Štyri večery so svetovým divadlom

Suverénne patriť do kontextu európskeho divadla je naším legitímnym, i keď stále akoby trochu nesmelým želaním. Festival Eurokontext.sk, ktorý v priestoroch SND ponúka vedľa seba zážitky z (výberu) domáceho repertoáru a hosťujúce zahraničné tituly, stále nie je kasovým trhákom, skôr len lákadlom pre určitý okruh poučených i odborných divákov. A je to predovšetkým pocit sviatočnosti z návštevy cudzích súborov, ktorý robí z festivalu atraktívny formát.

Islandský Othello

Divácke skúsenosti zo súčasného divadla Islandu má z nás len málokto, preto boli očakávania veľké. A Othello bol naozaj sugestívnou šou od prvého momentu. Na javisku je postavený strom – krásna vysoká borovica. Polonahý muž prichádza na scénu a sekerou strom vyrúbe. Za sprievodu hudby známej nórskej skupiny Röyksopp prehadzujú herci hlinu, roztrúsenú zem prikryjú igelitom – pripravujú scénu, pohybujú sa po javisku zo začiatku len civilne. Othello je stvárňovaný ako starec, nie ako černoch. Je to vyžitý divoch s tetovaním, ktorý si Desdemonu získal dobrodružstvami. Interpretačný posun spôsobil, že namiesto akcentovania rasizmu je témou skôr ageizmus. Zaujímavý je dopísaný monológ, v ktorom postava Jaga (hrá ju žena) vraví: „O štyristo rokov bude Jaga hrať žena, muži budú prebaľovať.“ Ďalej však uvažuje o tom, že hoci sa nám náš súčasný stav vidí ako rovnoprávnosť, v niektorých momentoch dvojitý meter ostáva: „Političky sú posudzované podľa blúzky, zatiaľ čo mužovi (politikovi) stačí, ak vie povedať vetu.“ Najväčšou prednosťou inscenácie bola výtvarná stránka vrátane svetelného dizajnu. Niektoré efekty približovali tento javiskový tvar až k filmovému umeniu.

Rumunský Palárik

Bukureštské národné divadlo s komédiou Lotéria naplnilo pozitívne očakávania, aké som od divadla tejto krajiny mala, žiaľ, iba po hereckej stránke. Rumunský súbor priniesol vynikajúce všestranné herectvo, výrazné mimické aj pohybové stvárnenie. Banálna zápletka o predpokladanej výhre v lotérii odštartovala situačnú komiku, predsa však už dnes v ničom novú. Hra zámen a drobné gagy vrcholili v predvídateľnej pointe. Nečakané však bolo zobrazenie násilia na ženách a minoritách (doslova do krvi zbité Cigánky, ktoré protagonista upodozrieval z krádeže lósu), ktoré inscenácia ponúkla stvárnené naturalisticky, ale bez interpretácie či náznaku stanoviska. Nasadenie hercov bolo nevšedné, no divácky by sa určite viac osvedčilo prísť s hrou novšieho dáta.

Kráľ Ubu

Slovinské divadlo sa Kráľom Ubu inšpirovalo, no výsledná inscenácia ponúkla oveľa viac, ako len portrét jedného primitívneho krutého vládcu. Festivalovým divákom zaimponovala aj tým, že v čase prestávky bolo javisko otvorené pre návštevy publika. Diváci si mohli na pódiu spolu s hercami vypiť divadelné víno (čiže vodu), zajesť kuracinu alebo si zatancovať. „Zbližovanie“ divákov s hercami súboru prebiehalo aj v inscenácii – každý z hercov mal part, v ktorom sa prelínali príbehy fiktívnej postavy so životným príbehom herca. V tomto ohľade bol zvlášť pôsobivý výstup Klemena Slakonju, ktorý v súbore väčšinou hrá len drobné epizodické figúrky. Tento svoj hendikep pretavil do veľmi oduševneného monológu, z ktorého sršala láska a oddanosť k divadlu, ako aj veľká skromnosť a sebairónia. 

Nepriateľ ľudu podľa Klatu

Trochu gýčová, zvláštne euforická (vzhľadom na atmosféru predlohy) inscenácia Jana Klatu s výraznou hudobnou zložkou podľa Ibsenovho Nepriateľa ľudu mala tiež svetlý bod predovšetkým v zdanlivej (v skutočnosti pravdepodobne pripravenej) improvizácii hlavného hrdinu smerom k publiku. Sila okamihu spôsobila, že keď herec odcitoval výrok z domácej politickej scény: „Skutok sa nestal,“ publikum zahrmelo potleskom a iste aj vďaka tomu došlo k prepojeniu vyše 130-ročnej hry s témou politiky a divákovho  „tu a teraz“. Efektmi prepchatá inscenácia však trpela nadmierou nápadov. Priveľa ráz sa stalo, že dianie na pódiu, absolútne nesúvisiace s prednášanými replikami, strhlo na seba všetku divácku pozornosť a Ibsenova predloha bola prehlušená. Využitie dvoch nehercov, detí s Downovým syndrómom, azda malo naznačovať genetické poruchy ako trest za neekologické správanie obyvateľov mesta, no v skutočnosti ostalo na úrovni prvoplánového efektu. Klatov humor napokon v inscenácii zachraňoval mnohé, čo sa režijne rozutekalo. Obrovské divácke prijatie pravdepodobne vychádzalo zo spojenia úprimnej radosti z návštevy tohto veľkého mena a z originálneho rukopisu, ktorý už na prvý pohľad ponúkol divadlo v celkom inej podobe, než sme u nás stále zvyknutí.

Ostatné

Na margo hostí z Ostravy, ktorí priniesli na festival inscenáciu Mayenburgovho Mučeníka (réžia Janusz Klimzsa), žiaľ, musím povedať, že nesplnili základné očakávanie ani v hereckom stvárnení, ani v režijnej interpretácii. Nepochybne silná téma hry však u divákov zarezonovala. Domáci kus Spievajúci dom, hoci v repertoári nový, naopak svojou kvalitou sebavedome obstál v programe popri zahraničných tituloch. Vzácne sa v ňom stretli vyrovnané herecké výkony a premyslená režijná práca, dbajúca aj na detaily. Inscenácia vychádza zo skutočných udalostí, no transponuje ich do svojbytného umeleckého obrazu. Navyše je nadpriemerná aj po výtvarnej a hudobnej stránke. 

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Ferusová, Zuzana. Štyri večery so svetovým divadlom. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2017. [cit. 19.11.2017]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://mloki.sk/node/767.