Výskumné laboratórium Prof. Tobiáša

Medzi dvadsiatym a tridsiatym rokom života sme podenky. Z vajíčka cez larvu po dospelého jedinca, ktorý sa musí spáriť a zomrieť. Pretože tak to u podeniek jednoducho je. Ale ako je to v živote mladého človeka? Túži v istom období života vytvoriť rodinu, alebo sa stále bude spoliehať na rodičov či na osud?

Inscenácia Podenky tvorivej dvojice Max Sobek a Alexandra Rychtarčíková formou prednášky oboznamuje zúčastnených s výskumom Prof. Tobiáša, ktorého stvárňuje herec Krištof Tobiáš. Tvorcovia sa tak pravdepodobne snažia balansovať medzi skutočnou osobnosťou mladého herca a analytickým náhľadom na danú tému. Prednáška sa prelína s výpoveďami respondentov, ktoré sú nápadito stvárňované tým istým hercom a zobrazené formou krátkych monológov premietaných na plátno. Profesor s pomocou Asistenta (hlasu z prezentácie) priraďuje rôzne typy mladých dospelých k vývojovej fáze podenky (malého hmyzu podobného mole, ktorého život trvá iba 24 hodín). Postupuje od respondenta spokojného so svojím študentským životom, cez mladého muža, ktorý sa nevie samostatne rozhodovať, po osamelú tridstiatničku so skrytým problémom stotožniť sa so stereotypným vnímaním ženy v jej veku.

Tieto typy ľudí bežne stretávame na uliciach, v práci, v spoločnosti. Komický charakter istých pasáží videoshotov tak vyplýva najmä z toho, že ich dobre poznáme. Napríklad, keď si zdravo a športovo založená dievčina po výdatnom behu dopraje cigaretu. Vtipné sú aj niektoré zábery, na ktorých Tobiáš hrá ženskú postavu. Príčinou smiechu však nie je parodické stvárnenie opačného pohlavia, ale zvýraznenie charakterových čŕt danej postavy. Tie vystúpia napríklad v momente, keď upravená, navonok vyrovnaná tridsiatnička opisuje svoj problém (nemá partnera, teda si nemá ani s kým plánovať budúcnosť) ako banalitu, pričom na nej jasne pozorujeme, že sa iba snaží svoju frustráciu nahradiť klamstvom.

Profesor komentuje zobrazované stereotypy a svoju prednášku podporuje zisteniami či citátmi iných významných psychológov. To je síce príznačné pre formát prednášky, tvorcovia však nijako neposilňujú dramatickosť inscenácie, čo sa pri tejto forme aspoň v minimálnej miere žiada. Lecture-performance by mala obsahovať práve také prvky, aby nezostala „iba“ typom prednášky, ktoré poznáme zo škôl. V prípade Podeniek sa to tvorcovia snažia vyvažovať videoukážkami, ktoré efektívnosť inscenácie podporujú viac, než samotná „činoherná“ časť. Citácie sú obsažné, vždy premietané na plátno a následne prečítané Tobiášom (teda nadmerne zdvojené). Práve tak inscenácia ľahko stráca divákovu pozornosť.

Koniec prednášky patrí hercovi, ktorý krátkym osobným medailónikom upozorňuje na fakt, že aj on sám je stratený v sebe i v spoločnosti, že aj on sa snaží nájsť si miesto v mašinérii dospelosti. Otázkou nie je to, na čo sa prednáška snaží upozorniť, ale čo nové a objavné by mohla priniesť. Myšlienku, že má mnoho mladých ľudí rovnaký problém zaradiť sa do spoločnosti? Nekomentuje snáď len súčasný stav miernej beznádeje z nemožnosti nájsť si miesto vo svete dospelých? Na všetky otázky som hľadala a doteraz hľadám odpoveď. Pretože akokoľvek chcela byť prednáška pútavá či možno v niečom povzbudzujúca, strácala sa v citáciách, všeobecných pravdách či v premietanej prezentácii, ktorú sprevádzal monotónny hlas Asistenta. Krištof Tobiáš nedokázal prekročiť pomyselnú hranicu medzi sebou a postavou Prof. Tobiáša. Oveľa viac zaujali „autentické“ výpovede respondentov na krátkych videoukážkach. Práve v nich sa prejavila Tobiášova herecká tvárnosť, cit pre kameru a tvorba komplexných charakterov.

Tvorcom išlo najmä o generačnú výpoveď a potrebu komunikovať tému vo verejnom priestore divadla. I keď sa dá predpokladať, že ľudia v tomto veku mali podobné problémy i predtým, s dávkou klišé priznávam, že dnešná doba ponúka zrejme väčší priestor na ich prezentáciu a preto vzbudzuje aj potrebu ich zdieľať. Niektoré z nich sú vyhrotené kvôli sile sociálnych sietí a faktu, že sa okruh naozajstných a osobných kontaktov neustále zužuje. Niektoré sú však úplne bežnou súčasťou života. Ale ako tvrdí prof. Tobiáš: „Hlavné je sa z toho neposrať.“

 

Bibliografický záznam: Vaňková, Bohunka. Výskumné laboratórium Prof. Tobiáša. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2019. [cit. 5.12.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/1043.