Rosmersholm na tisíc a jeden spôsob [Dotyky a Spojenia]

Rosmer je silným politickým nástrojom, o ktorý bojujú dve znepriatelené hnutia: liberáli a konzervatívci. Osvietení, tí ktorí zastupujú stranu svetla, využívajú jeho (bohužiaľ pre nich chvíľkový) antropologický obrat. Chcú z neho vytvoriť svoju novú hviezdu. Konzervatívne hnutie sa nebojí znížiť až k podpásovému útoku na jeho morálnu integritu. Zaujímavé je, že konzervatívci si snažia udržať vplyvného člena práve tým, že ho vydierajú jeho nekonzervatívnymi prehreškami. Kto ho ako trofejného dvanástoráka zastrelí, je koniec koncov jedno. Ide predsa iba o tento lov. Rosmera baví bojujúce strany sledovať a teší sa na to, že si po dlhom čase u konzervatívcov konečne vyskúša niečo nové.

Alebo inak: Rosmer je neustále naviazaný na svoju minulosť. Nevieme, či podviedol alebo nepodviedol svoju ženu, ale snaží sa s vlastnými výčitkami vysporiadať prehnanou aktivitou. Bojí sa komukoľvek pozrieť do očí. Spriada plány, ako by mohol zlomiť svojich dovtedajších protestantských "kumpánov". Tí mu totiž svojou okázalou mravnou čistotou až príliš pripomínajú vinu za smrť vlastnej ženy. Viac, než o dušu sa začína starať o svoje telo. Demonštratívne vystupuje z cirkvi: nechá o sebe napísať článok, volá k sebe starých humanistických profesorov, oblieka sa tak, aby zvýraznil svoje človečenstvo. Nakoniec sa mu nepodarí nasadiť cirkvi parohy, ona to urobí jemu. Spriahne sa s jednou z jeho manifestácií a prinúti ho kapitulovať. Veď cirkev nejaké pekelné brány nepremôžu (Mt 16,18).

Ďalšia možnosť: Rosmer sa ako bývalý telocvikár kedysi stal protestantským pastorom. Teraz si uvedomuje, že urobil chybu. Na panstve si nájde podnájom nová učiteľka telesnej výchovy Rebeka a on sa do nej bezhlavo zamiluje. Drží to všetko pod talárom, až kým konečne nezomrie jeho žena. Vtedy opäť nahodí bežecké tretry a odchádza od viery. Z pivnice vytiahol starý pingpongový stôl, no hrať na ňom nebude. Je už starší a jediné, po čom túži, je vlastne napísať knihu svojho života. Snaží sa, no na stole ho ale straší iba hŕba prázdnych strán. Rosmer nemôže zabudnúť na svoju mŕtvu manželku, ktorá sa do papiera s veľkou obľubou obliekala. Je s jej samovraždou naozaj všetko s kostolným poriadkom (nech už si kostolný poriadok o samovraždách myslí, čo len chce)? Nakoniec žiada svoju mŕtvu manželku, aby mu pomohla skončiť so životom. Do záhrobia si ale berie aj svoju novú kolegyňu a svoje obľúbené parohy - to, keby sa naňho náhodou jeho prvá manželka ešte stále hnevala.

A ešte oveľa viac ďalších interpretácií... V zásade ma vôbec nezaujíma, akú interpretáciu si vymysleli Kubran s Ballekom v inscenácii Rosmersholm. To, čo ma fascinuje, je práve šírka možností, ktoré ich inscenácia ponúka. Tvorcovia sa so mnou hrajú intelektuálnu hru. Teší sa ma, že si o mne vôbec nemyslia, že som hlúpy. Ja sa hrám rád, a preto miesto toho, aby som sa nechal vyviesť z miery hercami - niektorí si úplne zbytočne vypomáhajú realistickým psychologizovaním svojich výstupov, radšej sa sústredím na symboly.

Keďže sa s ponúknutým materiálom hrám a interpretácie si vo svojej hlave mením a upravujem podľa momentálneho stavu mysle, nebudem samozrejme tieto symboly analyzovať. Každú sekundu by totiž bola moja analýza iná. Po každom ďalšom podnete od tvorcov si pre seba vytváram novú a novú koncepciu ich réžie. A to ma baví. Teraz konečne rozumiem, prečo Rosmersholm fascinoval symbolistov už pred 121 rokmi. A číslo 121 tu tiež nesie odkaz. Uhádnete aký?

Bibliografický záznam: Moško, Matej. Rosmersholm na tisíc a jeden spôsob [Dotyky a Spojenia]. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2014. [cit. 16.10.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/224.