Vážení/é profesori/profesorky, milí spolužiaci! (a tí ostatní)

Sme nesmierne radi, že spolu strávime fantastický večer. Život nevyžaduje, aby sme boli najlepší. Žiada, aby sme sa o to najlepšie usilovali. Učenia sme mali po krk, ale do hlavy nám to nedorazilo...

Podobné mottá znejú na všetkých stužkových slávnostiach, sú vytlačené na každom maturitnom oznámení a pranierujú sa na nejednom sentimentálnom školskom stretnutí po rokoch. Nekonečný rad motivačno-humoristicko-empatických citátov a fráz, ktorý nás má pripraviť na život dospeláka. Ale čo ak dospelákom už som a aj napriek tomu mi život nevychádza? A zaujíma to vôbec niekoho?

Autorský projekt Prepáč, len odpíšem jemne pripomína divadelnú hru Pštrosí večierok od Ivana Bukovčana. Východiskom je stretnutie bývalých spolužiakov po desiatich rokoch a postupné odhaľovanie trpkej a nezávideniahodnej minulosti. Mladí tvorcovia (Tomáš Kostelník, Veronika Malgot, Michaela Mäsiarová, Otec Mirec, Lýdia Petrušová) však svoju schôdzku neinscenovali v kamennom divadle, ale v kaviarni Urban Space so všetkým, čo k takému dobrému posedeniu patrí – so zasadacím poriadkom, vizitkami s prezývkami, vínom, domácim koláčom a hlavne... s ďalšími spolužiakmi.

Kaviarenská site-specific performance štylizovala divákov do pozície rovnocenných partnerov, spolužiakov, ktorí mohli kedykoľvek zasahovať. Už pár dní pred stretnutím nám bývalá predsedníčka triedy (Veronika Malgot) poslala e-mail, vďaka čomu si divák mohol k danému prostrediu vytvoriť nejaký vzťah, ktorý bol počas spoločnej večere za jedným stolom nutný. Pri hádkach či ohováraniach na záchode sa divák stal investigatívnym spolutvorcom, od ktorého záviseli ďalšie (aspoň) mikrosituácie a celková atmosféra večierka. Hlavní ex-spolužiaci nabádali ostatných, aby esemeskovali, chodili s nimi na „cigpauzu“, alebo aby skrátka konverzovali a navzájom sa vnímali. Najväčšia časť hereckej práce tak nespočívala vo výstavbe a napĺňaní naskúšaného aranžmánu, ale v neustálej improvizácii v intenciách nacvičených epizód a fixných dialógov. Herci teda museli dokonale ovládať tok príbehu, okamžite, inteligentne a samostatne uvažovať v rámci celku, ktorého dôkladná znalosť bola pre uveriteľnosť konaní kľúčová. Pritom potrebovali nájsť balans medzi tým, kedy je nutné pozornosť divákov sústrediť a kedy ju naopak neprivolávať.

Text inscenácie vychádzal z osobných zážitkov a skúseností tvorcov. Prijali tak na seba riziko citového a súkromného odhalenia, ktoré sa princípom verejného priestoru a diváckej participácie ešte znásobilo. Aj napriek tomu si ale ponechali istý odstup pridávaním fiktívnych skúseností, ktoré bolo takmer nemožné oddeliť od tých autentických. To však bolo na škodu najmä pri Michaele Mäsiarovej, ktorej text vyznieval miestami umelo a nekorešpondoval s celkovou autenticitou postavy, čo sa odzrkadlilo aj v jej herectve. Aj napriek tomu, že jej postava bola najvýraznejším hlasom kritického apelu voči narastajúcej apatii a zlyhávaniu komunikácie, jej dlhšie moralizujúce monológy oproti ostatným vytŕčali.

O čom sme sa vlastne všetci rozprávali? O banalitách, i osobných zlyhaniach, o návrate z Kanady i domácich vyťažených dňoch, o radosti z tohto stretnutia i nenávistných prejavoch – skrátka o každodennostiach. Mobilné telefóny ako paralelné javisko tvorili istý tematický leitmotív celého večera – akcentovali prázdnosť a anonymnosť jednotlivých výpovedí aktérov. Paradoxne, čím viac sa vyjadrujeme, tým menej si máme čo povedať, čím viac sa propaguje subjektívnosť, tým anonymnejšie a prázdnejšie pôsobí. Preto prívaly slov o návrate z Kanady Tomáša Kostelníka či o osobných bôľoch Lýdie Petrušovej vlastne nikoho nezaujímali (iste s nezanedbateľnou výnimkou hovoriacich hercov). Aj napriek nabádaniu ostatných k reakcii sa večierok pomaly dostával do podoby intenzívnych „vypisovačiek“ či nahrávaní videí počas trápnych situácií, v ktorých sa obsluha i ostatní zákazníci podniku obracali. Vyjadrovanie čohokoľvek, uprednostnenie komunikácie ako činnosti pred obsahom oznámenia, ľahostajnosť voči výpovediam, komunikácia bez účelu a bez publika, ktorej hlavným príjemcom je sám hovorca – to bolo hlavnou náplňou inscenácie. Stretnutiu bývalých spolužiakov po desiatich rokoch chýbal akýkoľvek význam. Táto nekomunikácia nemala korene v čoraz pesimistickejšej nálade, ktorá zavládla. Išlo o niečo iné, a síce o možnosť a túžbu vyjadriť sa bez ohľadu na povahu oznamu, len aby nás zaregistrovalo naše mikropublikum.

Priestor inscenácie a jej umiestnenie do kaviarne hrali pri tvorbe scenára zásadnú rolu. Nebolo možné počítať so strihom, a keď postava zmizla z jedného miesta, znamenalo to, že sa presunula na iné, kde konala podľa predošlých situácií. Priestor v sebe neniesol žiadne konotácie ani minulosť, neobsahoval žiadne indície, ktoré by dokresľovali jednotlivé postavy. Vďaka tomu presuny hercov a divákov udržiavali tempo, príbeh získal väčšiu dynamiku, prehľadnosť a vďaka typickému hipsterskému kaviarenskému nádychu mal večierok svoju atmosféru.

Aj napriek absencii participatívnych inscenácií na slovenských javiskách možno povedať, že nastáva istý progres. Hoci v kontexte umeleckého obratu k spolupráci diváka s aktérmi divadelní tvorcovia iba kopírujú obraz, ktorý sa vo slovenskom výtvarnom umení plne rozvinul v 80. a 90. rokoch, je Prepáč, len odpíšem po formálnej stránke nevídaným projektom. Odhliadnuc od mojej predošlej úvahy ale ostal v prípade stredoškolskej stretávky princíp verejného fóra nevyužitý a kľúč k riešeniam spoločenských problémov sa nájsť nepodarilo. Zapríčinilo to vari nejasné stanovisko tvorcov k danej problematike?

AD REVIDENDUM 2018?

Bibliografický záznam: Molnár, Jakub. Vážení/é profesori/profesorky, milí spolužiaci! (a tí ostatní). MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2017. [cit. 15.12.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/807.