Nie každý má rád kávu s cukrom

Elena Nováková vyrastala v presne stanovených medziach. Vedela, ako sa má správať, kedy sa má zasmiať, kedy ostať ticho. V škole pre slečny sa naučila, ako byť tou správnou a nenahraditeľnou ženou v domácnosti. A tak mala aj predpoklad na to, stať sa výbornou manželkou budúceho “dejateľa”.  

Jana Juráňová sa vo svojom románe Žila som s Hviezdoslavom zamerala na jeho ženu - Ilonu (maďarská verzia mena Elena). Akcentuje Iloninu odovzdanosť dobovej role manželky. Ona, ktorá si zobrala veľkého slovenského básnika Paľka Országha, budúceho Hviezdoslava, ostala verná predstave pokornej ženy, matky a opatrovateľky. Netlačila sa do popredia, iba sa starala o blaho a pohodlie domova. Ak aj trpela nenaplnenosťou života, nedávala to najavo.

Režisérka Iva Š. (Iveta Škripková) prostredníctvom upravenej predlohy zobrazuje akési pietne obrazy a zlomy v živote Ilony. Nimi chce ukázať, že Ilona bola pre Hviezdoslava ako kocka cukru v káve. Ale zároveň ukazuje aj to, že Hviezdoslav by existoval (vo svojom svete) aj bez Ilony. Pravdepodobne by žil rovnaký život, iba by si nevetral izbu a nesladil kávu.

Režisérka pracuje s kolektívnym hrdinom. Štyri zvláštne postavy komentujú život Ilony, recitujú Hviezdoslavove verše, animujú bábky a v maskách stvárňujú aj ďalšie osoby zo života Hviezdoslavovcov (Ilonin brat, Vajanský, profesor Pražák). Vydávajú rôzne zvuky, prinášajú a odnášajú rekvizity. Sú akýmsi divákom, ktorý sa kochá pohľadom na život hlavnej hrdinky. Ich výstupy sú často ťažko čitateľné. Nevedno, či chcú pôsobiť vážnym dojmom, či ide o iróniu. Naviac je inscenácia ochudobnená o dynamiku a nadhľad. Možno by pomohlo viac odľahčeného humoru.

Sláva Daubnerová ako Ilona je veľmi precízna a pokojná v prejave i v geste. Občasné trhané pohyby sú dôsledkom jej vnútornej nespokojnosti, roztržitosti. Vo výtvarne prepracovanejších obrazoch pozorujeme Ilonu zmierenú s tým, že nebude cestovať, že nebude vidieť všetko, čo by si priala.

Hviezdoslav Viktora Saba je pán, ktorý nežije so svojou ženou, ale iba vedľa nej. Voči svojej manželke neprejaví takmer žiadnu emóciu. Tešia ho najmä vlastné úspechy – veď sa stal maturitnou otázkou, a to už za života!

Farebné svietenie, kostýmy a scéna zo záclon dotvára netypickú atmosféru. Celok, bodky aj čiary sú ladené do smutných čierno-bielych tónov. Iba do farieb odetá Ilona vnáša kúsok  svetla do inak jednotvárneho sveta.

Spracovaniu chýba jasnejšia výpoveď tvorcov. Pomocou viacerých bábkových techník, spevu, kolektívnej recitácie, či patetického herectva vytvárajú obrazy o žene, ktorá sa stará o svojho muža, možno aj s láskou, potláčajúc vlastné sny a túžby. Jej muž ju vníma ako štandard, dodávaný model, ktorý ho v ničom nesklame a neurazí. Preto je jeho cukrom v káve, ktorú by ale  pokojne mohol piť aj nesladenú.  Potrebuje iba uviazať tú bodkovanú mašľu.

Inscenácii chýbali intenzívnejšie zobrazené emócie ženy Ilony. Veď ako žena nenaplnila jedno zo svojich poslaní, ktoré ju učili v škole. Nestala sa matkou. Jej vlastný muž o nej nenapísal báseň. Venoval jej iba jednu ľúbostnú. Dokonca  ju nepovažoval za hodnú prvú čitateľku svojich diel.

Otázkou teda je, prečo Ilona toto všetko vydržala a neušla ako jej dobrá priateľka Lída Vrchlická? Byť manželkou dejateľa bolo naozaj jej skutočným naplnením? 

Bibliografický záznam: Šnircová, Zuzana. Nie každý má rád kávu s cukrom. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2015. [cit. 12.12.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/388.