MLOKi

Všetci chceme kapitál!

Inscenácia Kapitál divadla Aréna nadväzuje na projekt – píšte nám na telo! Divadlo si objednáva texty šité na mieru. Za posledné obdobie sa Aréna vyrovnáva so všetkými starými hriechmi našej krajiny (Kukura, Holokaust…).

Peter Lomnický napísal hru o kapitále, miestami o Marxovi a tiež o túžbe ľudí žiť v blahobyte, o ľudských defektoch a spoločenskej morálke. Inscenácia (i keď nie dlhá) zahltí diváka množstvom textu, ktorý odkazuje na rôznych autorov (okrem Marxa aj na Samuela Becketta, Slavoja Žižeka, Francisa Fukuyamu a ďalších). Zároveň sa vyjadruje prostredníctvom obrazov, symbolov a metafor. A to všetko doplnené hudbou rôznych štýlov priamo od DJa na javisku, ktorý mixuje hudbu z platní a vytvára patričné pozadie a nálady.

Mužská a ženská časť kapitálu

Mužská časť inscenácie je akčná, rozpohybovaná. Muži sú slová v texte, muži sú nálada, muži sú hlasy reklamných hesiel a sľubov. Skĺbenie pohybu hercov, tanečné kreácie a rozloženie v priestore spoločne s textom vytvára pozoruhodný koncert, na ktorý sa treba sústrediť, zamýšľať sa a občas odosobniť. Herci sa maľujú farbami, striekajú na seba nápisy zo šablón, obhadzujú sa čipsami a cukríkmi. Vytvárajú tým kolobeh smetiska, ktoré nás pohlcuje. Identifikujú sa s textom, aj mu protirečia. Po celý čas fajčia a používajú repliku Marxovej hlavy ako memento, ako pomôcku na dôrazy textu, ako ukážku pominuteľnosti človeka, ale večnosti jeho slov.

Ženská časť je akoby mimo tohto diania. Je komornejšia a statickejšia. Ženy vytvárajú skutočný príbeh o závisti, bolesti a túžbe niečo zmeniť. Prvý ženský monológ hovorí o živote frustrovanej ženy, ktorá svoje fóbie lieči návštevami psychológov, guruov a podobných znalcov šťastného života. Závidí svojej kolegyni Izabele úplne všetko. A Izabela završuje inscenáciu ako posledná spolu s veľkou veľrybou. Jej monológ sa nesie v duchu zhnusenia z ľudí a z toho kam tento svet speje.

Inscenácia miestami rozosmeje, pretože sa smejeme sami sebe. Už nám totiž nejde o prospech skupiny, ale o vlastný prospech. Nadávame na bohatých, ale sami k nim chceme patriť. Rozhorčujeme sa nad biedou, ale nepomáhame k jej odstráneniu. Závidíme, a pritom nemáme čo závidieť. Inscenácia je smutná, smiešna, „poburujúca“ a miestami veľmi prázdna. Ukazuje nám pozlátko nášho sveta v nie príliš hlbokej vrstve výpovede. Ale netreba jej uprieť fakt, že ju treba vidieť viackrát. Nie z pasie, ale z potreby nakopnúť sa a urobiť niečo preto, aby kapitál nevíťazil nad našou prispôsobovanou demokraciu.   

No items found

Zuzana Poliščák Šnircová

Absolvovala odbor Teória a kritika divadelného umenia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Je členkou a spoluzakladateľkou zoskupenia MLOKi. V rámci svojej profesie sa zaujíma hlavne o divadlo pre deti a mládež. Od roku 2012 pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave, kde spolupracovala na viacerých projektoch (napr. Europeana photography, Google arts and culture, Prolegomena dejín slovenského divadla, Zlatá kolekcia slovenského profesionálneho divadla). Momentálne pôsobí ako manažérka výstavníckej činnosti. Venuje sa aj recenzovaniu, napr. pre Monitoring divadiel alebo časopis kød – konkrétne ø divadle.