Jarný smútok z národného cintorína

Najprv som videl jednotku a teraz trojku. Druhú časť som nepreskočil úmyselne, to že som ju nevidel, vyplýva iba z mojej neschopnosti zladiť si osobný kalendár s kalendárom Slovenského komorného divadla. Využijem však príležitosť a skúsim vysvetliť, prečo vo mne tretia časť diela www.narodnycintorin.sk vyvoláva smútok.

Slovo sitkom (sitcom) vyniklo skrátením a spojením výrazu situačná komédia. Takmer všetky definície sitkomu, ktoré som si kvôli tomuto príspevku prečítal sa zhodujú v niekoľkých kľúčových bodoch:

  • Sitkom je tvar postavený na humore.
  • Sitkom využíva minimálny počet lokácií.
  • Humor v sitkome vychádza zo situácií, gagov a z dialógov.
  • Nosným prvkom pre sitkom sú charaktery postáv, ktoré vytvárajú a riešia situácie.

Týmto úvodom sa určite nemám záujem zaradiť k žánrovým puristom a nejdem hovoriť, čo všetko v tretej časti www.narodnycintorin.sk bolo naviac a čo by tam podľa definícií byť nemalo. Nie, s argumentmi tohto druhu dokonca nesúhlasím. Oveľa viac ma však bolí to, čo v tretej časti byť malo a nebolo.

Humor. Prirodzene, že v tej inscenácii humor a vtip je, veď je to sitkom, či? Poslednú časť vety som si od začiatku musel zopakovať niekoľkokrát. Premáhal ma totiž pociť, že sa pozerám na narýchlo napísanú konverzačnú komédiu, a nie na moderný javiskový sitkom, ktorý si v súčasnom kontexte môže vyslúžiť označenie „zásadné umelecké dielo“. Tretí diel by sa bohužiaľ dal pestrosťou a kvalitou humoru zhrnúť veľmi jednoducho: Veľa slov, málo situácii, takmer žiadne gagy. Väčšina humoru stojí na spomienkach na vtipy z predchádzajúcich častí.

Situácie. Na javisku stoja dve herečky a zúfalo sa snažia spojiť uvedenie do deja s pripraveným vtipným dialógom. Miestami mám dokonca pocit, že majú napísané aj pauzy na smiech publika. Ako v zlom stand-upe... Už-už som čakal, že sa jedna z nich otočí na publikum a so šarmantným úsmevom mu oznámi to vrcholne nevhodné: „Tlieskajte mi, mám to rada.“

Našťastie prichádza ďalšia postava, očakávam teda konflikt, neriešiteľný problém, niečo... Jednoducho chcem situáciu - živnú pôdu pre absurdné a humorné riešenia. Sklamem sa, opäť sa vraciame k nezmyselnému a neefektívnemu dialógu, ktorý má divákom pripomenúť, čo sa dialo v predchádzajúcich dieloch (za čo som aj tak nesmierne rád, keďže som druhý nevidel). V tomto momente prosím nebesia, aby konečne prišiel Sveťo, alebo Hana Meličková, o ktorej sa kolegovia na Ústave toľko narozprávali.

Charaktery. Áno, charaktery sú asi najlepšie spracovanou zložkou celej tretej časti. Z nových postáv je skvelý rovnako Sveťo (sebastredný spisovateľ Svetozár Hurban Vajanský - Daniel Žulčák) ako aj teta Meličková (slovenská divadelná diva Hana Meličková - Kamila Antalová). A nemôžem uprieť ani pôvodnej zostave postáv, že v rámci charakteru sa majú s čím pohrať. Čo však všetkým týmto postavám chýba, je dej. Bolo skvelým nápadom vystavať celý prvý diel ako expozíciu pre dej i projekt. V treťom diele to už až taký skvelý nápad nie je. Škoda.

Po tom, čo som videl prvý diel, niesol som v sebe pocit, že konečne vidím to očakávané „zásadné umelecké dielo“ a vyslovene som sa tešil, že projekt bude ďalej žiť a rozvíjať sa. Po tomto treťom cítim iba veľký smútok, že projekt nežije a nerozvíja sa. A to aj napriek tomu, že naďalej ide o „zásadné umelecké dielo“. No bez ohľadu na môj terajší smútok stále verím, že Národný cintorín ešte v Martine vzkriesia. Potenciál tohto projektu je totiž nesmierne živý.

Bibliografický záznam: Moško, Matej. Jarný smútok z národného cintorína. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2014. [cit. 14.12.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/167.