Každý je Boh!

Na začiatku bol beat. Vážne dosť dobrý beat a tma. A po chvíli, budiž svetlo. Scéna je dosť jednoduchá, ale praktická. Keď túto hru Vyrypajev písal, veľmi sa s tým nemaznal. Hneď na začiatku vidíme pod obraz boží spitú Martu (E. Havasi) ako sa márne snaží urobiť kotrmelec. Prichádza k nej Mark (B. Zachar), ktorý je tiež veľmi spoločensky unavený (ako vlastne všetci) a bosý. Moja prvá myšlienka bola, že asi stratil topánky, lenže bosí boli všetci. Kamarátka raz vravela, že keď je herec na javisku obnažený, znamená to, že nemá čo skrývať. Absencia obuvi asi znamenala to isté.

Tma. Svetlo.

Spoznávame mnoho postáv. Dve ženy. Sprvu rozhovorom budia kamarátsky dojem. Medzi nimi chlapík na prvý pohľad vyzerajúci ako Ježiš. Jedna zo žien je manželka, druhá bývalá frajerka. Zaručený problém.

Tma. Svetlo.

Dva manželské páry. Rozhovor mužov ohľadom smrti matky jedného z nich vypukne v hádku. Manželky si odskočia a vtedy Karl (jeden z manželov) prizná, že spal s manželkou toho druhého. On mu to odpustí, lebo je Boh. Každý je Boh.

Tma. Svetlo.

Asi najvtipnejším výstupom bola rozlúčka so slobodou. To hlavne vďaka Michalovi Režnému v úlohe svedka, ktorý po alkoholovo-kokainovom koktaile funguje ako hračka na baterky a jeho humor spolu s nadobudnutou energiou ho neopúšťajú počas celého predstavenia.

Zaujímavé bolo aj riešenie kostýmov. Tie som si všimla vo výstupe manželských párov. Gustáv s Lorou boli ladení do čierna a Karl s jeho manželkou Lindou do bledých farieb. Vravím si, že to je pekný detail. Na kráse nadobudol ale až vtedy, keď sa Gustáv stretáva s Martou. Marta má na sebe čierne šaty. Niečo medzi nimi zaiskrí, ale nerozhorí sa. Možno aj preto, že jej červené silónky pôsobili v striktne čiernej rovnošate ako rušivý prvok.

Trochu mi prekážalo, že aj keď boli všetci opití, mali perfektnú artikuláciu. Viem, asi by som nemala hovoriť, že super výslovnosť je problém, ale mne tam naozaj chýbal aspoň raz za čas malý opilecký brept.

Predstavenie nám ukazuje pravdu. Opileckú, úprimnú a zo srdca. Pravda každej z postáv ale tkvie v láske - láske k človeku, zvieraťu, predmetu alebo aj k poháriku alkoholu. Potrebujú ju. Apelujú na ňu. Lebo čo nie je láska je predsa hovno.

* Autorka je študentkou Súkromného hudobného a dramatického konzervatória v Martine a za výraz hovno sa ospravedlňuje.

Bibliografický záznam: Mikušová, Rebeka. Každý je Boh!. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2015. [cit. 16.12.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/429.