Od dotyku so smrťou k naplneniu túžob

Premiéra diela Kataríny Brestovanskej s názvom Medzi túžbou a smrťou sa uskutočnila pár dní predtým, ako koronavírus na neurčito pozastavil všetky kultúrne podujatia a čiastočne aj naše životy. Síce sme si v ten piatkový marcový večer už nepodávali ruky, ale netušili sme, že existenciálna ťažoba, ktorá na nás v niektorých častiach predstavenia padala, sa onedlho stane súčasťou nášho každodenného bytia.

Dielo sa stalo neplánovanou anticipáciou súčasnosti, v ktorej sa všetci pohybujeme medzi dvoma extrémami ukotvenými v názve – medzi túžbou po opätovnej voľnosti a sledovaním čísel smrtnosti. Námet má autobiografické východisko, teoreticky ho rámcujú koncepcie Ericha Fromma, Irvina D. Yaloma a Abrahama Maslowa. Pociťovanie vlastnej pominuteľnosti, schopnosť produkovať a napĺňať túžby s vedomím smrti a strachu z konca vytvárajú obsahovú platformu, ktorú performerka pohybovo a neskôr aj zvukovo rozvíja.

Premiéra prebiehala v Pistoriho paláci v Bratislave a javila sa, ako by bolo dielo vytvorené unikátne pre tento priestor. Architektúra mestského paláca z 19. storočia, jeho vysoké stropy, široké schodisko a priechodné miestnosti s deliacimi priečkami a masívnymi drevenými zárubňami namiesto dverí výrazným spôsobom formovali dramaturgiu tanečno-hudobnej udalosti. Je otázne, či a ako ju zmení prenesenie do odlišného priestoru.

Tanec smútočného venca

Na začiatku bola divákom prisúdená rola účastníkov tichého smútočného sprievodu. Kráčajúc pomaly hore schodmi, nasledovali sme dvoch mužov a performerku, ktorá na svojom chrbte niesla kovový skelet truhly. Následne sme z jedného určeného miesta sledovali tanec pohrebného venca – kruhový zhluk čierno-bielych umelých kvetov sa stal Brestovanskej maskou, z ktorej vystupovali do čiernej odeté údy. Podivuhodné stvorenie sa k nám postupne približovalo z poslednej z radu miestností. Využívanie slepých uhlov zárubní, ako aj abstraktný charakter celého výjavu a jeho symbolickosť vytvorili esteticky najvycibrenejší a najefektnejší obraz celej performancie. Paradoxom je, že hoci tu performerka bola zbavená tváre, jej spola dehumanizovaná podoba sa divákom dokázala priblížiť viac – fyzicky aj emocionálne – než neskôr, keď sa opäť stala ľudskou bytosťou.

Nasledujúca časť bola najminimalistickejšia v pohybe a najťaživejšia vo výraze aj obsahu. Brestovanskú sme našli stáť v kúte, z úst si pomaly vyťahovala dlhú fialovú smútočnú stuhu. Do tejto akcie performer a hudobník Adam Dekan, pôvodne jeden z vodcov pohrebného sprievodu, v druhom kúte sugestívnym hlasom recitoval anglické verše plné temnoty, bolesti a zúfalstva („Oh dear, oh dear, im lost deep in doubt...“). Slová a performatívne gesto sa obsahovo do istej miery zrkadlili a boli asi najsilnejšou artikuláciou úzkostného duševného stavu.

Telo, ktoré túži

Ak prvé tri časti primárne oscilovali okolo smrti, v záverečnej časti smrť ustúpila žiadostivým prianiam, sebauvedomovaniu, plneniu si želaní. Aj tanečný prejav bol odrazu živší, dychtivejší, expresívnejší. Performerka už nebola znakom, symbolom, ale sama sebou a vo vlastnom tele. Univerzálnosť bola nahradená konkrétnosťou, všeobecné individuálnym. A to doslovne – Brestovanská tancovala, spievala, hrala na klavíri, postupne nám odkrývala svoje nadania aj túžby. Na javisku ich priamo realizovala a nechávala sa nimi naplno pohltiť.

Absolútna oddanosť prítomnému momentu sa jej však trochu vypomstila. Natoľko sa uzavrela do seba, do svojho chcenia do takej miery, až medzi javiskom a publikom vystavala bariéru. Čím hlasnejšie a naliehavejšie performatívne telo predo mnou túžilo, tým viac sa mi citovo vzďaľovalo a paralyzovalo aj moju imagináciu. Performerka akoby rezignovala (aj keď pravdepodobne nevedomky) na predtým nadviazaný kolektívny dialóg s prizerajúcimi sa aktérmi umeleckej akcie, ktorá vo finále začala pripomínať skôr terapeutický rituál odhaľovania vlastného vnútra. Vzhľadom na osobný motív diela spomínaný v úvode bolo možno takéto vyústenie pre autorku logické a nevyhnutné. Potrebovala zbaviť svoje bytie ťarchy a strachu. Len škoda, že (parafrázujúc Rolanda Barthesa) zrodenie túžby bolo vykúpené smrťou diváka.

Bibliografický záznam: Pašteková, Michaela. Od dotyku so smrťou k naplneniu túžob. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2020. [cit. 22.9.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/1094.