MLOKi

Pani Bennetová alebo …

Nitrianske divadlo Andreja Bagara dramatizovalo krásnu literatúru – román Anglickej spisovateľky Jane Austinovej Pýcha a predsudok. Réžie sa ujal Ľubomír Vajdička, ktorý je známy svojimi dramatizáciami na slovenských javiskách. Odchovaný divák preto čaká slušný tradičný kus, ktorý príjemnou formou. Avšak skoro štvorhodinová inscenácia je slabým odvarom tradičného kumštu.

Inscenácia je statická a málo nápaditá. Román ponúka širokú škálu možností inscenovania, avšak na scéne sú iba klasické výňatky, ktoré obsahujú všetky filmové podoby tohto románu. Ničím neprekvapila ani koncepcia príbehu, kedy postava Jane Austinovej opisuje sestre prostredníctvom listov svoj nový román. Občas počuť jej hlas z reproduktorov a rozprávačské pasáže o poryvoch citov hlavných hrdinov. Tieto reprodukované časti sú dopovedajúce barličky, ktoré dopĺňajú to, čo herci a režisér nevybudovali – vzťahy a koncepciu.

Austinovej charakterové postavy kamsi zmizli, ostali len postavičky. Jazyk zvulgárnel, anglická noblesa prešla do slovenskej povýšenosti a malosti. Všetko to, čo robí Austinovú Austinovou odišlo kamsi do neznáma. Na javisku ostali postavičky, ktoré do seba nešikovne narážali bez zjavnej príčiny. Dokonca niektoré akoby vypadli z filmového plátna, len akési oklieštené. Stratil sa herecký vklad a režijný zámer. Počas celej inscenácie sa nedozvieme, čo nám vlastne inscenátori chceli dramatizáciou povedať. Divák môže iba tápať v tme, či to má aj hlbší zmysel, alebo je to presne to čo vidí – „inscenovaná čítačka“. Celkový dojem nezachránili ani herci, ktorí postrádali disciplínu.

Po troch hodinách inscenácie si poviete, že sa pozeráte na šou pani Bennetovej, ktorú stvárnila Gaba Dolná. Nemožno jej nič vyčítať, pretože sa držala svojej postavičky a doviedla ju k dokonalosti. Bola to najvýraznejšia postava celej inscenácie. Svojimi rozvláčnymi gestami, účelovou mimikou a cielenou moduláciou hlasu vyvolávala salvy smiechu a búrlivé potlesky. Stala sa postavičkou par excellanse. Bolo jej plné javisko, aj keď mala iba drobný výstup. Manipulovala svojím mužom, deťmi i cudzími ľuďmi. Miestami to naozaj vyzeralo tak, akoby celá inscenácia bola len o nej. Gaba Dolná posunula pani Bennetovú k naším konvenciám. Odstránila anglickú „zošnurovanosť“ a zaviedla slovenskú dedinskú rozšafnosť.

Ivan Vojtek ako pán Bennet sa sporadicky priblížil k vízií anglického povzneseného humoru. Často skĺzaval k prílišnému sarkazmu. Neustále bol v župane, čo naznačovalo jeho ležérnosť a pohodlnosť.

Pána Darcyho stvárnil Tomáš Maštalír. Jeho Dárcy bol viac dedinský „mačo“ ako hrdý a pyšný majiteľ obrovského panstva. Jeho najvýraznejším hereckým atribútom bolo pózovanie v priestore. Väčšinu hry stál a dominoval. Dokonca mal spomedzi mužov aj najvyšší klobúk. Keď sa prihováral, skôr kričal. Neustále mal výraz znudeného človeka. Dokonca u neho nebol badateľný ani prerod k náklonnosti, či láske. Aj na mieste, kde by to bolo vhodné, hral skôr nechápavého “burana” ako šťastného muža.

Elizabeth Bennetová Kristíny Turjanovej tiež pôsobila inak ako by sa na anglickú dámu patrilo. Neustále zvyšovala hlas, skákala do reči a oháňala sa rukami. Bola zlá, keď mala byť taktná. Dokonca na niektorých miestach úplne vypadávala z konceptu. Celkovo sa skôr správala ako dedinská dievka. Bola bez taktu a šarmu. A v závere bohužiaľ vyznievala ako „zlatokopka”.

Kostýmy boli tiež také nijaké. Akoby si vychýrená kostymérka Marína Havran nedala na ničom záležať. Všetky ženy sú oblečené v rovnakých empírových strihoch krémovej farby a v saténe. Všetky spolu navzájom splývali a strácali sa v priestore. Nebolo na prvý pohľad jasné kto je kto. Mužské kostýmy to v tomto prípade vyhrali. Boli jednoduché a uveriteľnejšie. 

Musím povedať, že dobové tančeky, presúvanie sa sem-tam a sedenie na stoličkách neveľmi pomohlo vzťahom medzi postavami. Chýbal náboj, pointa, vášeň a život. Iba Dolná bola akýmsi zvláštnym ohnivkom, ktoré celú inscenáciu držalo pri vedomí. Mnohé veci sa odstupom času menia a naberajú svoj vlastný život. Ale vychovávať diváka na otrepaných vtipoch a hrať na prvú nôtu, ktorú zacítiť z publika je nezodpovedné, i keď v mnohých prípadoch to má odozvu, bohužiaľ.

Zuzana Poliščák Šnircová

Absolvovala odbor Teória a kritika divadelného umenia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Je členkou a spoluzakladateľkou zoskupenia MLOKi. V rámci svojej profesie sa zaujíma hlavne o divadlo pre deti a mládež. Od roku 2012 pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave, kde spolupracovala na viacerých projektoch (napr. Europeana photography, Google arts and culture, Prolegomena dejín slovenského divadla, Zlatá kolekcia slovenského profesionálneho divadla). Momentálne pôsobí ako manažérka výstavníckej činnosti. Venuje sa aj recenzovaniu, napr. pre Monitoring divadiel alebo časopis kød – konkrétne ø divadle.