Reality šou v Národnom alebo Kone, ktoré (len) tancujú

Slovenské národné divadlo zrejme chcelo staviť na divácky istú kartu, keď uviedlo dramatizáciu McCoyovej novely Aj kone sa strieľajú v réžii Martina Hubu – po vzore Tančiarne – ako tanečne ladenú činohru. Stačí to však?

Horace McCoy napísal novelu Aj kone sa strieľajú v období veľkej hospodárskej depresie, keď sa veľkým fenoménom stali tanečné maratóny. Tie boli obrovskou atrakciou pre divákov a teda istým finančným ziskom pre organizátorov, no zároveň sa v nich odzrkadľovala vtedajšia zlá sociálna situácia Američanov. Súťažiaci sa snažili v tanečnom maratóne udržať čo najdlhšie, išli až za hranice svojich síl, pretože víťazstvo pre nich predstavovalo určité východisko a šancu na lepší život. McCoyova novela obsahuje silné témy ako existenciálne pocity ľudí v hraničných situáciách i nekonečnú ľudskú túžbu po lepšom živote. Zároveň však zobrazuje aj honbu za finančným ziskom bez ohľadu na ľudskú dôstojnosť a morálku. Text tak ponúka niekoľko možných interpretačných východísk. Čo sme ochotní urobiť pre vlastné šťastie, kam až dokážeme zájsť? A na druhej strane: Máme právo vziať život druhému, i keď nás o to sám požiadal? Samotná inscenácia Aj kone sa strieľajú v SND odpovede na otázky neprináša a zrejme to bude preto, že žiadne otázky ani nekladie.

Divadelný Let´s Dance

Už samotný podtitul inscenácie: Dance Shot – Vydržíš tancovať 879 hodín? vyjadruje jej lajtmotív. Od začiatku predstavenia divákovi vnucujú pocit, že je súčasťou akejsi tanečnej šou – pri čom vidí do jej zákulisia i do osobných osudov súťažiacich. Antiiluzívnosť sa prejavuje aj násilnou interaktivitou hercov-moderátorov, ktorí počas inscenácie komunikujú s publikom (Zuzana Fialová ako moderátorka behá medzi divákmi a kladie im otázky, pri čom ich natáča kamera a záznam je priamo premietaný na dve veľkoplošné plátna). Divadlo sa tak mení na skutočnú reality šou. A ako každá správna reality šou Aj kone sa strieľajú prinášajú životné osudy, veľké emócie a samozrejme tanečné vystúpenia. Inscenátori tak dávajú divákovi presne to, čo chce, alebo čo si myslia, že by mohol chcieť.

Problém (len) dramatizácie?

Jedným z problémov inscenácie je už samotná dramatizácia (M. Čibenková), ktorá, ako sa zdá, nevyužila potenciál McCoyovho textu. Dramatizácia vyznieva príliš plocho a rozvláčne, stráca sugestívnosť pôvodného príbehu a na javisko sa tak nedostáva príznačná krutosť a zároveň poetickosť predlohy. Sme (len) svedkami niekoľkých príbehov, či osudov párov, ktoré sú súčasťami tanečnej mozaiky. Postavy sú všetky nutne ploché, aby sa na krátkom priestore mohol vykresliť ich trpký osud a zároveň prejavili nejaké vášne a emócie. Tie sú však vo výsledku len efektom. Každý  pár je reprezentantom určitého typu a má jednoznačne určený motív. Novomanželia s dieťaťom na ceste bez peňazí, starnúci umelci, neplnoleté dievča, ktoré ušlo z domu s chlapcom, ktorí ujde jej, unudení súrodenci z bohatej rodiny, či ordinárni profesori, ktorí nemajú na živobytie. Každý jeden sa ženie za víťazstvom, za vidinou lepšieho zajtrajška, či vôbec nejakej záchrany – ich skutočná bolesť je však v inscenácii akosi skrytá. Herci nehrajú komplexné postavy, ale skôr figúrky s jednoduchými kontúrami a miesto vyjadrenia motivácií a pocitov nutne skĺzavajú do zbytočného afektu. Výnimku tvorí Gloria, ktorá rámcuje celý príbeh a tiež Robert, ktorý sa stáva akýmsi komentátorom udalostí na javisku i mimo neho. Jakub Rybárik v úlohe dobráka Roberta stojí akoby mimo celého diania, v súťaži je snáď jediný, koho hlavnou motiváciou nie je výhra. Aj do šou sa dostáva celkom náhodou, keď si ho Gloria vyberie z davu divákov ako partnera. Zároveň je postava Roberta v inscenácii najmiernejším a najcitlivejším komponentom, s čím citlivo pracuje aj samotný Rybárik. Jediným úskalím jeho hereckého prejavu je fakt, že sa mnohokrát na javisku stráca a pôsobí až príliš nevýrazne, keďže je utláčaný expresívnym herectvom kolegov. Robertove monológy ponúkajú iný pohľad na zvrátené dianie v súťaži a sčasti aj prienik do zložitej osobnosti Glorie. V rámci inscenácie však tieto výstupy mnohokrát pôsobia nekoherentne a zbytočne – v konečnom dôsledku vyzerajú skôr ako emocionálny atak na diváka (pred každým monológom kamera nasníma detail Rybárikovej tváre so sugestívnym výrazom).

Vznešenosť dnes nie je v móde

Už z úvodnej scény je jasný Gloriin charakter a podobne i charakter celej inscenácie. Gloria prišla na konkurz, stojí sama na javisku a keď ju režisér – Martin Huba vyzve, aby predviedla, čo si pripravila, zahrá Janu z Arcu. Mučeníčku, ktorá sa kvôli svojej viere a svojmu presvedčeniu postavila ostatným. Gloria je tak predstavená ako vzdorovitá mučeníčka súčasnosti. Oproti svojmu hereckému partnerovi dokáže Táňa Pauhofová svojím sugestívnym prejavom v momente ovládnuť celé javisko. Bohužiaľ, je však jej charakter jasný už od začiatku a herečka tak nemá veľa možností, kam postavu posunúť – vzdor strieda skryté zúfalstvo a neskôr už len apatia a rezignácia... Keď režisér (M. Huba) v úvode oznámi Glorii, že rolu nedostáva, reaguje na to replikou: „Takže som zhorela ešte skôr, ako ma upálili?“ A práve v tomto sa skrýva podstata Gloriinho osudu. Jej život skončil skôr ako prišiel skutočný koniec. V živote nikdy nebola šťastná, nikdy ju nestretlo nič dobré, jediné východisko, doslova vykúpenie, pre ňu predstavuje smrť. Na samotný charakter inscenácie upozorňuje práve režisér svojou pochybovačnou reakciu na Glorin výber Jany z Arcu: „Vznešený výber... I keď vznešenosť, dnes, a tu...“ A tým celým je zrejme naznačené, že ďalej už môžeme čakať len plytkú masovú zábavu, nič viac. Nanešťastie mal režisér do bodky pravdu (a možno to ani netuší).

Inscenácia Aj kone sa strieľajú stojí na príbehu, ktorý je zasadený do prostredia tanečného maratónu. Tanec by teda mohol byť koherentne vsunutý do deja, no v tomto prípade je to skôr výnimkou. Inscenácia sa postupne stáva už iba tanečnou exhibíciou komentovanou lacnými vtipmi moderátorov a poetickými monológmi Roberta. Predošlá Hubova tanečná inscenácia Tančiareň disponuje celkom odlišnými atribútmi. Nejde v nej o konkrétny príbeh, ale skôr o ilustráciu dejinného vývoja prostredníctvom tanečných vystúpení a jednoduchých etúd. Režisér chcel zrejme zopakovať úspešný vzorec, avšak v tomto prípade to bol krok vedľa. Samotný príbeh či téma inscenácie tak padli na úkor dobre nacvičených tanečných choreografií a divák môže paradoxne nadobudnúť dojem, že príbeh Glorie i ostatných postáv len sekunduje tanečným výstupom hercov.

Priveľa tanca, primálo divadla a žiadne kone

V inscenácii sa mierne vytráca aj samotný motív koní, ktorý je silnou súčasťou hlavnej myšlienky novely – z tanečného maratónu, kde súťažiaci ako kone bojujú o svoje miesto v pretekoch, sa postupne stáva doslova cval o život. V samotnej inscenácii je ale tento motív spracovaní len povrchovo. Ako metafora slúži prostredníctvom rekvizít – každý pár už v úvode dostáva svoj stojan s oblečením, ktorý alegoricky predstavuje stajňu pre kone. Pred začiatkom maratónu herci rozostavajú stojany vedľa seba a postavia sa do nich tak, že vyzerajú ako kone v boxoch pred dostihmi. Ďalej sa s týmto prvkom ale v inscenácii nepracuje (istú výnimku tvoria iba konkrétne repliky postáv: „Naháňame sa tu ako kone“). Motív sa vracia až v závere, keď Robert rozpráva príbeh, ako jeho dedko zastrelil koňa so zlomenou nohou, aby sa netrápil.

Charakter inscenácie ako reality šou načrtáva možnosť vyjadriť kritiku devastujúcej sily plytkých televíznych programov a inscenácia by tak mohla byť ironickým obrazom súčasných šou, ktoré nám predkladajú predžuté emócie. Tvorcom sa však (len) podarilo premeniť divadlo na jednu veľkú (ne)televíznu zábavu – s moderátormi i s reálnym priamym prenosom na veľkoplošných plátnach, s tanečnými aj speváckymi vystúpeniami, s peniazmi, sexom, krvou, veľkými emóciami i šokujúcim záverom. Ak teda aj mali tvorcovia zámer odkryť niečo viac, bohužiaľ to k divákom nepreniklo...

Z inscenácie tak vôbec nie je jasná režijno-dramaturgická koncepcia. Aj Robertov záverečný monológ je napokon len efektným ukončením programu – sentimentálnou bodkou na záver, vďaka ktorej majú diváci pocit, že videli aspoň závan umenia. V inscenácii Aj kone sa strieľajú sa možno prekračujú hranice možností – osobných, fyzických i morálnych. Samotná inscenácia však žiadne hranice neprekročila, zostala v prvom pláne tanečnej činohry so zvučným titulom. Kameňom úrazu je aj to, že divák vlastne nevie, na čo sa pozerá, resp. čo má vidieť. Nie je si istý, čo mu tvorcovia chceli povedať, ba dokonca, či mu vôbec niečo chceli povedať. Napriek interaktívnym vsuvkám a neustálym prehovorom hercov/moderátorov k divákom, tak paradoxne samotný príbeh s divákom nekomunikuje. Tak si „bežný“ divák pozrie tanečné vystúpenia a oddýchnutý odchádza domov. Vôbec sa netreba pýtať, prečo či načo takáto inscenácia vznikla. Odpoveď je celkom jednoznačná a zároveň jednoduchá: tanečná reality šou v priamom prenose, navyše so známymi tvárami a v noblesnom prostredí Národného divadla. Čo viac si divák môže priať? A predsa len môže... a mal by!

Bibliografický záznam: Cvečková, Katarína. Reality šou v Národnom alebo Kone, ktoré (len) tancujú. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2013. [cit. 20.10.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/42.