MLOKi

Kto sú tieto rehoľnice?

Za múry kláštorov bežný človek nahliadne iba ťažko. Môže sa len domnievať, čo všetko motivuje rozhodnutia mužov aj žien, aby zasvätili život službe Bohu. Ide vždy o nezištný cieľ? O oddanie sa obete, skromnosti a poslušnosti?

Túto otázku si kladú aj tvorcovia v inscenácii textu Róberta Pakana Reverenda Domina v réžii Martina Hodoňa. Na začiatku predstavenia divákov zahaľujú do takmer úplnej tmy, ktorú narúša „boďák“ osvetľujúci herečky. Protagonistky odkrývajú príbehy troch rehoľných sestier. Kláštor, kde sestry spolu žijú, má ďaleko od miesta, ktoré by symbolizovalo pokojné spojenie s Bohom. Každá zo žien v minulosti prežila osobnú traumu, ktorá ju donútila hľadať útočisko.

Ich osudy prinášajú nekonvenčný pohľad na vieru. Tá sa pre sestru Hermínu – Reverendu Dominu, bývalú agentku ŠTB, stáva prostriedkom manipulácie, keď sa usiluje vynútiť si v kláštore podriadenosť ostatných. Fričová sa musela v tejto postave popasovať s istou rozpoltenosťou, pretože na jednej strane je ako Hermína predstaviteľkou tmárstva (zakazuje ostatným čítať knihy, nepresadzuje rovnosť pohlaví), no zároveň naznačuje homosexuálne prejavy náklonnosti k novoprijatej sestre Viere (Zuzana Haverda).

Dominanciu Hermíny umocňuje samotná výška herečky, ktorá v rade ostatných fyzicky vyčnieva. Hoci jej postava nikdy nebola abatišou, sama sa do tejto funkcie pasovala. Jej nadradenosť zvýrazňuje aj píšťalka, ktorou usmerňuje presný harmonogram diania v kláštore. Fričová dokázala pri kreovaní postavy pracovať aj s jemnými nuansami, autoritu teda nebudovala krikom, skôr kládla dôraz na niektoré vety o nutnosti podriadiť sa Božej vôli.

Minulosť Hermíny je divákovi podaná prostredníctvom útržkovitých obrazov. Pomerne jasne naznačujú, že predtým, ako sa stala agentkou ŠTB, bola týraná bližšie neidentifikovaným mužom. Ide teda o poznačenú ženu, ktorá prežitú krivdu prenáša do svojho súčasného života a vyvršuje sa na ostatných rehoľniciach. Na jednej strane hovorí o nevyhnutnej pokore a podriadenosti sestier mužským cirkevným predstaviteľom, no vzápätí ju vidíme ako sa dotýka svojho tela a pospevuje si text od poľskej skupiny Mikromusic. Pesnička je o žene, prosiacej Boha, aby jej poslal správneho a rozumného muža.

Snahu o získanie kontroly a moci narúša sestra Viera, ktorú stvárnila Zuzana Haverda. Ona je predstaviteľkou pokroku, ktorý prináša moderný svet, no jej chápanie viery je trochu komické. S nadšením predstavuje novú mobilnú aplikáciu, ktorá sa pomodlí celý ruženec namiesto nej. Sestra Viera je aj trochu feministkou (hlása rovnosť pohlaví), venuje sa prekladaniu ženskej literatúry (číta si úryvky z básne mexickej rehoľníčky a feministky Juany Inéz), čo jej ale neskôr Hermína zakáže. Rutinu bežného dňa v kláštore (upratovanie, modlenie, spánok), zobrazuje Haverda štylizovanými, až robotickými pohybmi. V slovnom prejave pôsobí herečka veľmi civilne a prirodzene. Svojou subtílnou postavou pripomína nevinné dievča hľadajúce vlastnú cestu, ale zároveň reprezentuje zvodnú mladú ženu, ktorej musia prekrývať prsia obväzom, aby nebola pokušiteľkou.

Trojicu sestier vykladajúcich si vieru po svojom uzatvára sestra Klementína (Dana Gudabová), presvedčená o tom, že sa jej Boh aj svätí zjavujú napr. v mláke, alebo aj vo škvrnách na stene. Pravdivosť jej tvrdení spochybňuje skutočnosť, že v minulosti jej zomrelo malé dieťa, čo spôsobilo zlom v jej psychickom vnímaní reality. Gudabová pri stvárnení postavy Klementíny a jej rôznych psychických stavov využívala nielen svoju korpulentnejšiu fyziognómiu – najmä pri agresívnom správaní sácala Hermínu, ale pracovala s odlišnými polohami hlasu, čím zdôrazňovala vlastnú krehkosť a nestabilitu.

Scéna Dáše Krištofovičovej je až do záveru inscenácie úplne statická. Tvorí ju mohutný pomyselný oltár. Ten je vytvorený z množstva sušiakov na bielizeň, za ktorými je ukrytá nadmerná bábka ženskej postavy v biskupských šatách. Rehoľné sestry sušiaky postupne odstraňujú a Hermína sa dostáva k figuríne. Má ísť o jasný znak revolty, v ktorej ženy odmietajú podriadenosť a konvenčné rodové stereotypy patriace minulosti? Túto interpretáciu umocňuje najmä následné konanie Hermíny. Zbavuje sa teplákovej súpravy, píšťalky, oblieka si rúcho a nasadí si na hlavu pokrývku pripomínajúcu biskupskú čiapku. V štylizovanom postoji pripomína vznešenú sochu umiestnenú vysoko na oltári, a tá akoby nahrádzala Boha.

Jednoduché rekvizity, ktoré tvoria vedrá a tri stoličky, síce dávajú vyniknúť monológom žien (divák sa sústredí predovšetkým na slovo), no po výtvarnej stránke inscenácii chýba viac symboliky, ktorá by nútila k ďalším možným interpretáciám.

Všetky témy načrtnuté v bulletine (protesty proti interrupciám, boj proti Istanbulskému dohovoru, nesúhlas s právami homosexuálov…) ostávajú ukryté v dramatickom texte. Inscenátori s nimi na javisku nepracujú. Žiaľ, dobre rozohraná partia končí predčasne. Pričom námety, ktoré im Pakan ponúkal, sú aktuálne a spoločnosť ich potrebuje (vy)riešiť.

Inscenačný tím teda ponúkol skôr akýsi výrez zo života rehoľných sestier, ktorých správanie je neštandardné, ich viera je nalomená a vlastná identita neznáma. To všetko je však iba naznačené a pre svojbytnú inscenáciu je to málo.

 

No items found