Novodobí bohovia

Súčasný fenomén ruskej a medzinárodnej dramatickej tvorby, Ivan Vyrypajev, ponúka v hre Opití reflexiu postáv zaoberajúcich sa svojimi vnútornými nedostatkami a túžbami. Príbeh pozostáva z dialógov prameniacich z alkoholického opojenia, do ktorého sa skupiny dostali v približne rovnakom čase. Pred divákmi sa neodohráva zložitá dejová kompozícia – počas noci sa jednotlivé stretnutia varírujú a konverzácie sa prehlbujú.

Postavy v hre patria ku generácii tridsiatnikov, ktorí hľadajú precitnutie. Nosnou témou inscenácie je hľadanie Boha, nielen v biblických motívoch – rovnako aj vo svojom vnútri bez ohľadu na náboženské presvedčenie. Sami o sebe hovoria ako o Bohu, bez pátosu, skôr v úvahách o riadení vlastného osudu. Autor nás núti uvažovať – nepredkladá nám vlastnú ideu. Vďaka kontrastnému mysleniu postáv ponúka slobodu výberu v čo veriť. Stavia proti sebe slobodu ako príležitosť odpútať sa od dogiem, závislostí vo vzťahoch, neschopnosti konať samostatne a bez sebaľútosti a slobodu prijať realitu a podriadiť sa. Oslobodiť sa od ambícii, nebojovať, neočakávať. Nespôsobovať si vnútorné napätie. Silné kontrasty sú princípom celého predstavenia.

Charakteristickým prvkom Kudláčových réžii je minimalizmus (po vizuálnej i obsahovej stránke). Herecký súbor odvádza od teatrálneho predvádzania sa – to citlivo používa len ako ilustráciu podguráženosti postáv. Občasný pátos negujú herci humorom, či ironickou poznámkou. Stvárnenie opitosti je náročnou časťou hry. Kritickým aspektom „opilectva“ na javisku je miera exhibicionizmu. V prípade žilinského súboru sa našťastie afekt dostavoval len zriedka.

Je dôležité spomenúť aj Kudláčovu prácu so súčasnými textami. Mnohokrát sa v hrách stretávame s vulgarizmami. I keď môžu pôsobiť kontroverzne, akoukoľvek cenzúrou výrazov by prejav pôsobil nedôveryhodne. Kedy inokedy zložiť servítku z úst, ak nie v stave absolútneho opojenia životom? Vzniká tak uvoľnená atmosféra medzi scénou a javiskom, kde smie byť všetko povedané. Herci sa neobracajú len na svojho oponenta. V určitých momentoch na neho na chvíľu zabúdajú a svoje idey adresujú priamo divákovi. V opitosti strácame aj zodpovednosť voči vlastnému vystupovaniu. Obrazom vnútornej lability je scénografia. Herci kráčajú po naklonenom štvorci, ktorý postavy uzatvára do vlastnej reality. V jeho strede sa nachádza akési prepadlisko vystlané mäkkými žinenkami. Vizuálna čistota scény zostruje myšlienky a prejavy postáv.

Deklamácia je obľúbeným divadelným prvkom Kudláčových réžii. Nepoužíva emocionalitu, má nadhľad, vytvára akési racionálne divadlo. Pocity u divákov tak nepramenia z imitácie prežívania hercov, ale z reakcie na povedané, na gesto či situáciu. Atmosféru dotvárajú aj prechody medzi jednotlivými dialógmi. Kým jedna skupina odchádza zo scény, druhá, za reprodukovanej hudby a v pološere, prichádza na scénu. Postavy sa vnímajú, tvoria celok, ktorý sa však spozná až v nasledujúcich obrazoch. Divák cez postavy spoznáva samého seba. Naša vnútorná aktivita prehodnocuje, čomu skutočne veríme - sme bohmi alebo božími otrokmi.

Efektný záver inscenácie degraduje výsledný dojem, ktorý vystaval prejavom a intenzitou vyslovených myšlienok predstaviteľ Laurencea Peter Oszlík. Jeho postava neupadá do depresie a neľutuje sa. Miluje, a za svoje presvedčenia bojuje. Laurence je pritom ako každý iný, nenadradzuje sa, jednoducho verí v to, čo mu spôsobuje potešenie a nie utrpenie. Jeho kontrastom je záverečná konverzácia, v ktorej je použitá biblická symbolika v zmysle absolútneho odovzdania sa. Záverečný obraz (odchod Krista) nie je emotívnym vyvrcholením, paroduje, nadnáša sa nad celým príbehom a divákovi umožňuje racionálny odstup.

Kde inde na Slovensku je inscenovanie spomenutého textu vhodnejšie, ako v žilinskom divadle, ktoré sa nachádza hneď vedľa kostola?

Bibliografický záznam: Štrbová, Elégia. Novodobí bohovia. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2015. [cit. 16.12.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/420.