Martina MašlárováCelý jeden blok produkcií v ponuke programu Bábkarskej Bystrice je venovaný divadlu pre najmenšie deti v kategórii do 3 rokov. Malá rešerš (keďže, priznávam, bábkarské podujatia cielene nevyhľadávam) stačila na zistenie, že tvorba pre túto kategóriu detí je síce európskym trendom, ale s výnimkou českého festivalu Mateřinky má v našich krajinách zatiaľ len málo priestoru.
Akvabatolárium alebo aj Nemluvňa patrí do divadla
Nemožno jednoznačne tvrdiť, že tu ide o divadlo v striktnom chápaní pojmu, Akvabatolárium nie je viazané na žiadne dramatické štruktúry, nejde tu výlučne o sprostredkovanie divadelnej reality predvádzaním. Ide skôr o samotnú iniciáciu dieťaťa a jeho mamičky/otecka do stretnutí tohto druhu, o vytvorenie návyku na divadlo aj sociálnych návykov detí. Zároveň je to istá forma učenia (sa), spoznávania sveta a aktivita, ktorá rozvíja fantáziu dieťaťa. Zdá sa (a európske výskumy psychológie dieťaťa to potvrdzujú), že prvé dotyky so svetom divadla takouto zážitkovou formou si môže dieťa užiť už v celkom ranom veku. Kľúčovými postavami sú tu ale rodičia (zdalo sa, že pre niektoré prítomné mamičky /menej skúsené prvonávštevníčky/, ktoré nevedeli, čo čakať, predstavovala interakcia detí i voda samotná stresujúci faktor). Ak budú mať pozitívnu skúsenosť, budú sa do divadla so svojím potomstvom vracať aj vo vyššom veku – a práve tu začína proces výchovy budúceho diváka.
Alica, ktorá nebola tak úplne v ríši divov a Vlk, ktorý nebol tak úplne vlkom.
Obe popoludňajšie inscenácie prvého dňa adaptovali známe rozprávkové schémy spôsobom, ktorý ich posunul do inej roviny. Alica Jozefa Mokoša, ktorú inscenovali študenti Bábkarskej katedry VŠMU, nie je iba dievčatkom s obrovskou fantáziou. Je chorým dieťaťom, ktoré sa ocitlo v nemocnici a jej dobrodružstvá sú buď výsledkom používania predstavivosti ako obranného mechanizmu, alebo halucináciami v stave narkózy. Vytváranie paralel medzi rozprávkovým a skutočným svetom je kľúčovým aspektom príbehu – biely králik je doktor Králik v bielom plášti, rozprávajúci komár je injekčná striekačka, červené ruže hrnčeky na nemocničnej izbe (alebo aj infúzie) a kašľajúci húseničiar je zrejme ďalší pacient. Rozprávka je teda ohraničená reálnym rámcom (čo umožňuje aj jednoduchšie stotožnenie sa diváka s hrdinkou – napokon, každé dieťa pozná strach z lekára). Neveselá a miestami timburtonovsky „podivná“ atmosféra inscenácie je odľahčená slovným humorom, ktorý je tiež niekedy až nečakane drsný a pritom funkčný (napr. slovná hračka s vracaním čaju v zmysle vrátenia pôžičky a zvracania).
Veľkým pozitívom inscenácie z VŠMU je najmä bohatosť vizuálneho výrazu a (dô)vtip v práci s rekvizitou, s farebnosťou, čisté a zrozumiteľné využívanie výtvarného znaku. Prekvapivá je svojbytná existencia živých hudobníkov na javisku, ich vstupovanie do poľa hereckej akcie a dokonca výtvarné pôsobenie (napr. mašľa na sláku ako motýľ).
Ak vezmeme do úvahy nespočetné spracovania príbehu Alice, podobný osud má v rozprávkovom svete postava vlka. Dramatička Marta Guśniowská prevracia v príbehu Dobrú chuť, vlk! stereotyp vnímania vlka ako záporného hrdinu a robí z neho najlepšieho priateľa zajačika, ktorého mal predtým chuť zjesť. Ak je archetyp vlka pre deti výstrahou pred nebezpečenstvom, táto optika nás s trochou nadsádzky privádza až ku kresťanskému „miluj svojho nepriateľa“. Zároveň rozprávka prináša tabuizovanú tému smrti starnúceho vlka, ktorú relativizuje a nahliada na ňu s nadsádzkou, čím dieťa prijateľne konfrontuje s jej nevyhnutnosťou.
V kontraste s moderným pohľadom na rozprávku stojí – nie však na škodu – starosvetská scéna, starožitný drevený „perinák“, ktorého veko slúži ako plocha pre miniatúrny svet zvieracích bábok, paraván s lesnou scenériou aj kabaretiérske kostýmy bábkovodičov. inscenácia Divadla na Rázcestí v réžii Mariána Pecka je zároveň pre deti vizuálne príťažlivá, dobre pracuje s humorom (najmä vďaka špecifickému hereckému prejavu Márie Šamajovej) a rozhodne nenudí ani dospeláka.
