Solo lamentoso alebo Boh osobnej pomsty

Sláva Daubnerová je už akýmsi symbolom divadla so zaujímavým príbehom i jeho spracovaním. Vyberá si témy so základom v realite, ktoré na jednej strane fascinujú, na druhej vyvolávajú nechápavé krútenie hlavou.

Daubnerovej inscenácie sú spojením viacerých faktorov, ktoré vytvárajú pútavé diela s názorom a pointou. Skĺbením reálnych faktov, hudby, pohybu, svetla a textu dokáže osloviť a zanechať dlhodobý zážitok.

Výnimkou nie je ani jej zatiaľ posledná inscenácia Solo lamentoso. Tentoraz si Daubnerová zobrala na mušku konflikt z prostredia slovenského mesta Štúrovo, kde sa donedávna odohrávala susedská „dráma“ trvajúca niekoľko rokov. Susedské vzťahy a spolunažívanie narúšala neochota a nezmyselné správanie. Pani Eve N. prekáža neustály štekot psa, ktorý sa ozýva zo susednej záhrady. Po prosbe, či by psa nemohli jeho majitelia upokojiť, dostáva odpoveď, že štekanie je normálne. Úrady jej poradia, aby si pustila rádio, ktoré prehluší aj psa. Rady sa teda drží a začne si púšťať nahlas rádio. Lenže to sa zase nepáči susedom v okolí. A tak si začnú robiť zo života peklo. Navzájom sa tyranizujú, ohovárajú, udávajú a nenávidia. Púšťanie hudby graduje až k rozhodnutiu púšťať miesto rádia iba jednu skladbu dookola. Operná ária, ktorú naspieval Placido Domingo, sa ozýva éterom až do zbláznenia.

Inscenácia ukazuje pohľad Evy N., no neopomína ani druhú stranu. Pohyb, presné tempo a rytmus inscenácie odkrýva tému izolovanosti človeka, ktorý sa snaží zachovať si osobný priestor. Plnohodnotný život je narušený, čo je pre dotknutú osobu vážnym problémom. No na druhej strane tento problém v sebe obsahuje aj dávku vtipu. Absurdnosť konfliktu rastie do enormných rozmerov, ktoré u diváka vyvolávajú smiech a pobavenie.  Daubnerová s citom a účelovo zobrazuje základné momenty konfliktu. Precízne buduje mizanscény, dáva si záležať na každom geste, pohybe i celkom prejave. V skratke, v sekvenciách jednotlivých rokov, ukazuje, ako sa stupňuje odhodlanie Evy N. bojovať za svoju vec. Zároveň s ním graduje aj jej duševné šialenstvo. Eva N. prechádza rôznymi štádiami – zúfalstvo, beznádej, zúrivosť, apatia. Daubnerovej stačí na zobrazenie celého konfliktu minimum rekvizít – hojdacie kreslo, miniatúrne rodinné domy, závesy. Aj s týmto minimalizmom dosahuje požadovanú atmosféru nenávisti,  súcitu i odľahčenia.

Sláva Daubnerová rozohrala za pomoci naštudovaných dostupných dokumentov, svetla a hudby, nezvyčajný part. Ako všetky jej inscenácie, aj táto zaujme svojím estetickým stvárnením a ponúkanými pohľadmi na tému. Divákovi nepodsúva jasný názor, ale necháva ho, nech si sám z fragmentov poskladá vlastný obraz a utvorí si tak vlastný názor. Solo lamentoso sa na rozdiel od neustále opakovanej árie nestane odrhovačkou, ktorá drása nervy, ale skôr príjemným opusom, ktorý pobaví, no zároveň vás z neho i zamrazí.      

Bibliografický záznam: Šnircová, Zuzana. Solo lamentoso alebo Boh osobnej pomsty. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2016. [cit. 16.10.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/554.