Orwell čítaný „odzadu“

Keď som ešte ako študentka videla Mikuláškovu inscenáciu Orwellovho kultového románu 1984, bola som sklamaná. V recenzii som (hoci kostrbato) tvorcom vyčítala najmä neobsiahnutie pre mňa vtedy hádam najpodstatnejších prvkov diela – skľučujúcej atmosféry, ktorou Orwell čitateľa púta a desí zároveň a tiež do poslednej chvíle živenej nádeje na zmenu, ktorá samozrejme nenastane. Dnes by som to možno vnímala celkom inak, ale od tohto zážitku som si viackrát kládla otázku – ako vlastne inscenovať 1984-ku? O to viac ma zaujalo, že tvorcovia Rastislav Ballek, Matúš Kobolka, Katarína Holková a Tom Ciller sa rozhodli ju „neinscenovať“.

Štvorica umelcov Orwella číta „odzadu“. Dôraz kladú najmä na autorovu rozsiahlu vysvetľujúcu poznámku Princípy Newspeaku a dielo uzatvárajú do terminologicky neľahko uchopiteľnej formy na hraniciach inscenácie, inštalácie a performancie. Autor konceptu a režisér Rastislav Ballek obsahovo kombinuje poznámku – fiktívny text faktografického charakteru s výňatkami z románu – akýmsi argumentačným „newspeakom“. O to bližšie sa dostáva k jadru rétoriky zvráteného systému, ktorý sa javí príliš bizarný na to, aby mohol fungovať, ale niektoré jeho atribúty nám nie sú až také vzdialené, ako by sme chceli. Jeho „princípy“ sú dovŕšením neistoty, nádej z nich úplne vyprchala, ostalo iba pochmúrne vytriezvenie s podtextom: „lepšie to už nebude, toto je tvoja realita“.

Režisér sa síce nevybral cestou ilustrácie príbehu, ale dianie v javiskovom priestore jasne odkazuje na tretiu časť Orwellovho románu. Dodržiava chronológiu Winstonovho uväznenia, psychického aj fyzického obnaženia, O’Brienovej demagógie až po absolútnu apatiu a podvolenie. Teda tri fázy Winstonovej „reintegrácie“ – učenie, pochopenie, osvojenie. Románové alúzie dopĺňa hra s ideou jazyka ako nástroja totality a kontroly. Tvorcovia rozkladajú jazyk na slová, ktoré stelesňujú písmom písaným na steny kubusu aj premietaným na obrazovku, zvukom reprodukovaným aj čítaným, skratkou či povelom v zdrojovom kóde. Diváka/návštevníka preto neustále ohlušujú harmonické aj disharmonické melódie, rušivé tóny, texty, zhluky písmen, rozsypaná klávesnica, oklieštené prehovory performerov (napr. v dialógu jedného z diskutérov zastupuje mĺkvy stroj, ktorý odpovedá písomne, aby sa zachovala ďalšia podstatná ingrediencia – jednokanálovosť všetkých vnemov).

V Štúdiu 12 nie je možné všetko naraz vidieť, počuť, vyhodnotiť. Prvotný tradicionalistický dojem z rozmiestnenia „hracieho“ a diváckeho priestoru je skôr chyták, na ktorý treba rýchlo zabudnúť. Princípy Newspeaku hneď od začiatku nabádajú diváka/návštevníka k interakcii, k aktívnemu skladaniu čriepkov mozaiky do vlastného zážitku. Dá sa to vnímať dvojako – ako lákavá výzva prekročiť zaužívané hranice, alebo ako manipulácia (takto princíp viackrát v rozhovoroch režisér definoval), ktorej sa divák musí podrobiť, aby jeho zážitok nebol úplne prázdny. Predsa len, vstupovaním do inštalácie sa divák stáva nielen pozorovateľom, ale aj objektom pozorovania. No kým u Orwella je ten, kto sa nechá manipulovať, stratený, u Balleka divák, ktorý sa podrobí manipulácii, získa viac.

Na jednej strane „hracieho“ priestoru z obrazovky čítame abecedne zoradené slová, na prvý pohľad pripomínajúce voľný tok asociácií, pod ktorými sa ale dá od začiatku tušiť rozkúskovaný úryvok; na opačnom konci v bielom kubuse uväznený Robert Roth odkazuje na Winstona v cele Ministerstva lásky, ktorý tak ako počas svojej „kariéry“ cenzuruje, na biele steny spisuje slová v intenciách old- aj newspeaku, aby tie (ne)správne napokon prekryl cenzorskou páskou. Neskôr sa objavuje aj Dominika Kavaschová a predčíta nezrozumiteľný sled slov z obrazovky, ktorý po nej stroj mechanicky spojí do monológu. Môžeme a nemusíme ju vnímať ako Winstonovu Júliu. V závere sa však, podobne ako z románovej postavy, aj z tejto krásnej mladej ženy stáva neforemná apatická bytosť – Kavaschová na seba navlieka kombinézu, ktorú vyplní zhúžvanými handrami, aby deformovala črty svojej postavy a púdrom premenená na sivú starenu odchádza. Z bieleho kubusu podobne ako z Ministerstva lásky nevychádzajú ľudia, ale trosky.

Tvorcovia radením scén a prehovorov či textu znejúceho z reproduktorov dômyselne, hoci veľmi nežne, nahlodávajú aj myseľ svojho návštevníka. Robia to chvalabohu mierumilovnejšie, než ako sa k podobnému výsledku dopracúva Orwell, ale zvádzajú k úvahám, nakoľko možno „newspeakovú“ cenzúru vztiahnuť na našu súčasnosť. Za podobnými (jemne konšpiračnými) názormi netreba chodiť ďaleko. Prirovnania k newspeaku vyplavujú debaty o politickej korektnosti vo vyjadrovaní (ktorá je miestami vnímaná ako precitlivená), o (ne)zverejňovaní informácií, o (ne)objektivite médií, o mediálnej demagógii, lebo predsa všetko, čo sa dozvedáme, môže ‒ ale zároveň nemusí ‒ byť iba fragment celku.

Je jasné, že Princípy Newspeaku sa podobne ako spomínané problémy dočkajú antagonisticky protirečivých odoziev. Ja som sa ale tentoraz minimalistickou „orwelliádou“ zlákať (alebo zmanipulovať?) nechala.

Bibliografický záznam: Lejková, Lucia. Orwell čítaný „odzadu“ . MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2016. [cit. 19.12.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/675.