Svet, v ktorom hrá každý svoju postavu

 Roland Schimmelpfennig je typom autora, ktorého kvality spočívajú v nesmiernej remeselnej zručnosti a premyslenom formálnom zvládnutí reflektovanej témy. Aj vďaka tomu dnes patrí v nemeckej jazykovej oblasti medzi najuvádzanejších súčasných dramatikov. Iba od roku 2000 uviedli divadlá premiérovo 26 jeho textov. To je nadpriemerné číslo aj na takú krajinu ako Nemecko, kde je písanie hier na objednávku divadla omnoho rozšírenejšie než u nás.

 

Výsledkom objednávky je aj jeho hra Zlatý drak, ktorú počas tretieho dňa festivalu Nová dráma/New drama 2015 uviedlo v réžii Svetozára Sprušanského nitrianske Divadlo Andreja Bagara.

Schimmelpfennig je výnimočný divadelný remeselník, no zároveň sa mu darí zachytiť témy rezonujúce v spoločnosti. Ideálnym príkladom môže byť práve tento dramatický text. Zlatý drak rozpráva príbeh o bežnom nemeckom bytovom dome, kde sa stretávajú letušky cestujúce z kontinentu na kontinent akoby sa jednalo o pár zastávok MHD, ázijská reštaurácia zamestnávajúca ilegálnych prisťahovalcov, či obyčajný nemecký manželský pár tesne pred rozvodom. Napriek tomu, že sa denne stretávajú, netvoria jeden celok, ale niekoľko paralelne vedľa seba existujúcich skupín. Zakuklení vo svojich svetoch si nevšimnú dokonca ani to, že jeden z ich susedov doma väzní sexuálnu otrokyňu. To, že nemecký dramatik (pravdepodobne podvedome) zachytil meniacu sa náladu v západnej Európe dokazuje fakt, že rok po svetovej premiére tohto textu, konštatovala nemecká kancelárka Angela Merkelová, že „...snaha o multikultúrnosť zlyhala, úplne zlyhala“. Jednotlivé etniká existujú vedľa seba, no namiesto vzájomného obohacovania sa uzatvárajú do seba.

 

Tematických línií by sa v texte dalo nájsť omnoho viac. Pre ilustráciu možno uviesť motív globalizovaného sveta, v ktorom rozhodnutia na jednej strane planéty priamo ovplyvňujú životy ľudí na tej opačnej. Tento aspekt hry podporuje navyše overený formálny prístup, v ktorom sa zdanlivo nesúvisiace príbehy postupne prepletajú, až splynú v jeden.
Nitrianska inscenácia interpretuje tento text primárne ako hru, ktorá vidí svet optikou sociálnych úloh. Každá z postáv príbehu má svoju spoločenskú rolu a v jej intenciách sa pohybuje. Napríklad jednoduchšia letuška Eva (Marcel Ochránek) má pomer so starším kapitánom lietadla (Jana Kovalčíková). Roly sú jasné, ona je Barbie, on Barbiefucker. Ona je submisívna, on dominantný. Ona mladšia, on starší.  Nejde pritom primárne o charakteristiku ich osôb, ale o úlohy, ktoré prijali a spoločnosť ich akceptuje.

Tento zámer režisér Svetozár Sprušanský zdôraznil obsadením jednotlivých postáv. Herci väčšinou stvárňujú postavy opačného pohlavia, rovnako sa pracuje aj s ich vekom. Na scéne tak divák vidí svet, ktorý je sám javiskom. Teatralita a civilný svet sú navzájom prepojené (preto sa napríklad na ilustráciu krvi využívajú červené stuhy). Samozrejme, tento inscenačný princíp kladie veľký dôraz na herecké výkony. Štruktúra hry nevyžaduje od hercov siahodlhé psychologizovanie, čo však neznamená, že nie je čo pokaziť. Naopak, nepresnosti v synchronizácii javiskového konania (či už medzi hercami navzájom alebo hercami a svetlom/reprodukovanou hudbou) vyniknú omnoho viac. Zvláštnu pozornosť si však zaslúži Juraj Ďuriš. Tomu sa dokonale darí balansovať medzi komickou a lyrickou polohou, čo sa počas bratislavského hosťovania odrazilo najmä v monológu starého otca.

Režijný koncept, ktorý si zvolil Svetozár Sprušanský, je veľmi zradný v jednom ohľade. Výrazná práca so sociálnymi stereotypmi a motívom prejavov teatrality v bežnom živote môže zvádzať k dezinterpretácii. Aziati s výrazným líčením očných liniek, či spomínané červené stuhy symbolizujúce krv sa totiž dajú vnímať aj ako neuveriteľne prvoplánový gýč. Zámerom je pritom, naopak, poukázať na kultúrne stereotypy (napr. o vietnamskom karaoke). Podobne je to aj v prípade spomínaného aspektu sociálnych úloh. V tomto ohľade môže napríklad interpretácia letušky Evy Marcelom Ochránkom pôsobiť ako extrémne povrchné využitie typu totálne tupého dievčaťa. Kľúč k tejto interpretácii sa však nachádza v momentoch, kedy Eva svoju úlohu hrať prestane. Marcel Ochránek tento typ opustí a divák vidí, že to bola Eva, kto hral úlohu oživenej Barbie, či rovno nafukovacej panny.

Bibliografický záznam: Zwiefelhofer, Miroslav. Svet, v ktorom hrá každý svoju postavu. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2015. [cit. 16.10.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/381.