Veľká malá Lili

Tvoriť divadlo pre batoľatá považujú niektorí ľudia (bohužiaľ aj tí od divadla) za zbytočnosť. Viacerí odporcovia tohto žánru totiž zastávajú názor, že batoľa nevníma a nerozumie, čo sa pred ním odohráva. A pritom je práve batoľa najvnímavejší divák, ktorý vstrebáva všetko, čo vidí a ukladá si informácie pre svoj ďalší duševný a rozumový rast. Pozorovaním sa učí a zlepšuje svoje zručnosti. Práve preto by malo mať čo najviac vnemov a rozličných podnetov, ktoré mu môže priniesť aj divadlo.

Batoľa je špecifický divák, preto aj inscenácie preň sú špecifické. Spravidla sú vizuálne, zvukové a plné farieb. Takou je aj inscenácia Lili dvoch bábkoherečiek, Viery Farbiakovej a Sidónie Féderovej. Tá vznikla ako náhrada za pôvodný školský projekt, do ktorého sa už ony dve nemohli zapojiť. A tak sa cestou vo vlaku zrodila v ich hlavách Lili, malé dievčatko, akési lesné stvorenie, ktoré prežíva zmeny ročných období v spoločnosti malej svetlušky. Príroda, striedanie živlov a hudba sú základom inscenácie. Nie je tu príbeh v pravom slova zmysle. Skôr ide o akýsi rýchly zhutnený sled obrazov, v ktorom sa striedajú ročné obdobia a Lili sa s nimi stretáva po prvýkrát. Aby nebola na toto dobrodružstvo sama, pomáha jej malá svetluška stvárnená rolničkou. Zvonením ju pobáda do aktivity, napríklad, keď padá sneh, snaží sa ju presvedčiť, aby ho chytila, aj keď je studený. Lili sa narodí, pomaly vykukne z akéhosi batôžka, ponaťahuje sa a začína objavovať svet. Na svojej ceste stretáva kvetinky, rybičky, dažďové kvapky, farebné listy i snehové vločky. A keď prejde aj posledným ročným obdobím, je taká unavená, že si spokojne ľahne spať.

Scéna je veľmi jednoduchá, vytvorená z bežne dostupných predmetov a materiálov. Celá je ladená do prírodných farieb, prevláda zelená a krémová. Tieto farby dominujú aj v kostýmoch oboch herečiek. Základom výtvarného riešenia je starý vešiak natretý nazeleno s nahustenou látkou, vďaka ktorej vyzerá ako obrovský kvet. Okolo neho sú umiestnené štyri stoličky. Tie slúžia na držanie jednotlivých častí kvetu, ktorý sa rozvinie na veľký baldachýn. Tým, že sa vytvorí baldachýn, ohraničí sa vnútorný hrací priestor a zároveň sa odhalia všetky efekty, ktoré v sebe kvet skrýval. Nakoľko je v baldachýne zakomponovaných veľa prekvapení, deti majú stále nad čím žasnúť. Raz sú to pásy fólie, po ktorých stekajú kvapky vody, inokedy strop ožiarený drobnými svetielkami alebo sneh v podobe bielych chumáčov. Je zrejmé, že tvorkyne si dali záležať na vizuálnej stránke a popracovali aj na efektnosti zobrazovaných vecí. „Zázraky“ dávkujú postupne, tak, aby ich deti mohli vstrebať, prípadne sa ich dotýkať, ak majú odvahu.

Herečky sa šikovne prepletajú malým priestorom. Obratne a nenápadne manipulujú s drobnými rekvizitami. V rýchlom slede stíhajú oživovať zvieratá, ako sú rybičky, alebo predmety ako napríklad dáždnik, ktorý predstavuje loďku. Zároveň zaujímavým spôsobom animujú Lili, ktorá, tak ako iné bytosti, vydáva iba zvuky typu aha, hm, fíha a iné hmkanie. Nápaditosť a kreativita sa odráža aj v komunikácii s deťmi, ktoré majú priestor na pohyb a vlastnú iniciatívu. Ak si chcú niektorú z rekvizít ohmatať alebo ich zaujme niečo úplne mimo hracieho plánu, môžu sa slobodne pohybovať. Je však aj na rodičoch, aby svoje deti ustriehli a postrčili ich správnym smerom.

Lili – batolárium je veľkým malým divadlom. Dvojici herečiek sa podarilo prostredníctvom obrazov, zvukov a pohybom rozvíjať predstavivosť a podporovať emócie malých detí. Túžba po objavovaní malej Lili sa nekončí ani po predstavení. Na záver sa deti môžu zahrať s rekvizitami. Môžu okúsiť a ohmatať všetko, čo ich zaujalo, prípadne čoho sa možno báli. Radosť z videného tak trvá dlhšie.

Bibliografický záznam: Šnircová, Zuzana. Veľká malá Lili. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2017. [cit. 20.10.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/812.