Poučenie o prežívaní tanečného umenia [Dotyky a Spojenia]

Priznávam sa, že nepíšem o tanečnom divadle, pretože mu nerozumiem. A to nehovorím iba o súčasnom tanci, pri ktorom by som sa zmohol asi iba na technický popis: "Váľa sa. Opäť sa váľa. Teraz vstala. To je podnetné, teraz sa váľajú obaja." Ja si netrúfam dokonca ani na výrazne epické predstavenia z Elle Danse. Viem, tento úvod je iba veľmi primitívnou výhovorkou - alibizmom, ale vzhľadom na to, že ja som tanečný primitív, považujem ju za adekvátnu. Hoci sa bude zdať, že dnes robím výnimku, na konci môjho príspevku pochopíte, že vlastne opäť o tanci nepíšem.

Babylonská veža Štúdia tanca z Banskej Bystrice je priezračná. Najprv vidím dva tancujúce páry - asi sa dobre bavia. Neskôr k nim príde ďalšia žena, čo prirodzene spôsobí nepomer v skupine - asi sa už až tak dobre nebavia. Po tom, čo sa situácia stále viac a viac komplikuje, postavia "ľudia" na javisku kríž zo stavebných kvádrov. V tomto momente si už začínam spájať koncept s tým, na čo sa pozerám. Stačí nepatrný zásah do konštrukcie a z kríža sa stane človek. A človeku sa treba klaňať, aby mohol prísť jeho pád. Toľko som teda porozumel. A teraz k tomu, prečo som sa vlastne rozhodol písať o tanečnom predstavení.

Hralo sa na námestí, čo už samo o sebe prináša rôzne komplikácie (vietor, šero, blízke terasy večerných podnikov, či nutkanie divákov sledovať skôr romantický mesiac nad javiskom, než tanec). Avšak najpodnetnejšie pre mňa bolo akési simultánne tlmočenie javiskových obrazov, ktoré pre nás všetkých - okolostojacich vykonával miestny neobyvateľ. 

Keď v úvodnom obraze tancovali spomenuté páry svoj radostný tanec, tancoval a zabával sa aj on. Dokonca aj so psom. (o prežívaní psa budem písať inokedy) Akonáhle sa situácia na javisku zastavila a tanečnica sa chystala skočiť na partnerovo rameno, pán začal spievať: "Láska je tu s nami". A keďže sa dievčina akosi nemala k samotnému skoku (to tak určite chcel choreograf), môj referenčný bod na ňu zakričal: "Bezdomovec si!" a prestal divadlo ďalej sledovať a vykladať. Pre ňho bolo dielo uzavreté dávno predtým, než sa na javisku vztýčil kríž, či babylonská veža. On tanečnému jazyku rozumel hneď. No a presne vtedy mi to doplo. 

Treba sa na to pozerať cez seba. Do tanečného divadla sa treba vnoriť a vnímať akusticko-vizuálny vnem celým svojím telom, ba celým svojím životom. Je potrebné nechať celé svoje "ja" podľahnúť hudbe. Nie, nestačí si iba distingvovane klepkať nohou, prípadne o niečo odvážnejšie ťukať palcom o vlastné stehno. Treba tancovať, počúvať a nechať sa premôcť víťazstvom hmoty ľudského tela nad priestorom. Tak! Presne to treba! Nabudúce to tak urobím. Nabudúce porozumiem.

Bibliografický záznam: Moško, Matej. Poučenie o prežívaní tanečného umenia [Dotyky a Spojenia]. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2014. [cit. 16.10.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/217.