Nostalgia (Zápisník titulkovača, deň piaty)

Pred posledným predstavením festivalu sa u titulkovača miešajú dva protichodné pocity. Na to si zvyknite. Nesmierne sa teší, že festival konečne končí a on bude mať opäť voľné večery a popoludnia na to, čo obvykle robí, keď netitulkuje (nič?). Zároveň však cíti akýsi smútok za niečím, čo končí.

Rechnitz (Zápisník titulkovača, deň štvrtý)

Minule sme si hovorili o tom, aké zlo vie napáchať voľný scenár. Tentokrát sme sa ocitli na opačnej strane natretého chleba. Áno, herci hovorili aj po slovensky a musel som občas nejaké tie slajdy odkliknúť. Ale naši národní herci ukázali, že sa naozaj vedia naučiť aj dlhý text od slova do slova.

Svedectvo krvi (Zápisník titulkovača, deň druhý)

No... Akvabely boli v pohode - pomerne konvenčné predstavenie. Svedectvo krvi je ale pre titulkovača zradné. Čaká sa od neho, že bude síce bezradne ale so cťou pobehovať medzi dvoma hranicami divadla. Pri jednej ho s otvorenou náručou víta milovaná viazaná reč, refrény, spievané pasáže a videodokrútky.

Akvabely (Zápisník titulkovača, deň prvý)

Titulkovači majú oproti ostatným divákom jednu obrovskú výhodu a jednu, rovnako veľkú, nevýhodu: vedia vopred, čo sa stane a vedia vopred, čo sa stane. Aj ja som titulkovač, zvláštny druh mloka, ktorý je vždy (teda... takmer vždy) o jeden slajd pred vami. A som v tom dobrý, v Akvabelách ma herci prekvapili iba štyrikrát.

Subscribe to RSS - titulkovač