Včera absurdita – dnes realita

Bilancia čohosi, čo vyzerá ako jednoduchý život. Nie jednej osoby, ale osôb. Akési pozastavenie sa v  tejto modernej dobe nad minulosťou. Inscenácia divadla LUDUS sa pohráva so spomienkami, udalosťami a životnými pravdami. Ukazuje, čo všetko sa zmestí do modernej techniky. Čo všetko človek môže uložiť do priečinku, alebo ak chceme do foldra? Alebo, čo všetko z neho môžeme vytiahnuť? Hrdina sa hrá s tabletom. Odkrýva svet v posteli, ktorá pohlcuje všetky spomienky, zážitky, rozhovory. Ukazuje sa človek, ktorého meno nie je podstatné, podstatné sú prídavné mená. To ako veci charakterizujeme.

Peter Kuba režisér, autor predstavenia i ústredná postava nás vťahuje do deja, človeka, ktorý žije vo svojom mikro svete, pohltený makro svetom spomienok. 

Zvláštnosťou celej inscenácie je to, ako sa pohral s vekovou obmenou. On je ten starý, čo si spomína a všetci z neho robia dieťa, chlapca, či tínedžera. Mladí spoluherci sú práve naopak tými starými stereotypnými typmi otcov, matiek, učiteľov, susediek a podobne. 

Obrátené vizuálne roly vyvolávajú komickosť situácii a vyvažujú miestami trápne polohy a momenty inscenácie. Hlavný hrdina má svoj chór, svoje svedomie, ktoré ho burcuje a núti ho k aktivite. 

Človek - hrdina rôznych mien, sa spovedá. Spovedá sa z pocitov za vojny, za okupácie, za socializmu, za štrnganie kľúčmi. Bilancuje všetko. Od rodinných vzťahov cez osobné vzťahy, politiku, spoločnosť až po vlastný pocit čohosi....

Celá inscenácia je ako mozaika, ktorá nemá určený vzor. Iba sa skladá z čriepkov, útržkov, ktoré sa miestami opakujú. Možno to zachováva určitú líniu deja, ktorý plynie samospádom. Pričom veľkú úlohu v ňom zohráva štvorica osôb z chóru, ktorá zastupuje aj iné postavy ako sú matky, otcovia, manželky, milenky....akoby boli vyťahovaní vždy z iného priečinka, z inej bunky. Spoločne sa prelievajú, stretávajú a rozchádzajú.

Hrdina schovaný v posteli, v perine počúva stále opakujúce sa výchovné vety – nešpáraj sa v nose, kým si pod mojou strechou, takú ti vylepím, až ti stena dá druhú. Všetko je akoby sme to nepočuli prvýkrát. Všetci to máme v sebe zakorenené ako baobab.

Otázkou ale ostáva to, či bilancia, ukážka toho, čo v nás je, ukážka stereotypu, či obdobných vecí, nie je len výkrikom do tmy. 

Peter Kuba bol ako Hrdina nepresvedčivý. Akoby neveril tomu, čo hrá. Možno to spôsobilo bolo prepiatie a prílišná snaha hrať nadľahčene a nad vecou. To viedla k strnulosti, pátosu a trápnym momentom. 

Iba mladá štvorica zvládla svoje typy s prehľadom. Malé drobné postavičky, ktoré presne vedia, čo chcú povedať. Nervózny otec, autoritatívna matka, sexi sekretárka, zabudnutá opustená suseda, ktorá stratila šmrnc, novinár – šoumen, pes počúvajúci na slovo, díler, čo vezme všetko aj špinavé ponožky, učiteľ, ktorý netuší, kam až doba pokročila, či mladá cudzinka, ktorá je úplne od veci, akosi mimo kontext všetkého.  

Otázkou ostáva, čo je pre nás Folder? Čo dnes pre nás znamená slovo priečinok? A v akom priečinku skončíme raz my? Alebo sme už v nejakom skončili?

Bibliografický záznam: Šnircová, Zuzana. Včera absurdita – dnes realita. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2013. [cit. 14.12.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/29.