MLOKi

Moja vlasť je cudzina

Otázku šťastnejšieho a úspešnejšieho života v zahraničí, ktorý často ponúka oveľa viac príležitostí, zvažuje mnoho Slovákov a Sloveniek aj dnes. V časoch komunizmu to však pre niektorých bola takmer otázka prežitia. Ľudia opúšťali krajinu i za cenu toho, že cesta späť neexistovala – vrátiť sa mohli väčšinou až po páde železnej opony. Divadlo túto tému reflektuje aj dnes. Mimoriadne podnetnú autobiografickú skúsenosť spisovateľky a novinárky Ireny Brežnej, ktorú spísala v knihe Nevďačná cudzinka, do divadelnej podoby pod jemnej upraveným názvom Nevďačná cudzin(k)a spracovalo združenie per.ART.

Literárna predloha bola súčasťou finálovej desiatke Anasoft Litera a získala Cenu Dominika Tatarku ako aj Literárnu cenu Švajčiarskej konfederácie. A to i napriek tomu, že Brežná, ktorá spolu s rodičmi v roku 1968 emigrovala do Švajčiarska, v nej svoju novú vlasť často kritikou nešetrí a všíma si na nej každý nelichotivý detail. Keďže literárnym jazykom slovensko-švajčiarskej autorky je nemčina, dielo do slovenčiny preložila Jana Cviková. Dramatizácia Zuzany Uličianskej zachováva princíp striedania dvoch časových rovín rozprávania. Scény zo života mladého dievčaťa sa prelínajú s jej neskoršími zážitkami, keď si ako tlmočníčka na plecia doslova nakladá osudy iných imigrantov. Dramatizácia umne vyberá a spája jednotlivé motívy a myšlienky z predlohy a vkladá ich do dialógov hercov.

Množstvo postáv, ktorými je kniha i dramatizácia zaľudnená, režisérka Adriana Totiková a scénografka Zuzana Havranová variujú pomocou najrôznejších parochní, čiapok či klobúkov. Všetky stvárnené postavy, zhmotnené vo forme hláv umelohmotných figurín, na konci v popredí javiska zhromaždí jedna z herečiek. Spoločne tak vytvárajú pestrú zmes osôb všakovakých a neraz kurióznych charakterov, povolaní či sociálnych rolí, s ktorými sa Brežná (v inscenácii pod menom Ľudmila Čornaničová) stretla pri práci a snažila sa im pomôcť na úradoch, súdoch či v nemocniciach: feťák, zlodejka, ľahká žena či žena počas pôrodu. Už v literárnej predlohe sú ich príbehy znázornené do istej miery skratkovito, no tvorkyne ich ešte viac splošťujú využívaním výtvarne veľmi jednoduchého riešenia. Zmena postáv je znázornená len nasadením príslušnej pokrývky hlavy či iného kus odevu. Elena Spaskov napríklad stvárňuje Ľudmilinu priateľku, emotívnu a spontánnu Maru, s ryšavou parochňou, striptérku zase s krikľavo ružovými vlasmi. Tento spôsob postupne prestáva byť divácky pútavý a stáva sa predvídateľným.

Funkčný je naopak kostým hlavnej hrdinky (Ivana Kubáčková) doplnený o prikrátky svadobný závoj. Nevesta sa totiž vydáva za svoju novú vlasť a nie je to vôbec láska na prvý pohľad. Lacný kúsok látky je symbolom narýchlo pripraveného obradu a ešte rýchlejšej potreby zžiť sa s novým domovom, ktorý jej pripomína starého a prísneho muža. Zatiaľ čo Matúš Kvietik v úlohe manžela, ktorý reprezentuje novú vlasť, zosobňuje puntičkárske rysy tejto krajiny – opakovane zdôrazňovaný princíp dochvíľnosti a dodržiavania pravidiel – Kubáčková je za hundrajúcu a ofučanú pubertiačku, ktorá sa necíti byť vďačná za to, že „bola emigrovaná“ a vytrhnutá z koreňov. „Doma je tam, kde človek môže frflať,“ poznamenáva herečka s tým, že očividne doma nie je. Úvod aj záver inscenácie rámcuje podobná scéna, v ktorej najprv úradník a neskôr sudca v talári (Matúš Kvietik) rozhoduje o udelení občianstva nevďačnej cudzinke. Jeho dominantný prístup sa odráža vo forme dusivej dobrosrdečnosti spojenej s tlmeným pohŕdaním. Herec je však občas až priveľmi afektívny, čo je v rozpore so zamýšľaným zobrazením strohého charakteru štátu.

Kubáčková naopak v istých momentoch dokáže vierohodne pripomenúť plamenné slová a oduševnenosť, ktoré sú prítomné v autorkinom texte. Niekedy sa nad Švajčiarmi pousmeje, inokedy je priamočiaro ironická a bezočivá. Naplno sa vžíva do role rebelky bojujúcej proti skostnatenému štátu a jeho obyvateľom, ktorých životy sú presne nalinajkované a vôbec sa nezhodujú s jej dovtedajším svetonázorom ovplyvneným životom v komunistickom Československu. Rozdiely medzi jej starou a novou domovinou už nemohli byť výraznejšie – diktatúra, ktorej súčasťou však boli aj vtipy a humor, verzus suchopárna demokracia a sloboda limitovaná stovkami pravidiel utkaných do pevného systému, ktoré odporovali jej prirodzenej uvoľnenosti a spontánnosti. Vzájomnosť a spolupatričnosť vystriedal všadeprítomný individualizmus, nepredvídateľnosť narážala na skostnatenosť. Ohováranie či úplatky, ktoré boli v opustenej vlasti nevyhnutné na prežitie, nenachádzali v západnom svete, kde sa vyžadovala čistá úprimnosť, žiadne pochopenie.

Hoci Kubáčková ako Ľudmila novou vlasťou pohŕda, kritizuje ju a občas aj právom vybuchne a kričí, je do určitej miery limitovaná kostýmom (minisukňa staroružovej farby a priliehavé kvetinové tričko z umeliny), ktorý ju akoby zrádza. Nostalgia, pátos a dievčenskosť, ktoré vzbudzuje, sú totiž v protiklade s hrdosťou a sebavedomím v jej hlase. Nedostatočne využité sú aj tri paravány umiestnené v strede hracieho priestoru, ktoré sú zastrené priehľadnou látkou. Herci spoza nich akurát vychádzajú v prevlekoch vždy ako nová postava a rozohrávajú etudu niektorého z prisťahovalcov.

Inscenáciu, ktorá nie je až tak bohatá na prekvapivé scénické nápady, na okamih oživí krátky text premietaný v troch jazykoch na spomínané paravány. Krátkymi úsečnými vetami humorne kritizuje čierno-biele rozdeľovanie ľudí na dobrých a zlých, šikovných a nešikovných, inteligentných a hlúpych, krásnych a škaredých, pričom jediným kritériom, je to, či sú tunajší alebo cudzí. Tvorivý tím tak výstižne demonštruje a spochybňuje nadradenosť bohatej hosťovskej krajiny. Tá pod svoje ochranné krídla prijíma migrantov, od ktorých očakáva, že ju budú považovať za absolútny a bezchybný ideál a ani ich nenapadne sa voči nej búriť.

Nekompromisné vynášanie súdov nad ľuďmi len na základe toho, či sú „naši“ alebo „cudzí“ malo v inscenácii potenciál vybudovať dôraznejší apel na hodnoty dnešnej spoločnosti a prehodnocovanie vlastnej identity na pozadí života v zahraničí. Tvorkyne však predovšetkým stavili na osobnú rovinu príbehu, ktorá je vyrozprávaná cez prizmu takmer dospelej Brežnej. Napriek úsiliu hlavnej predstaviteľky nemali autorkine slová v divadelnom stvárnení takú silu a neobvyklé pointy, ako v knižnej podobe. Tá sa vyznačuje vyšperkovanosťou jednotlivých slovných spojení a pohrávaním sa s možnosťami jazyka, čo svedčí aj o kvalitnom preklade Jany Cvikovej, ktorý zachováva istú priamočiarosť i vzletnosť a je plný bonmotov. V autorkinom texte nejde o detinskú uhundranosť a apriórne odmietanie novej krajiny (ako inscenácia v istých pasážach nechcene vyznievala), ale o pokus uchovať si vlastné ja, svoju identitu a tvár v inom, cudzom svete. Scénický tvar miestami pôsobil príliš ilustratívne a nebol v ňom prítomný nadhľad a odstup, ktorý autorka včlenila do svojich spomienok na to, ako vnímala realitu v čase, keď bola 18-ročným dievčaťom.


Mala osemnásť, dostala sa do bohatšieho i slobodnejšieho sveta, ako bol ten komunistický, z ktorého v roku 1968 emigrovala s rodičmi. V cudzej krajine si dlho nevedela zvyknúť. Komu mala byť za to vďačná? Doma je tam, kde človek môže frlať, ale ona doma nebola. Bola len primladá pre jednu dospelú a rozumnú krajinu? V dramatizácii oceňovaného románu švajčiarsko-slovenskej autorky I. Brežnej sa skúsenosť emigrantky prelína s momentkami zo života súčasných prisťahovalcov rôznych národností.

Autor diela: Irena Brežná, Zuzana Uličianska (dramatizácia)
Réžia: Adriana Totiková
Dramaturgia: Michal Baláž
Preklad: Jana Cviková
Obsadenie: Ivana Kubačková, Elena Spaskov, Matúš Kvietik
Scénografia: Zuzana Havranová
Kostým: Zuzana Havranová
Hudba: Martin Husovský
Produkcia: Lenka Görfolövá