Tri podoby Evy, tri tváre gazdinej

Je smiešne hrať dnes o ženskej emancipácii? O tom, že kedysi žene, ktorá opustila muža a žila s iným, hovorili „roba“? Devätnáste storočie sa zdá byť tak ďaleko! V našom kontexte hádam manželstvá z nanútenia v súčasnosti neexistujú. Rozvody áno. V niektorých slovenských regiónoch, či subkultúrach je rozvod stále neprípustný. O manželstvo treba bojovať. Veď čo by povedali susedia?

Gazdiná roba Divadla Andreja Bagara v réžii J. A. Pitínského zasadzuje inscenáciu v prológu do nitrianskeho regiónu. Čerpá z neho aj veľkú časť hudobného doprovodu. V úvode vstupujeme do idylického a farebného miesta dedinskej zábavy, ale intonácia a gestika dedinčanov – hlavných postáv aj spevákov a tanečníkov – sú prudké, hlučné a ostré. Nebude to nespútaná zábava, začiatok predznačuje sériu ostrých výmen a dramatických situácií. Dynamické prvé dejstvo, ktoré sa uzatvára rozchodom Evy a Ema, prestupuje do druhého, kontrastne postaveného. Evu vidíme v novej situácii, zviazanú vo svete, ktorý má presné pravidlá. Sála tanečnej zábavy sa mení na strohý, od všetkého oslobodený priestor, v ktorom má každá postava svoj chodníček, v ktorom sa smie kráčať iba priamo a nikdy sa nesmie zísť z cesty. Mŕtve dieťa Evy a Ema je prítomné len v láskavom Evinom geste, nefunkčné manželstvo v Samkovej sklonenej hlave.

Na inscenácii sú v prvom rade príťažlivé ambivalentné postavy, plasticky stvárnené najmä Kristínou Turjanovou (Eva) a Jakubom Rybárikom (Samko). Rybárik nesie tragédiu v svojej postave už od začiatku. Je to láskavý, no výbušný človek s pevnými zásadami, neústupný. V úvode pri vyznávaní lásky Eve vzbudzuje ľútosť, vzápätí strach svojimi ostrými reakciami a prudkými slovami. Turjanová ako predstaviteľka titulnej postavy ju uviedla v troch podobách. Eva naivná, s rozšírenými očami, bezprostredná, veselá. Eva temná, zviazaná, nešťastná, ubitá. Eva uvoľnená, plná nádeje, aktívna.

Gazdiná roba je inscenácia kontrapunktu. Výtvarného, hudobného a hereckého. Výtvarná a hudobná zložka čerpá z nitrianskeho regiónu a sleduje vývoj až po súčasnosť. Herectvo je kontrapunktné v rámci jednotlivých výstupov, prechádza od naivného realizmu cez pohybovú štylizáciu až po psychologickú drobnokresbu. Pitínského eklekticizmus však nie je samoúčelný, ale vytvára komplexný divadelný a estetický obraz príbehu, ktorý sa v jedej z nitrianskych dedín môže odohrávať aj dnes.

 

Bibliografický záznam: Fojtíková Fehérová, Dária. Tri podoby Evy, tri tváre gazdinej. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2015. [cit. 16.12.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/418.