Morálka prichádza z Lesa! [Dotyky a Spojenia]

Na jednej diskusii v rámci festivalu Ostravar ktosi povedal, že renomovaný český režisér Mikulášek nikdy nevytvorí inscenáciu, ktorá je múdrejšia než on sám. To, čo by znelo ako bravúrna urážka, je však v kontexte jeho práce vlastne veľkou poklonou. Popravde, sedí to aj na inscenácie mladej dramaturgicko-režijnej dvojice Dacho-Brutovský.

Onen kritik toto tvrdenie myslel v tom najlepšom zmysle. V Mikuláškových, podobne ako v Brutovského réžiách, má totiž všetko svoje presné miesto. Každá akcia má jasnú motiváciu a každá intonácia presný význam. Nenútia preto diváka pachtiť sa v zmätočných významoch a kritika variť z vody a zapletať sa v zložitých sieťach výkladu. V duchu starých interpretačných majstrov tlmočia klasický text ako poznámku k dnešnej dobe. Bez toho aby inštalovali násilné novoty, oživujú v klasike farby ako Vanish na starom koberci.  

V Ostrovského Lese pracujú princípom divadla v divadle. Zdôrazňujú ním jednoduchú líniu, ktorá je zakorenená už v samotnom texte. Ukazujú, ako veľmi je dnešný svet založený na teatralite. Neustále hranie divadla je totiž jedinou možnosťou, ako si zaručiť zisk. A práve finančné zabezpečenie je predpokladom k dosiahnutiu cieľov všetkých postáv. Navyše, prečo nehrať divadlo, keď v komédii života je už všetko dané. Scenár je napísaný vopred. A všadeprítomné notové stojany, do ktorých herci sem tam nahliadnu aby si ho osviežili, sú toho jasným dôkazom.

Do života „hercov všedného dňa“ v dome Gurmyžskej však nečakane z tieňa Lesov vystúpi dvojica hercov ozajstných. A tu prichádza onen „break point“ a s ním otázka, či môže byť morálne skazená spoločnosť založená na teatrálnej pretvárke porazená ozajstnými a, napriek mnohým pokleskom, stále morálnymi vidieckymi hercami. A odpoveď, ktorú nám Dacho a Brutovský dávajú, je až smutne dnešná.  

Ani záverečné víťazstvo morálneho princípu, za ktorým tak pevne stojí najmä postava tragéda Nešťastlivceva, totiž nie je žiadnou výhrou. Dvaja vidiecki bardi ostávajú úplne osamotení. Aj úbohá a odstrčená Aksiuša, záblesk viery v skutočnú úprimnosť, nakoniec mizne do prepadliska spolu s ostatkom spoločnosti. Morálne víťazstvo dvojice teda nie je komu ukázať a im neostáva nič iné, ako odísť do hĺbky javiska. Do lesa s jedným stromčekom bez vetiev, za ktorý sa platia tisíce.

Forma u Brutovského stojí tradične na štýlovej čistote a výborných mizanscénach. Prostá sila martinského ansámblu je jeho najlepšou zbraňou. Okrem Ľubomíry Krkoškovej v úlohe Ulity, ktorej rýchle strihy k nohám Gurmyžskej sú dosť strojené, je to vskutku herecký náklad. Dvojica Štastlivcev (Marek Geišberg) a Nešťastlivcev (Dano Heriban) je stopercentne zohraná. Ich prekáračky, ktoré poznačia prvé stretnutie, sú plné nečakaných point. Geišberg ako nonšalantný, no miestami trochu tupohlavý komediant, sa pohráva so všetkými okolo podľa vlastných pravidiel. Večne vystretý tragéd s pomalým, no pevným krokom v podaní Heribana, zas dokáže víťazne zviesť slovnú bitku so šmelinárom Vosmibratovom. Obratne od neho vymámi peniaze pre Gurmyžskú, ktoré boli už dávno stratené. Slizký lišiak Bulanov (Daniel Žulčák) si postupne omotáva spomínanú matrónu okolo prsta, aby neskôr prebral aj hlavné slovo. Stáva sa pánom situácie aj adeptom na vyššiu spoločenskú funkciu. Postupná zmena z gymnazistu úbožiatka na milenca, ktorou prejde pred očami Gurmyžskej, síce veľmi neprechádza do Žulčákových hereckých prostriedkov, stačí však intonácia a drobné gesto a vieme všetko. Skutočne majstrovsky je vybudovaná postava Gurmyžskej. Oľhová hrá celkom tradične, no s chladnou presnosťou odlišuje prejavy falošnej skromnosti od úprimných vyznaní a občasných výkrikov plných zhnusenia. Pohráva sa s intonáciou a rýchlo ju mení. Niekedy až zurvalsky zvyšuje hlas, prihlúplo sa smeje a vytvára tak naozaj obludnú postavičku, ktorá myslí výhradne na vlastné potreby.

Les je teda výrazný po všetkých stránkach, a vyvoláva snáď len jednu veľkú otázku. Nie je toto čítanie Ostrovského príliš klasické? Pre deti trieštivej postmoderny môže totiž priamočiara vzbura divadelníkov proti „divadlu v spoločnosti“ vyznieť primálo zamotaná. Ostrovský u Brutovského a Dacha totiž ostáva Ostrovským. To úplne stačí na to, aby stále spoločensky rezonoval a prinášal čistú výpoveď, že morálka je stále živá. Len ju netreba hľadať tam, kde skrátka nikdy nebola a nebude. 

Bibliografický záznam:  Juráni, Milo. Morálka prichádza z Lesa! [Dotyky a Spojenia]. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2014. [cit. 16.11.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/215.