Naturizmus: výlučne literárny fenomén?

Diela prózy naturizmu sa na slovenských javiskách neobjavujú často. Dôvodom je najmä ich výrazná naratívnosť, ktorá spočíva v početných opisoch prírody, v intenzívnej prítomnosti nadprirodzených javov či v snahe autorov popísať ťažko uchopiteľné poryvy ľudskej duše. Transformácia jednotlivých príbehov do konkrétneho divadelného jazyka je tak problematická pre ich abstraktný charakter. Jeho základom je striedanie reality a sna, či dôraz na prepojenie vnútorného sveta človeka s vrtkavou prírodou. Doterajšie divadelné, filmové aj rozhlasové spracovania tento problém v rozdielnej miere potvrdzujú. Vo väčšine z nich prevládala buď extrémna naratívnosť, ktorá ochudobnila príbeh o jeho ťažiskový lyrický charakter, alebo formálna preplnenosť. No neustále úsilie tvorcov uchopiť prózu naturizmu prostredníctvom rôznorodých javiskových prístupov zdôrazňuje nadčasovosť jednotlivých príbehov.

Inscenácia Slovensko v obrazoch nitrianskeho Nového divadla vznikla podľa poviedok Ľudská hra, SukySedliak od spisovateľa Františka Švantnera. Rámcuje ich tiež ústredný motív z jeho poviedky Piargy, na ktorý v inscenácii odkazuje opakujúci sa detský plač. Tvorcovia ním symbolicky naznačujú príbehovú líniu poviedky, v ktorej narodenie znetvoreného dieťaťa počas fašiangovej noci predznamenáva koniec morálne skazeného obyvateľstva dediny Piargy. Nahromadené hriechy v nej dokážu byť zlikvidované jedine zásahom prírodnej sily, po ktorom môže prebehnúť obnova spoločnosti. V úvode inscenácie sa za priesvitnou oponou odohrávajú výjavy z fašiangovej zábavy, počas ktorej postavy v sviatočných maskách tancujú a následne spoločne súložia. Scéna odkazuje aj na rituálny aspekt Švantnerovej tvorby, v ktorej návrat k tradíciám a mýtom vystupuje ako jeden z príkladov odvekého pudového správania človeka. Herci (Ľuba Dušaničová, Agáta Spišáková, Miloš Kusenda, Ivan Martinka) spomaleným a úmyselne preexponovaným pohybom vytvárajú nadprirodzenú atmosféru a vďaka vlastným tieňom premietaným na oponu pôsobia ako démonické bytosti, ktoré sa svojím tancom snažia privolať nevyhnutnú apokalypsu.

Autori dramatizácie Šimon Spišák a Veronika Gabčíková dokázali prepojením spomínaného motívu so zvyšnými poviedkami spodobiť hlavné motivické línie, ktoré dominujú v Švantnerovej tvorbe. Rovnako sa im podarilo nadviazať na jednu z hlavných otázok, ktoré Švantner vo svojom diele naznačuje a pretlmočiť tak tému neustálej prítomnosti zla v človeku. Túto problematiku zobrazili prostredníctvom príbehov o hranične vypätých emóciách, akými sú láska, strach či telesná vášeň, ktoré v naturistickej próze vystupujú ako hlavný hýbateľ ľudského konania. Do vzťahu dvoch sestier zasiahne rivalita spôsobená mužskou náklonnosťou. Ranený bača je vydaný napospas mladému valachovi, ktorý má pomer s jeho manželkou. Sedliak sa musí rozhodnúť, či pomôže umierajúcemu židovi, alebo si ochráni vlastný život. Postavy sa kompletne oddávajú svojim pudom, ich správanie sa dostáva do rozporu s ustálenými spoločenskými pravidlami a morálkou. Pod vplyvom zatemnených zmyslov si neuvedomujú, že smerujú k tragickému koncu.

Inscenácia aj napriek ťaživým témam neprináša ponurú javiskovú charakterizáciu existenčných problémov, ktoré postavy v poviedkach prežívajú. Režisér Šimon Spišák jednotlivé príbehy rozbíja prostredníctvom asociatívnych obrazov, ktoré zobrazované témy prepájajú s informáciami zo súčasného kontextu. Príkladom je scéna, počas ktorej si postava Marty (Ľuba Dušanovičová) kladie na uši slúchadlá, z ktorých jej hrá známa francúzska pesnička Je t’aime. Nemusí viac počúvať horlivé kázne kňaza a naplno sa oddáva svojmu zamilovanému rojčeniu. Prostredníctvom grotesknej skratky sa tak Spišákovi podarilo dosiahnuť nenásilný odstup od zobrazovaných tém. Jednotliví hereckí predstavitelia v spomenutých obrazoch pracujú so zámerne hyperbolizovaným prejavom, ktorý zobrazované situácie síce atmosféricky odľahčuje, no zároveň im miestami dodáva nadbytočne teatrálny charakter. Problematickým aspektom je tiež nedostatočná prítomnosť prírodných elementov. Tie sa do inscenácie pretavili v podobe hudobného spracovania, v ktorom herci prostredníctvom nástrojov a vlastných hlasov vytvárali zvuky zvierat, vetra, či vody. Tvorivo nápaditý hudobný aranžmán však nedokázal nahradiť detailnú literárnu charakterizáciu prírodného prostredia, ktorá patrí k základným aspektom prózy naturizmu a figuruje ako primárna metóda analýzy psychologickej podstaty človeka.

Príbehy ľudí ovládaných explozívnymi emóciami síce nadobúdajú v spracovaní Nového divadla formálne originálny charakter, ani v tomto prípade sa však tvorcom nepodarilo vyhnúť nadbytočnej naratívnosti. Rovnako snaha aktualizovať jednotlivé príbehy, konkretizovať hlavné témy a zbaviť ich pátosu spôsobili, že inscenácia postráda snovú až chimérickú atmosféru, ktorá je pre naturistické diela kľúčová. Inscenácia Slovensko v obrazoch sa tak síce formálne odlišuje od doterajších scénických adaptácií prózy naturizmu, no v konečnom dôsledku však taktiež potvrdzuje, že tento literárny smer ostane navždy existenčne zomknutý so svojou písomnou podobou.

Bibliografický záznam: Šmatláková, Lucia. Naturizmus: výlučne literárny fenomén?. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2019. [cit. 16.7.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/972.