Možné podoby dotýkania (sa)

Chorvátska choreografka a performerka Sonja Pregrad považuje dotyk za jeden z najsilnejších vnemov a vo svojich projektoch ho dlhodobo skúma. Tanec je pre ňu najmä „dotýkaním sa vecí“ a telo „zbierkou dotykov“. V Bratislave pred dvoma rokmi viedla workshop s názvom The Diaries of HOW, v ktorom sa zaoberala zmyslovosťou a citlivosťou tela či pohybom ako artikuláciou predĺženého dotyku. Tentoraz s performermi a performerkami z umeleckých kolektívov mimoOs a ZDRUHESTRANY spoluvytvorila dielo Diaries of Touch, ktoré je neverbálnym zápisom rôznych podôb dotýkania sa a dotykových skúseností.

Subjektívne listovanie denníkmi

Performeri sú už pri vstupe divákov umiestnení v priestore telocvične v Novej Cvernovke, jemne sa pohybujú, sú sústredení. Pripomínajú pohyblivé skulptúry, medzi ktorými mám chuť sa prechádzať a obzerať si ich ako galerijné kusy. Ostávam však sedieť na mieste, ohmatávam ich zrakom.

Minimalistický prejav sa pomaly stáva expresívnejším, performeri začínajú nadväzovať dotyk so svojimi telami a postupne aj s objektmi v okolitom priestore (niektoré sú súčasťou telocvične, iné do priestoru vložila výtvarníčka Dana Tomečková). Chytajú, hladia, študujú rôzne povrchy a textúry. Haptické poznávanie najskôr prebieha vo forme sól, ktoré sa síce odohrávajú naraz, ale sú vzájomne izolované. Sledujeme údy, ktoré sa skrúcajú do figúr, molitan usilujúci sa „objať“ telo, líce líhajúce si do misky s cukrom či brušká prstov ťahajúce sa po palubovke a zanechávajúce nepríjemnú škrípajúcu stopu. Je na nás, aký čas ktorému aktu budeme venovať – či sa zameriame iba na jeden z nich alebo budeme vnímať všetky súčasne, ako jeden celok. Spôsob či smer čítania denníkov dotyku nie je lineárny, nemá jasný začiatok ani záver. S niektorou časťou môžeme zotrvať dlhšie, inú je dovolené pokojne preskočiť. Listovanie denníkom je subjektívne rovnako, ako jeho písanie.

Dotyk ako impulz aj zastavenie

Štyri ženy a štyria muži postupne opúšťajú svoje metaforické podstavce a ich pohybové dráhy sa začínajú prelínať. Ako keby objavili, že v priestore nie sú sami a že dotyk môžu nadviazať nielen s neživými predmetmi, ale aj s inými ľudskými bytosťami. Napriek tomu sa za fyzickým dialógom neponáhľajú. Skúšajú, čo si môžu dovoliť, alebo čakajú na impulz, ktorý potenciálne zmení trajektóriu ich pohybu. Niekedy sa dotknú badateľnejšie, inokedy len letmo. Dotyk totiž môže byť zraňujúci, ale aj inšpiratívny. Môže sa stať podnetom, východiskom pre rozvinutie nového pohybu. Môže však byť aj zastavením, vybočením, prerušením tanečnej štruktúry.

V istom momente začínajú pohybujúce sa telá na seba pôsobiť ako magnety. Približujú sa, priťahujú, až vytvoria akúsi telesnú asambláž, ktorá tvarovo pripomína iné objekty prítomné na scéne (oranžový kalcit či balvan z cukru). K takýmto nebadaným, no vítaným symbolickým prepájaniam dochádza viackrát. Kumulácia tiel je sprevádzaná aj pozvoľným vrstvením neartikulovaných spevných prejavov, ktoré nadobúdajú až rituálny charakter. Výsledkom nie je celistvá hudobná skladba, ale improvizované rytmické „dotýkanie sa“ hlasov.   

Limity dotýkania sa

Dielo nesleduje žiadnu dejovú líniu a je viac súborom improvizovaných pohybových fragmentov, ktoré sú rozvíjané v istých choreografických rámcoch a podľa niekoľkých stanovených princípov (napr. dodržiavanie očného kontaktu medzi performermi). Záblesk naratívu môžeme nájsť v pasáži, v ktorej tanečníci a tanečníčky vytvoria štyri kontaktné duetá. Každé z nich pracuje s iným napätím, s inou formou a povahou dotýkania sa. Pôvodne priateľské a hravé štuchanie Evy Priečkovej a Silvie Svitekovej postupne nadobúda agresívny náboj; vzájomný dotyk Viktora Černického a Jazmíny Piktorovej je zas plný sexuálneho napätia.

Po celý čas sa prelínajú dotyky a dotknutia, ktoré reflektujú limity či hmotu materiálov a fyzické hranice tiel. Skúma sa tu vzťah tela a priestoru, zvuku a svetla, performatívneho a každodenného. Pohybové konštrukcie sú občas dynamické, následne dokážu navodiť dojem akejsi kolektívnej meditácie. Počas nej môžeme rozjímať napríklad o tom, čo znamená niečoho/niekoho sa dotknúť. Čo dotyk mení a akú informáciu mi ponúka? Aká je váha dotyku?

Nestálosť dotyku

Telocvičňa je v anotácii k performancii definovaná ako „miesto disciplíny“, ktoré ľuďom vnucuje určitú uniformitu postoja a obliekania. Sonja Pregrad z nej chce vytvoriť priestor, v ktorom sa trénuje disciplína citlivosti; pocit dotýkania sa aj bez dotyku. Vzniknuté obrazy, telesné aj svetelné inštalácie by možno výraznejšie rezonovali v čistejšom priestore, napríklad v spomenutej galérii. Keďže každé uvedenie bude v podstate jedinečné, dalo by sa adaptovať na akýkoľvek priestor. Pracovať s dotykom ako (aj) typom moci by bolo možné aj bez zdvojovania tohto motívu umiestnením v disciplinárnom zariadení.

Tak ako Diaries of Touch nesmerujú ku katarznému vyvrcholeniu, ale k prchavému stíšeniu, tak náročné je dospieť v písaní o nich k jasnému hodnotiacemu stanovisku. V niečom totiž dielo pôsobí len ako úryvok z kontaktnej improvizácie. A v závere som na sebe pozorovala aj stratu diváckej koncentrácie (a to napriek tomu, že performeri aj performerky sú výborní a výkonom i prejavom veľmi vyrovnaní; nikto z nich si neuzurpuje pozornosť). Ak však od tanečnej performancie nečakáme spektakulárnosť a sme zvyknutí sledovať skôr proces tvorby s pohybovým materiálom, než ucelenú choreografiu, Diaries of Touch sa nás dotknúť môžu. Pregrad rozpracovala niečo ťažšie uchopiteľné, miestami viac efemérne než popísateľné, podchvíľou rozpačité, no zavše aj intelektuálne vzrušujúce. Diaries of Touch sú ako ten biely balvan z práškového cukru, ktorého hladkanie nás upokojuje, no pri silnejšom dotyku sa môže kedykoľvek rozsypať.

Bibliografický záznam: Pašteková, Michaela. Možné podoby dotýkania (sa). MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2020. [cit. 25.11.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/1121.