MLOKi
To je on (foto R. Dranga)
To je on (foto R. Dranga)

Ochotníci v hlavnej dedine

Netreba si klamať – slovné spojenie ochotnícke divadlo evokuje u časti spoločnosti ešte stále hlavne mäkké ľ, kroje, junákov z Matice a tety z osvety. Môže to znieť ako najotrepanejšie a nepravdivé klišé, no vedel by som vám rozprávať o stretnutiach s kultúrnymi manažérkami a manažérmi a o ich skreslených predstavách o tejto časti našej divadelnej kultúry. Aj z tohto dôvodu je dobre, že v priestoroch bratislavskej A4-ky sa po tretíkrát uskutočnil festival Ochotníci, ktorý má ambíciu priniesť malú ukážku neprofesionálnej tvorby do hlavného mesta. Navyše do prostredia, ktoré „smrdí punkom“ a je výrazne prepojené s princípom autorského divadla. Čo je metóda tvorby výrazne zastúpená aj medzi neprofesionálnymi divadelníkmi.

Na úvod treba uviesť, že nejde o prehliadku, ktorá by mala ambíciu priniesť do Bratislavy reprezentatívnu vzorku, či výber toho najlepšieho a najoceňovanejšieho, čo v tejto oblasti za posledný rok vzniklo. Na Scénickej žatve, ktorá je v podstate showcase nášho neprofesionálneho divadla, väčšinou (a tento rok nebol výnimkou) dominuje tvorba súborov, ktoré pracujú najmä s detskými a dospievajúcimi hercami. Neplnia len umeleckú, ale aj vzdelávaciu funkciu. Na festivale Ochotníci bola tvorba dospelých a mládežníckych súborov zastúpená v podstate rovnomerne.

Päť uvedených inscenácií by sa na dve rovnocenné časti dalo rozdeliť aj z pohľadu tém, ktoré reflektovali. Dve inscenácie uvedené v popoludňajších hracích časoch sa zaoberali témou pravicového extrémizmu.

Prvou bola inscenácia To je on, ktorá je výsledkom spolupráce divadiel Kalorik a EldoradoBánoviec nad Bebravou. Autorský projekt v réžii Zuzany Varhaníkovej využíva ako textovú predlohu autentické listy, v ktorých žiadali vtedajší obyvatelia Slovenska o milosť resp. vyňatie z transportných zoznamov prezidenta Jozefa Tisa. Osobne si túto inscenáciu vážim preto, že Varhaníková sa tejto problematike venovala už v časoch, kedy nešlo ani zďaleka o takú trendovú tému ako dnes. Nič na tom nemení, že samotnej inscenácii by pomohla dôslednejšia práca s dynamikou, pretože sila jednotlivých príbehov divákovu pozornosť neudrží donekonečna.

Program druhého festivalového dňa otvárala tiež inscenácia reagujúca na vzrastajúci extrémizmus. Dielo Hans Jahn – stojaci, bdiaci… Kladzianskeho ľudového divadla (KĽUD) môže byť minimálne v jednom ohľade veľkou inšpiráciou pre viaceré neprofesionálne súbory. Základná schéma textu totiž vychádza z pomerne rozšírenej koncepcie. Tvorcovia vyberú základné charakterové typy príznačné pre súčasný slovenský vidiek, použijú zopár miestnych reálií a vytvoria jednoduchú zápletku. Tá im dáva následne priestor pre tzv. komunálnu satiru, v ktorej niečo schytá tu starosta, tam poštárka, či lekár, alebo klebetná suseda, a keďže sme na Slovensku, nad všetkým sa vznáša alkoholový opar. Režisér a autor textu Jozef Jenčo dokázal tento rokmi overený koncept posunúť ďalej. Použil totiž dostatočne silný príbehový motív, ktorý spomínanú overenú štruktúru dokáže zakryť, resp. odlákať od nej pozornosť. Hans Jahn je totiž meno nemeckého vojaka, ktorý počas druhej svetovej vojny dezertoval z wehrmachtu a pomáhal pri oslobodzovaní nášho územia. Práve odhalenie jeho pomníka v roku 1984 sa stane zámienkou pre hromadné opíjanie, bezbrehú chamtivosť, nezáväzný sex, či praobyčajné prežieranie sa haluškami až do prasknutia. Hoci je väčšina deja situovaná do obdobia osemdesiatych rokov, postupne do príbehu začínajú pribúdať snové výjavy. V nich občania Kladzian a ich hostia nahliadnu do budúcnosti. Odhalenie pomníka tak nie je len jedným z množstva večerov, ale začiatkom procesu. Ten pokračoval špecifickými deväťdesiatymi rokmi, ktoré okrem slobody priniesli aj množstvo negatívnych javov. Asi sa preto nemožno čudovať, že generácia, ktorá sa narodila v bahne dohnívajúceho socializmu a musela sa predierať džungľou na prelome tisícročí, vyprodukovala množstvo malých „náckov“ túžiacich po vodcovi, ktorý spraví poriadok s celým tým bordelom naokolo. Z remeselného pohľadu by sa dalo na kladzianskej inscenácii ešte všeličo vylepšiť. Pre slovenské divadlo je však podstatnejšie to, že Jozef Jenčo so súborom naznačil cestu, ktorou by sa mohla uberať časť neprofesionálnych súborov, ktorá sa v súčasnosti cíti trochu nepochopená, či ukrivdená. Využívať niektoré princípy tzv. dedinského divadla sa dá aj sofistikovane. Stačí priniesť istú nadstavbu, a nemusí ňou byť hneď problematika extrémizmu. Stačí niečo, čo zaužívaný koncept posunie na vyššiu úroveň.

V porovnaní s inscenáciami uvedenými v popoludňajších časoch, tie večerné sprevádzali o čosi väčšie očakávania. Režiséri Silvester Lavrík (Hráme našim jubilantom – BáPoDi, Bánovce nad Bebravou) a Blaho Uhlár (Continuo Hommage à Milan Brežák – Disk, Trnava) sú renomovanými profesionálmi a reprezentujú overenú a etablovanú značku kvality. Divadlo Šesť Pé z Partizánskeho zas v posledných rokoch predstavuje stabilného účastníka vrcholových prehliadok nášho neprofesionálneho divadla.

Remeselné kvality v oblasti réžie v spomínaných inscenáciách predstavovali v podstate štandard, na ktorý je divák od týchto tvorcov zvyknutý. Kompozícia mizanscén, aranžovanie hereckého konania, dynamika inscenácie – nič z toho neprekvapí. Nie je to výčitka, pre diváka dlhodobo sledujúceho neprofesionálne divadlo však nejde ani o nič nové. Hlavným objektom záujmu sa tak stáva text.

Silvester Lavrík ako východiskový bod využil novelu J. M. Hurbana Od Silvestra do Troch kráľov. Tú ponechal ako rámcový príbeh, okolo ktorého nabaľoval množstvo rôznorodých odkazov na témy ako malomeštiactvo slovenskej spoločnosti, konzervatívnosť nášho vidieka, jeho pokrytectvo, či mamonárstvo. Táto základná charakteristika síce môže znieť ako z čítanky pre základné školy, Lavrík však tieto motívy transponuje do modernej formy. Osobne chápem výčitku, že prostredníctvom textu často len opakuje to, čo už je v samotnej novele a čo sa dalo ešte viacej v réžii akcentovať. Na strane druhej nemožno zabúdať na jedno špecifikum neprofesionálneho divadla: zahrať si musia všetci a tomu treba občas prispôsobiť aj text.

V prípade trnavskej inscenácie Continuo Hommage à Milan Brežák je zas dramaturgická práca najmä o selekcii výstupov, ktoré vznikli v procese tvorby. V tomto prípade sa ako hlavná ukazuje téma revolučnej zmeny. Ide o reflexiu spoločenskej situácie, ktorú asi najlepšie charakterizuje jedna z kresieb karikaturistu Shootyho z obdobia protestov Gorila – mladý demonštrant na nej drží transparent s nápisom: „Chcem to nejak inak, ale neviem ako.“ Mimojaviskový život však priniesol do inscenácie aj ďalší rozmer. V procese tvorby totiž súbor navždy opustil jeden z jeho dlhoročných členov – Milan Brežák. Continuo sa tak stalo súčasne poctou tomuto hercovi a symbolickým medzníkom v tvorbe súboru. Ten samozrejme pokračuje ďalej, no už v ére „po Milanovi Brežákovi“.

Tretí spôsob práce s textom reprezentuje inscenácia Svetlo je ako voda. Divadlo Šesť Pé používa (podobne ako súbor BáPoDi) ako východiskový bod rovnomennú poviedku Gabriela Garcíu Marquéza. Na rozdiel od divadelníkov z Bánoviec, ktorí použili prakticky celú predlohu a k nej priradzovali asociatívne ďalší materiál, súbor z Partizánskeho pracuje mierne odlišne. Z pôvodného textu si vybral motív detskej hry a imaginácie, resp. ich prepojenia. Spoločne s inscenáciou Hans Jahn… je štruktúra textu najbližšie k tradičnej definícii drámy, ktorá pracuje s líniou dramatická osoba – herec – javisková postava, s dramatickým napätím a konfliktom.

Je teda zrejmé, že neprofesionálne divadlo na Slovensku, alebo aspoň jeho progresívnejšia časť, sleduje trend odpútavania sa divadla od drámy. Bolo by však chybou myslieť si, že je to dôsledok novátorského vnímania divadla v našej spoločnosti. Oveľa väčšiu úlohu zohráva, že v porovnaní so zahraničím sa u nás oveľa výraznejšie miešajú segmenty ako nezávislá scéna, súbory pri základných umeleckých školách, či súbory vychádzajúce z konceptu ochotníckeho divadla (tak ako bol vnímaný v devätnástom storočí). V tomto ohľade je škoda, že namiesto toho, aby neprofesionálne divadlo riešilo analýzu týchto hraníc a definície seba samého, zaoberá sa niečím úplne iným.

Súčasťou festivalu totiž bola aj diskusia Ochotnícke divadlo – slasti & strasti, ktorá nadväzovala na problémy načrtnuté počas tohtoročného festivalu Scénická žatva. Zdá sa, že zásadnú časť „ochotníkov“ trápi oveľa viac to, kto sedí v akej porote, či kto odkiaľ a kam postúpi. Nepochybne je i to téma na analýzu, no osobne som vždy považoval za hodnotnejšie diskutovať o tvorbe. Prehliadky ochotníckeho divadla totiž môžete nastaviť akokoľvek, do poroty posadiť kohokoľvek, vždy tu bude väčšina tých, ktorí sa budú cítiť nepochopení či neuznaní.