreniu totiž predchádzalo detské predstavenie Teatra Tatro Cirkus Charms a prvý deň okrem záverečného koncertu zavŕšila inscenácia zoskupenia Med a prach, Krása a hnus. Populárne Teatro Tatro napokon „dospeláckou“ inscenáciou Majster a Margaréta festival aj uzavrelo. Tvorbu ani jedného zo zoskupení nemožno vnímať ako čisto bábkovú a úvod i záver festivalu tak naznačil absolútnu otvorenosť jeho dramaturgie voči presahom v rámci foriem a divadelných princípov.

V programe sa opäť objavili produkcie bábkových divadiel a súborov z celého Slovenska, vrátane školských inscenácií z Katedry bábkarskej tvorby VŠMU. Popri troch spomenutých tituloch sa z celkovo dvadsiatich predstavení do môjho osobného „top five“ rebríčka dostali inscenácie Zhavranelí a Na slepačích krídlach (Bratislavské bábkové divadlo), Kozliatka a vlk (Nové divadlo Nitra), Škaredé káčatko (Bábkové divadlo Žilina) a Stopy v pamäti (Odivo). Všetky svojím spôsobom naplnili potrebu onej spomínanej „živosti“, ktorá sa stala zásadnou nielen pre festival samotný, ale aj pre jednotlivé inscenácie.

Príkladom za všetky je BBD, ktoré v posledných sezónach doslova ožilo a priam vstalo z popola. Je až prekvapujúce, ako donedávna dlhodobo stagnujúce divadlo, navyše v sťažených prevádzkových podmienkach počas prebiehajúcej rekonštrukcie, prináša jeden kvalitný titul za druhým. To platí tak pre minulosezónnu inscenáciu podľa prózy Ireny Brežnej Na slepačích krídlach (v réžii Kataríny Aulitisovej), ktorá tlmočí závažný a pritom s výtvarnou i hereckou ľahkosťou podaný príbeh pre (náročných) násťročných divákov, ako aj pre rovnako výtvarne výraznú rodinnú inscenáciu Zhavranelí podľa rozprávky Boženy Nemcovej (v réžii Petra Palika). Prvá spomínaná inscenácia ohromí diváka najmä stelesnením vnútornej rozpoltenosti mladého dievčaťa, ktoré je indoktrinované socialistickou ideológiou na jednej strane a zároveň hľadá vlastné morálne a etické princípy v komplikovanej rodinnej i spoločenskej situácii, prostredníctvom dvoch takmer navlas podobných herečiek, Jazmíny Piktorovej a Anny Čonkovej. Naproti tomu Zhavranelí si so sebou nesú najmä silnú pečať muzikality Martina Geišberga, ktorý sa stal dvorným autorom hudby Palikových inscenácií. Jeho hudba výrazne podčiarkuje pohansko-prírodný, až rituálny charakter inscenácie. Ďalšou silnou stránkou diela je výprava Martiny Fintorovej, ktorá mimoriadne tvorivo využila prírodné materiály, najmä drevné „samorasty“, na vytvorenie prostredia i postáv pohanských božstiev a ďalších prvkov inscenácie. Zhavranelí tak nielen detského diváka naozaj sugestívne vťahujú do známej povesti o vytrvalosti a obetavosti.

Ďalšou osobitnou ukážkou životaschopnosti sú inscenácie dvoch na divadelnej scéne pomerne nových subjektov – Nového divadla a Odiva. Nové divadlo je príkladom toho, ako sa komplikovaná situácia môže premeniť na nádejnú tvorivú energiu. Adaptácia známej rozprávky o kozliatkach v réžii Šimona Spišáka je veľmi vtipnou inverziou základného príbehu, ktorá obsahuje sympatické posolstvo. Postava vlka sa tu stáva metaforou apriórneho strachu z neznámeho, ktorý je navyše zveličený „mediálnym obrazom“, resp. preberanou rétorikou bez vlastnej skúsenosti s objektom strachu. Zatúlaný a vystrašený vĺčik vegetarián, ktorý je v skutočnosti krotký ako baránok, mierumilovný a hravý, musí čeliť predsudkom kozliatok, s ktorými sa napokon šťastne skamaráti. Dôležité je, že obrátenie rozprávky naruby (s cieľom ukázať detskému divákovi, že jednu vec je možné vnímať rôznymi spôsobmi, a zároveň zašifrovať do rozprávky aj istý širší spoločenský apel) nepôsobí násilne. Zrejme je to aj vďaka tomu, že herečky Nového divadla kreujú postavy kozliatok a vlka s veľkým citom pre karikatúru a so zmyslom pre humor, ktorý je vlastný im i režisérovi. Na druhej strane, Maja Danadová a Monika Kováčová, ktoré stoja za mladým zoskupením Odivo, sa v inscenácii Stopy v pamäti dotkli témy, ktorá sa ich dvoch osobne dotýka, no inak býva skôr vytesňovaná a spoločensky tabuizovaná. Materiálom pre tvorkyne sa stala osobná sprostredkovaná skúsenosť s mentálnou poruchou, konkrétne paranoidnou schizofréniou diagnostikovanou ich blízkym príbuzným. Nonverbálna inscenácia sa usiluje preniknúť do vnútorného sveta rozdvojeného človeka cez protichodné akcie a sprostredkovať vnútornú krehkosť a komplikovanosť každodennosti v živote schizofrenika, ale aj jeho okolia. Kľúčovou zložkou sa tu okrem fyzického prejavu stáva práca so svetlom a tieňom a najmä rozorvaná hudba Jána Fialu.

Domáce žilinské Bábkové divadlo malo v programe festivalu dve inscenácie, okrem Škaredého káčatka aj adaptáciu novely Williama Saroyana Tracyho tiger v réžii Kataríny Aulitisovej. Podobne ako v prípade inscenácie Na slepačích krídlach, aj pri Tracyho tigrovi je dôležité vnímať okrem umeleckej kvality aj fakt, že obe divadlá nasadili silné tituly orientované na adolescentného diváka, na ktorého sa medzi inscenáciami pre deti na jednej a inscenáciami pre dospelých na druhej strane často zabúda. Druhý žilinský titul, Škaredé káčatko – opäť v réžii Šimona Spišáka - sa na festivale hral dvakrát, raz na námestí a raz v domácej sále. Práve exteriér priniesol zvlášť pozitívny dojem z predstavenia, hoci pečúce slnko a neúmerná dĺžka mu čiastočne uškodili. Podobne ako pri Kozliatkach využil režisér známy rozprávkový základ pre vytvorenie inovovanej verzie príbehu. Zábavné režijné nápady, ako behanie práve vyliahnutých a mimoriadne zvedavých káčat po celom námestí či tlmočenie odlišnosti labutiatka od káčat prostredníctvom baletu namiesto kačacieho tanca, síce pridali inscenácii na minutáži, ale zároveň opäť potvrdili, že Spišák má veľký zmysel pre vytváranie situačného humoru a tiež prácu s hercom. Univerzálny príbeh o neprijímaní inakosti rovnako ako v prípade nitrianskej inscenácie možno považovať za platný a poučný nielen pre najmenšieho diváka.

Bábková Žilina nie je tak celkom jediným festivalom slovenských profesionálnych bábkových divadiel, ako sa uvádza v propagačných materiáloch. To však nie je dôležité. Popri viac medzinárodnej a selektívnej Bábkarskej Bystrici, ktorú možno prirovnať k bábkarskému ekvivalentu činohernej Divadelnej Nitry, je to festival, ktorý ukazuje slovenskú bábkarskú tvorbu v celej jej šírke, s výbornými i menej pozoruhodnými inscenáciami. Aj preto by malo byť prvé okrúhle výročie zároveň štartovacou čiarou pre ďalší – dúfajme, že dlhý – život „živého“ festivalu. Nech žije!

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Mašlárová, Martina. Živá a zdravá, prosperujúca a perspektívna Bábková Žilina. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2017. [cit. 18.10.2017]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://mloki.sk/node/754.