Text vznikol ako výstup workshopu Píš ako tancujú No. 5 (Kiosk 2020).
Výstup neprešiel kompletnou redakciou.
Môj prvý Kiosk bol z myšlienkovej sféry ako od mišelinského kuchára. Obsahoval všetko, čo sa od modernej gastronómie očakáva: niečo chrumkavé, šťavnaté, slané a sladké aby to bol plnohodnotný gurmánsky zážitok a výbuch chuťových buniek.
Tak ako pravdepodobne každý, aj ja som si postupom času našiel to, čo je pre mňa na divadle najdôležitejšie. Sú to práve impulzy, myšlienky a názory, ktoré mi autori ponúknu. Potom je to iba moja voľba, či sa s nimi stotožním, alebo s nimi pôjdem do konfrontácie a viesť s nimi dialóg. S týmto sa spája aj prvá tematická línia Kioskového programu. Prebiehajúci dialóg medzi divadelným dielom a divákom sa veľmi ľahko môže premeniť na monológ alebo na nútenú konverzáciu. O monológ išlo v prípade performancie Rozprava o Mužovi v skafandri, ktorá sa rovnako ako ďalšie diela v programe venovala vážnej ekologickej otázke. Najväčší problém som vnímal v samotnej forme, ktorá prebíjala obsah. Prvej polovici vidíme mozaiky z postapokalyptického filmu, kde jeden kozmonaut hľadá zbytky života na planéte. Potom sa objaví už spomínaný kozmonaut, ktorý napodobňuje ťažkopádny pohyb. Počas celka z nie techno, ktoré podporuje apokalyptickú atmosféru. DJ ml na starosti jednotlivé repliky. Celkový dojem z celého predstavenia bol akoby si tvorcovia zo všetkého robili srandu, z kozmonautiky, vírusu a z budúcnosti, ktorá nás pravdepodobne čaká. Kvôli preexponovanej forme na mňa ako na diváka neprešiel odkaz, teda sa z toho stal pre mňa monológ, ktorý so mnou nekomunikuje, aj keby chcel.
Ďalšia forma zlej komunikácie bola vynútený dialóg v performancii Kvint et Esense, hoci som sa jej stránil. Autori nielen, že ma prinútili komunikovať ich spôsobom, oni mi aj nariadili odkiaľ mám sledovať javiskovú akciu. Dôležitou súčasťou celého bola hudba, ktorej vibrácie prenikali až k vnútrným orgánom a vyvolali vo mne postupne nepríjemné pocity. Emócie teda nevyvolala myšlienka, ale vonkajší vplyv. Režisér Peter Šavel nevedome manipuluje divákom. Celé dielo pôsobí dojmom silného exhibicionizmu choreografa, ktorý sa stavia do stredobodu, napriek tomu, že sním sú na javisku ďalšie performerky. Celé dielo by som prirovnal k sekte, ktorá sa snaží nalákať a zmanipulovať nových členov.
Keď by som mal označiť ideálnu formu komunikácie medzi javiskom a hľadiskom na Kiosku to pre mňa predstavovalo dielo série, série, série, série, série brnianskeho zoskupenia D´EPOG. Tvorcovia divákom dali na výber, aby sa rozhodli, kedy chcú odísť. Ponúkli možnosť slobodne opustiť sálu po tom, keď dostali to, čo chceli, lebo javiskové dielo je plné impulzov, ktoré otvorili nové myšlienky. Zároveň je potrebné si uvedomiť, že ak odídu, nezažijú záver, ale to je už ich rozhodnutie a musia si za ním stáť. Ja som zostal, lebo moja zvedavosť mi nedovolila odísť ani po polhodine sedenia v tme, lebo som chcel zistiť celkovú myšlienku, ktorú mi chceli zdeliť. Dôležitou témou tu bola ekologická otázka. Túto myšlienkovú líniu však odhalil práve záver, keď mladá performerka Magda Straková stojac na stupienku držala dva ťažké obrovské konáre a do toho sa premietali videá prírodných katastrof. Veľmi vedome tvorcovia vystavali svoje dielo, ktorým zároveň ponúkajú aj isté riešenie reštartu celého spoločenského mechanizmu, aby matka zem, alebo Gaia nemusela ďalej trpieť. Reštart je prítomný práve počas tej tmy, kde sa všetko zastaví, a dostanem čas sa zamyslieť. Nešli po téme prvoplánovo, ale vytvorili premyslený koncept, ktorý chce komunikovať s divákom, na rozdiel od Rozpravy o Mužovi v skafandri.
Tento brniansky súbor priniesol aj tému feminizmu – zobrazuje v inscenácii stereotypné partnerstvá, zároveň na konci sa zo ženy stáva ten martýr prírody ako to citlivé, nežné a krehké, ktoré sa má chrániť. Túto myšlienkovú mapu my otvorila aj inscenácia Tumor: karcinogénna romanca. Žena sa tu dostala do postavy obete a muž sa stal škodcom. Obaja performery majú rovnaký kostým. Jaro Viňarský je v ružovom body a všetko je ladené do ružova a doplnky Nely H. Kornetovej ladia skôr do zemitých farieb. Rovnaké oblečenie vnímam ako znak rovnakého podielu na vývoji choroby, ako aj ich vzťahu. Je poukázané, že ide o jednu postavu, ktorá je rozdelená na obeť a tumor. Podobná téma sa objavila aj u Song lines: expedícia 97/18, kde sa tiež ukázalo, že muž je bez ženy stratený a potrebuje ju k životu, lebo s ňou sa cíti byť celý. Teda z iného hľadiska, ale podčiarkuje myšlienku dôležitosti ženy pre existenciu mužského pohlavia.
Spoločným menovatelom väčšinu performancií bol koniec, skaza a vyhorenie. Tvorcovia volili rôzne javiskové formy a spracovania na vyzdvihnutie tejto tematickej línie. Snažili sa tému priblížiť skrz osobnú skúsenosť a cez príbeh jednotlivca ako v Timeout Burnout, kde som videl mladého tenistu, ktorý bojuje zo svojimi inšpiráciami a možnosťami, ale už sa stáva neschopný uchopiť nové príležitosti. V Song lines: expedícia 97/18 sa muž bojí zostať sám a vytvorí si imaginárnu partnerku, lebo nechce byť sám. Tumor: karcinogénna romanca ukázala nekompromisný boj zo smrteľnou civilizačnou chorobou, ktorá sa končí tragicky. Kým spomenuté diela sa snažia tému sprotetkovať cez príbeh jednotlivca, tak sa ďalšie snažia vyjadriť cez celosvetové problémy. Strašidelný obraz budúcnosti zobrazila performance série, série, série, série, série cez neschopnosť komunikovať, život cez sociálne siete a chaus. Snažili sa Snažila sa poukázať na cestu k istej záhube. Rozprava o Mužovi v skafandri zas už poukázala na možný scenár, ktorý môže nastať.
Jediné predstavenie, ktoré sa uberalo pre mňa iným smerom bolo Prasvetlo, kde som na videoprojekcii ledoval vznik hviezdy a svetla, bez ktorého by nebol život. Interpretujem to ako signál nádeje, že musíme nájsť svetlo, a to nám pomôže, aby sme sa v budúcnosti vyhli všetkým katastrofickým scenárom, ktoré nám ostatné predstavenie zobrazili.
Projekt workshopu Píš ako tancujú No. 5 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
