Manifest porevolučných zlyhaní

Po intermediálnom fiktívnom dokumente Hra na budúcnosť_SF (2017) a intímnejšej performancii o podobách rôznych koncov – života, umeleckej kariéry, spoločnosti (Koniec koniec, 2018) sa v najnovšom diele Manifest možností Petra Fornayová odkláňa od apokalyptických prognóz a prinavracia sa do minulosti. Pohybovo, naratívne aj vizuálne sprítomňuje prednovembrové spomienky, udalosti aj konania, ktoré nasledovali po Nežnej revolúcii cez telá a slová šiestich žien rôzneho veku – neherečiek, performeriek a jednej herečky.

Inscenácia mala premiéru symbolicky 17. novembra 2019, kedy bolo Slovensko zaplavené vyše troma stovkami podujatí k 30. výročiu zlomových momentov našej histórie. Na rozdiel od väčšiny z nich však z Manifestu možností nepresakuje spomienkový optimizmus, je skôr trpko-sladkým výpočtom zlyhaní, ktoré charakterizovali porevolučné obdobie našej krajiny a ktorých dôsledky pociťujeme aj dnes. Na scéne sa objavujú vo viacerých plánoch – v osobných výpovediach, citovaných odborných textoch, metaforách rozprávky, na premietaných fotografiách, v hudobnej kulise, či vo výpočte konkrétnych dejinných faktov.

Libuša Puškárová rozpráva, ako sa so sestrou Soňou snažili dostať devizák, aby mohli ísť na Majstrovstvá sveta v písaní na stroji, či ako sa po otvorení hraníc bežci tešili, že môžu ísť do New Yorku na maratón. Ale aj to, že jej je ľúto za plavárňou Grössling, ktorú zatvorili v roku 1994. Popritom sa na projekcii zjavujú encyklopedické heslá – o tom, kedy vznikol či zanikol Fond národného majetku SR, kedy bolo predaných koľko percent akcií Transpetrolu, či kedy a za koľko bol privatizovaný Telekom. Ale zjavujú sa tu tiež novembrové slogany, ktoré žiaľ z dnešného pohľadu pôsobia zrazu vyprázdnene. Jediná vyštudovaná herečka v predstavení – Anna Čonková recituje úryvky z poézie Petra Šuleja, zo sociologicko-ekonomických analýz postkomunistických krajín od viedenského historika Philippa Thera či českej ekonómky Ilony Švihlíkovej, ktorá v nadnárodných korporáciách vidí novodobých kolonizátorov. Kritika neoliberálneho systému je prekladaná časťami textu rozprávky Soľ nad zlato. Pointa jej použitia sa vyjaví v momente, keď Libuša opisuje zánik prešovského Solivaru a zdôrazňuje, že hoci v obchodoch stále nájdeme prešovskú soľ, v skutočnosti je vyrobená v Rakúsku.

Dokladom rozpadu a úpadku periférnych regiónov sú aj premietané fotografie Tomáša Maninu a Juraja Fifika. Tí dlhodobo mapujú industriálne objekty, ktoré v 40. až 60. rokoch formovali tvár moderného Slovenska a dnes mnohé z nich chátrajú (napr. cukrovar v Šuranoch, magnezitové závody Dinas v Banskej Belej, či niklová huta v Seredi). Zároveň tak podčiarkujú dezilúziu a marazmus 90. rokov.

Manifest možností však nepracuje len so slovom či obrazom. Vlastnú interpretačnú vrstvu ponúka dvojica performeriek Soňa Kúdelová a Silvia Sviteková, ktoré v roku 1989 ešte nežili. Tvoria tak generačný protipól trom neherečkám, ktoré majú nad 60 rokov. Libuša má právo na autentické spomienky, performerky interpretujú udalosti „iba” v symbole gesta či pohybu – nenasledujú vlastnú pamäťovú stopu, ale sprostredkovanú. Ich telá z času na čas ustrnú v repetitívnych, takmer kŕčovitých pohyboch (referencia k stereotypnosti socializmu?); inokedy je pohybový materiál abstraktnejší a tvaruje sa izolovane. V istom momente sa však zhmotňuje do konkrétneho gesta zdvihnutej zaťatej päste a vtedy sa z tanečníc stávajú vodkyne masy. Ostatné ženy ich nasledujú – niekedy pevným krokom, občas neisto. Podvolia sa kolektívnemu rozhodnutiu? Za akou víziou kráčajú?

Inscenáciu rámcuje Libušina sestra Soňa Macejáková – a to doslovne, keďže od začiatku až do konca takmer bez zastavenia beží po obvode javiska. V jadre dielo ukotvuje ich veková rovesníčka Janka Machútová – po celý čas mĺkvo sedí pri akomsi žliabku, brázde, ktorá sa tiahne naprieč celým javiskom a hádže do nej biele priehľadné guľôčky. Kamienky do potoka? Zrnká soli? Perly sviniam? Odratúvanie času? Žľab môže byť hranicou, rozdeľovníkom, medzníkom, pokojne aj pozostatkom Berlínskeho múru. Sonine behanie v kruhu (aj v bežnom živote je mimochodom Macejáková bežkyňou) asi najlepšie vystihuje rozpoloženie a smerovanie Slovenska po revolučných udalostiach. Rok 1989 sme si zrejme pomýlili s cieľovou páskou, no v skutočnosti sa jej preťatím maratón iba začal. Jeho koniec sa nám však, zdá sa, neustále vzďaľuje. Namiesto napredovania k cieľu sa skôr motáme v kruhu nesystematických rozhodnutí, ktoré nie sú motivované morálnym víťazstvom, ale vidinou finančného či mocenského zisku. Môžeme však byť aj jemnými optimistami a Sonin beh interpretovať ako vytrvalosť v uskutočňovaní vízií, ktoré si nanovo musíme zadefinovať.

Súbeh viacerých informácií a výrazových impulzov na javisku niekedy pôsobí kontraproduktívne, nakoľko divák nevie, kam skôr upriamiť pozornosť. Rozptýlená koncentrácia oslabuje účinok a zlieva inak samostatne silné prvky do menej výrazného celku. Fornayovej diagnóza našej spoločnosti je však pomerne presná a triezva, zbavená klišé a pátosu. Miestami trochu mrazivá, inokedy ironická (k tomu výrazne dopomáha mnohožánrová hudba - Ambróz Šulej).

V kontexte spomínaných dvoch predošlých Fornayovej diel by sme filmovou terminológiou mohli Manifest možností označiť ako „prequel“. Definuje totiž spoločenské nálady a politické kroky, ktoré z jedincov postupne kreujú cynikov zbavených vízie svetlých zajtrajškov. Hra na budúcnosť_SF Koniec koniec odrazu nie sú fiktívnym dokumentom či vzdialenou apokalyptickou víziou, ale našou žitou realitou.

Bibliografický záznam: Pašteková, Michaela. Manifest porevolučných zlyhaní. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2020. [cit. 19.2.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/1072.